Namiesto seba
Macocha veľmi dobre vedela, že Lenka sa za vdovca vydať nechce a to nie preto, že mal malú dcérku, ani pre to, že bol o čosi starší, ale preto, že sa ho priam panicky bála.
Jeho pichľavý pohľad prenikal až do samého srdca a z toho strachu sa jej srdce rozbúchalo ako kladivo na medený hrniec. Lenka sa dívala do zeme, dlhé minúty sa neodvážila zdvihnúť oči, a keď predsa len pozrela, všetci si všimli, že jej zrak je plný sĺz.
A tie slzy padali ako lavína po lícach, ktoré jej od hanby horeli ako júnová jahoda. Ruky sa jej triasli, a tie malé pästočky by najradšej začali mlátiť macochu aj budúceho ženíchovi naraz.
Jazyk zradca, zožierala ho v duchu, ale prehovoril: Pôjdem.
– Tak, sme dohodnutí! Do takého domu, k takému gazdovi, by bola škoda neísť! Veď on aj prach z kabáta prvej ženy sfúkol, bola to taká neschopná, slabá, večne kašľajúca duša. Keď niekam šli, on tri kroky, ona jeden. Zastavila sa a dychčala ako parný vlak, on ju objal, utišoval, na rozdiel od tvojho otca, ktorý doma len zúrivo krikuje.
Keď bola tehotná, tak ju sotva niekto na dvore videl. Len ležala, a po pôrode vstával k bábätku len on, ona už len chradla. Jeho mama vravievala:
– Ale ty, dievča, si červená ako mak, šikovná ako včielka, ťaháš kosu aj srp, priasť vieš aj na krosnách utkať plátno. Je hriech ťa dať niekomu mladému, veď to nemajú ešte rozum ani svedomie, kdežto tento je otvorený, všetci ho známame. Veď to máš šťastie!
Pálenku vypálime, posedíme pri večeri, svadbu vdovec nechce, nech nebohú nežalostíme tancami. Veno netreba, dom je vraj plný ako klobásový dymník.
Fero sa ženil prvýkrát z lásky, aj keď vedel, že Vierka bola večne chorá, slabá. Jeho mama vravievala, že mu treba ženu, nie problém pre dom, ale Fero si stál za svojím len Vierka a hotovo.
Po dedine chodili reči, že ho musela niekto ofúkať, len očarený by z vlastnej vôle premeniť život na samú biedu.
Doktor vravel, že Vierke odchádzajú pľúca, každý kašeľ končí zápalom, astmou a čo príde, to príde.
Fero dúfal, že láskou smrť odsotí, že Vierku vylieči a choroba zmizne. Po svadbe sa skutočne zdal byť šťastný. Mladí sa tešili zo života, lenže keď Vierka otehotnela, všetko sa zmenilo. Slabosť, závraty, únava nespravila nič, ani vyprať, ani kravu podojiť, ani tie svoje krásne dlhé vlasy nerozčesať.
Doktor tvrdil, že taký toxikóz, po pôrode bude lepšie. Fero sa staral bez výčitiek. Jeho mama nadávala deň noc, že takú neschopnú doniesol, ale Fero Vierku chránil ako jastrab svoje mláďatá a mamu poslal preč.
Vierka porodila dievčatko, Fero veril, že šťastie sa vráti. No to trvalo len chvíľu. Raz prechladla a odvtedy už len chradla pre očami. Odviedli ju do nemocnice, no doktor stroho zahlásil:
– Pľúca jej odchádzajú.
Vierka vedela, že už neostáva veľa času. Držala sa, nútila sa usmiať, aj keď jej úsmev bol skôr bolestivým škerom. Oči plné strachu o dcéru, pohľadom sa akoby lúčila, žiadala, aby si ju zapamätali veselú. Jej krehké telo, schudnuté plecia, ruky suché ako vietor v novembri, všetko kričalo, že smrť ju už len sleduje a čaká na posledný výdych.
Tušila svoj odchod, a tak Ferovi prosila:
– Ešte sa nenarodil ten, čo by zmenil Božie plány. Už nevládzem, naša láska prehrala, prepáč mi, aj dcérke. Ja som bola na svet len na trápenie, vás som v tom nechtiac zatiahla.
