Od nenávisti k láske
Tomáš neznášal psov. Od tej doby, keď ho, tučného zrzavého prváčika s okuliarmi, s prepchatou aktovkou, na opustenom priestranstve za panelákmi obkľúčila svorka psov.
Vodca šlachovitý, čierny, s ryšavými fľakmi na tvári, mu pozeral priamo do očí.
Chlapec nariekal aj sa s prosíkal psom, aby ho nechali, rozdrobil im aj neskonzumované chlebíky s klobásou zo školy, ale psi ostali neoblomní.
Vodca, keď sa len pohol, zdvihol pravý kútik papule, vycenil žlto-biele tesáky a hlboko zavrčal.
Svorka držala Tomáška v obkľúčení viac ako dve hodiny. Zrazu vodca otočil pravé ucho, započúval sa, a bez zvuku odbehol smerom do lesoparku za priestranstvom.
Svorka sa za ním rozbehla, v krásnom rade za sebou zmizli za stromami.
Tomáško si utrel slzy, poriadne chytil aktovku a utekal domov.
Ale domov už nenašiel. Starý drevený barak, kde žil s rodinou a pár susedmi, už dohorieval vybuchol plynový bojler.
Pri požiari zomrel starký, dedko Tomášovho otca, ktorého volal “deduško”.
Deduško bol kedysi námorník, vyšľahaný morskými vetrami. Mal snehobiele fúzy a bradu, ktorú si holil len raz do roka, presne po Troch kráľoch. Potom mu nanovo dorástla a deduško ju splietal do vrkoča, viazal farebnou gumičkou alebo ju len tak prehodil za ucho.
Tomáško dlho koktal po tragédii i po stretnutí so svorkou psov.
Druhýkrát sa k nemu prichytila uličná suka, keď už bol vyšportovaný siedmak a okuliare vymenil za šošovky. Raz po škole sprevádzal domov najkrajšiu dievčinu v triede Vierku Gajdošovú. O Vierku sa uchádzal aj Martin, školský bitkár a repetent z deviatky. Martin držal celý gympel v šachu, ale Tomáš si dovolil ísť vedľa dievčaťa, ktoré sa páčilo grázlovi.
Pes sa objavil spoza rohu, hrozivo vrčal a odtlačil Tomáša od Vierky. Tomáš pomaly cúval, ustupoval silnému psovi. Keď Vierka zmizla za rohom jej bloku, hrozba náhle prestala.
Tomáš si vydýchol a vydal sa domov.
Na druhý deň počas matematiky dostal lístoček s tromi stručnými vetami:
Nechoď za mnou. Včera ťa chcel Martin zbiť. Prepáč.
Priateľstvo s Vierkou nikdy nevypálilo, a Tomáš ešte viac zanevrel na psov.
Uplynulo mnoho rokov, Tomáš dospel. Získal výborné vzdelanie, po pár rokoch rozbehol vlastnú firmu a stal sa podnikateľom. Darilo sa mu skvelo, zarobil slušné peniaze aj si našiel dôležité známosti. Rýchlo prišla aj rodina. Nádherná Vierka, už Gajdošováová, sa stala jeho ženou, narodili sa im úžasný syn Miňo, pomenovaný po milovanom deduškovi. Osemmesačný chlapček ešte nevedel hovoriť, ale v kočíku vždy veselo zdravil každého psa a šepkal:
Haf, haf!
V tú nedeľu sa Tomáš prechádzal s Miňom v parku. Pomaly tlačil kočík a rozprával synovi o vtákoch, ktorým sypali slnečnicové semienka do krmidla. O veveričke, ktorá zliezla z jedle a zobrala oriešok priamo z dlane.
Bol čas ísť domov. Po odchode z parku zamieril k priechodu, čakal na zelené čísla a potlačil kočík na cestu.
Zrazu kde sa vzala, tu sa vzala, šialená jazvečica!
Bola by štekala aj dušu vypľula vrhla sa pred kočík a nechcela Tomáša s Miňom pustiť cez prechod, až sa zdalo, že sa každú chvíľu roztrhne na kusy.
Práve v tom okamihu doslova o centimetre minulo kočík auto, ktoré vletelo na trávnik a narazilo do pouličnej lampy.
Z auta sa vyhrnuli tínedžeri a s vreskotom sa rozutekali.
Tomáš ledva lapal po dychu, jeho srdce tĺklo tak silno, až to museli ľudia počuť.
Po jazvečici ani stopy; k havarovanému autu sa už zbiehali ľudia. Náhodný chodec sa dotkol Tomáša po lakti:
Ste v poriadku? Kočík nezrazilo auto? pýtal sa s vystrašenými očami.
Tomáš len zavrtel hlavou že všetko je v poriadku, kočík i dieťa.
Ako sa dostal domov, netušil. Vierke o všetkom radšej nič nevravel načo ženu strašiť, keď sa nič nestalo. Ale v jeho duši sa niečo pohlo, keď si spomenul na tú ryšavú jazvečicu. Cítil k nej vďačnosť, zachránila jeho syna.
Celý večer ticho sedimentoval v sebe tri príhody so psami a chápal zvieratá ho nestrašili ani mu nechceli ublížiť. Snažili sa ho vždy len ochrániť. Vierka naňho občas podivne zazrela, ale nechala ho v pokoji.
Večer šli s celou rodinou na malú prechádzku pred spaním. Pri vzdialenejšej lavičke sa utvoril hlúčik susedov. Keď šli okolo, Tomáš začul:
A čo teraz s tým? Kto by také niečo chcel?
Nakukol ponad plecia suseda na lavičke stála krabica. V nej malý šteniatko. Nemalo oči asi nejaká genetická chyba. Susedia si medzi sebou šepkali. Vierka s kočíkom odišla dopredu a vyčkávala Tomáša bokom.
A čo s ním bude?
Kam takéto ubohé zviera dáme?
Nie, ja by som také nemohla vziať… pošepkávali ženy.
Tomáš sa pretlačil bližšie. Šteniatko malo krásnu čokoládovú srsť. Pískalo, točilo hlavičkou, hľadalo známy pach.
No nikde naokolo žiadna teplá mama.
Tomáš sa na chvíľu zastavil, potom rozhodne sňal šál z krku hoci bola jar, večery boli stále chladné.
Jemne, oboma rukami, vzal šteniatko a zistil, že má aj krivé zadné nôžky.
Zoza chrbtov žien sa ozval vzdych a niekto možno aj slzu utrúsil.
Tomáš opatrne zabalil slepé šteniatko do svojho šálu, uložil si ho na ruku ako bábätko.
Tak čo, drobec, asi je teraz rad na mňa… Poď, pôjdeš sa zoznámiť s našou mamou. Je dobrá, má skvelé srdce a z chladničky ti určite naleje mliečko.
A tak sa muž vybral k mladej krásnej žene, ktorá stála pri kočíku a dívala sa na neho láskyplnými očami…