Fero si jej ruky, horúce ako žehlička na staré ľanové nohavice, vzal do dlaní, bozkával ich, chvejúc sa, lebo cítil, že jej zostávajú posledné minúty. Vierka medzi výdychmi hovorila o láske k nim, o dcérke, o obavách.
Potom povedala:
– Ožeň sa s Lenkou. Bude ti dobrou ženou, je láskavá, pracovistá, trpezlivá, dieťa neublíži, tebou raz určite polúbi. Len sa k nej správaj tak, ako ku mne, akoby som to bola ja v jej podobe vedľa teba. Prepáč za tie slová, ale moja duša je už celá načernalá starosťou o dcéru. No rozhodni sám, tvoja cesta je v Božích rukách. Ale zapamätaj si, dcéru nesmieš uraziť, inak ťa aj z druhého sveta prekľajem.
Na záver, čo sila mala, stisla Ferovu ruku.
Fero slzil, obraz ženy mu zalievali slzy, ale podľa jej dýchania cítil, že odchádza. Anjelská tvárička, s úsmevom, hľadela kamsi do diaľky a ruka stále zvierala jeho dlaň.
Bozkal ju od hlavy po päty, nariekal, sľuboval, že urobí všetko ako chcela. A tak, po roku jej smrti už šiel dohodnúť sobáš s Lenkou.
Fera na to namotala aj jeho svokra teda, Vierina mama, ktorá pre vnučku chcela dobrú mamu. Aj ona bola chorľavá a chcela vnučke zabezpečiť domov.
Ona najlepšie vedela, čo jej zať prežil, a bola by mu za starostlivosť o dcéru ruky bozkávala.
Svadobná dohoda bola ako v opare. Fero cítil, že nemôže odmietnuť prosbu nebohej ženy. Predsa len, niekedy si Lenkou začal všímať bola tichá, milá, a aj troška Vierke podobná copán, úsmev, aj chôdza rovnaká.
Občas mal chuť ju objať, len tak, načas si predstaviť, že je to stále jeho žena. Lenka sama nevedela, prečo súhlasila. Asi už toho mala dosť večného umývania riadu, vláčenia opitého otca domov, výsmechov nevlastných sestier, možno jej bolo ľúto Ferovej malej dcéry?
Či už tak, či onak, keď súhlasila, pochopila, že ju čaká vlastná skúška zamilovať sa do Fera, aj jeho do nej.
Po zásnubách Fero chcel, aby sa Lenka s jeho dcérou, Milotou, lepšie spoznali.
Vierka síce chodila von pomenej, no dcérku chránila ako drahokam. Každú chvíľu na ňu pozorne hľadela. Občas, keď sa Fero v noci prebudil, nachytal ženu nad Milotou, ako jej niečo šepká do uška, azda rady pre ďalší život.
Keď Vierka zomrela, Milotka bola domorodé dieťa, k cudzím nešla, mala len ocka, mamu, starú mamu a jednu večne zamračenú, nespokojnú babču.
Fero priviedol Lenku do domu nielen preto, aby sa zoznámili, ale aj aby zistil, ako na to malá Milota zareaguje. Macocha bola totiž také šťastná, akoby sa z dvora konečne zbavila jalovice, čo nevedela dávať mlieko.
Lenka bola vo Ferovom dome ohromená: všetko vyrobené rukami, nábytok na mieru, po stenách krížikové výšivky v drevených rámoch, podlaha lesklá ako zrkadlo, izby veľké a slnečné.
Milotka Lenku hneď prijala a začala sa predvádzať. Doniesla hračky, šuškala: Poď sa so mnou hrať! Skúšala sa jej dotýkať rukou. Počas hry ju Lenka párkrát objala a svojimi prstami, šikovnými, jej upravila vlásky také krásne, rovnaké ako mala mamička.
Počuj, urobím ti copík, budeš ako princezná!
Fero ich sledoval, a padlo mu srdce od radosti na dno marhuľovej jamy.
Bál sa totiž priviesť Lenku do domu, lebo Milotka stále čakala na mamu, stávala v okne, keď niekto vošiel do domu, bežala v nádeji, že mama sa vrátila.
Vysvetliť malej zmysel smrti? To škôlkarka nepochopí, ona potrebuje vrúcnu, spravodlivú mamičku. Fero vedel, že otcova láska, akokoľvek silná, nikdy nenahradí materské objatie.
Aj tak trošku pochyboval o Lenke čo ak je iná pred svadbou, čo ak neunesie tú zodpovednosť? No keď Milota začala revať, že Lenka odchádza, a chytila ju za ruku, Ferovi odľahlo.
Milotka ju ťahala do izby, šikovne uložila perinku na postieľku, začala hodiť vankúše jednou rukou, druhou napodobňovala gazdinku, až si skočila na posteľ a od radosti poskakovala
Lenka si spomenula na svoju macochu, ako jej hádzala omrvinky spod stola, ako potajme mlsala koláčiky svoje desaťročné dcéry, Lenke nadávala, bila po rukách a obliekala ju do zašívaných šiat. Ako domov ťahala ožratého otca a jej duša praskala od hanby aj ľútosti.
Až jej napadlo, ako macocha sľúbila, že prvému chlapovi, čo sa pritrafí, ju pošle ako nepotrebnú jalovicu zo dvoru, a ešte si aj ponadáva. S tvrdo zvretým hrdlom podišla k Milotke, objala ju pevným, priam bohovským objatím a ľahla si k nej.
Milotka zaspala ako v nebi, spokojne a sladko.
Fero nevedel, čo so sebou, tak sa len usmieval a popíjali čaj. Lenku domov nepustil.
Prosto nepustil a bodka!
Žena má byť s mužom, nie tam, kde jej nikto neveríRáno svitalo s vôňou čerstvo upečeného chleba a Milotka sa zobudila v Lenkinom objatí, zakuklená do tepla nepoznaného od odchodu mamy. Oči jej žiarili a hneď šuškala: Ty už ma neopustíš, však?
Lenka sa usmiala, pobozkala ju na rozpustené vlásky a prikývla. Fero ich oboch mlčky sledoval medzi dverami, v rukách pohár parného mlieka a v očiach prvú iskru pokoja po nekonečných mesiacoch smútku. Malý dom, kde ešte pred týždňom doznievalo prázdno a ozvena krokov, bol zrazu plný smiechu, detského džavotu a jemného, opatrného šťastia.
Po týždni sa svadba konala v tichu, len medzi najbližšími. Nikto netancoval, Vierkina mama poplakala, macocha si nenápadne utierala oči a Fero držal obom dievčatám ruky, prisahal v srdci zaobchádzať s Lenkou, ako keby Vierka cez ňu znova dýchala.
Leto narástlo do plnosti a dom v sade začal žiť novým pulzom podvečer bývali pred domom dva smiechy, dve ružové tváre a jeden chlap, čo sa konečne nebál zabudnúť na bolesť. A keď sa raz v noci Milotka zobudila na zlý sen a pribehol strach, našla vedľa seba nielen otca, ale i pevnú, nežnú ruku, čo ju pohladila po vlasoch a vtedy pochopila, že niektoré mamy sa nikdy nevrátia, ale občas vojde do izby niekto, kto vylieči aj to, čo sa už vyliečiť nedá.
A tak, v tichu domova, vyrástol nový koreň. Lenka, ktorá prišla namiesto seba, sa stala nielen ženou v domácnosti, ale i srdcom, ktoré to všetko držalo pokope. Všetci na dvore vedeli, že našli vzácnejší poklad, než len náhradu za stratenú lásku našli začiatok, ktorý ani smrť nezabrzdila.
A Macocha, ktorá to celé zariadila zo šikovnosti i vypočítavosti, si jedného dňa musela priznať, že niektoré veci sa nedajú vymyslieť ony sa prosto udejú tak, ako ich Boh zamýšľal. A každá dobrá matka im potom môže len ticho žehnať zo zápražia, s údivom a štipkou závisti v očiach.
Tak sa v tom dome znovu zažalo svetlo a vydržalo žiariť ešte mnoho, mnoho nocí.
