Zuzana ležala na pohovke a upierala pohľad do stropu. Úzkostlivé myšlienky jej nedali zaspať. Ako by aj mohla, keď jej milované dievčatko je choré. Prečo som ju vlastne vzala do tej škôlky? Mohla som ju nechať ešte jeden-dva dni doma, možno by sa tejto pliage vyhla
Srdce jej zvieralo, akoby nemohla dýchať. Postavila sa, pristúpila k oknu. Sivé nebo so zamračenými oblakmi viselo ťažko nad dedinou. Už tretí deň, s len krátkymi prestávkami, z neba padal jesenný, dlhotrvajúci dážď. Zuzana si smutne vzdychla. Z postele sa ozvala Tamarka, zamrnčala v spánku a hneď nato začala kašľať. Matka k nej priskočila, dotkla sa horúceho čela. Aj bez teplomera vedela, že teplota opäť vyskočila. Potichu zapla nočnú lampu a predsa len vytiahla teplomer, vložila ho dcérke pod pazuchu.
Štyridsať! Panebože, čo len teraz?
Tamarka otvorila oči.
Maminka, ja som celá horúca
Už, už, moja zlatá, viem, neboj sa
Zobudil sa Šimon, posadil sa vedľa. Zuzana začala hneď pripravovať ďalšiu dávku lieku na zníženie teploty. Lenže tá stále neklesla. Na úsvite, keď vo dvore zablikalo modré majáčikové svetlo, prišlo sanitné auto a odviezlo matku s dcérkou do nemocnice.
Sestra sa na bledú, vystrašenú Zuzanu zadívala so súcitom, pohladila ju po ruke a rýchlym, zvyknutým pohybom vbodla Tamarke do žily ihlu s infúziou.
Nebojte sa, dáme ju do poriadku. Bude dobre.
Zuzana len smutne prikývla.
Čoskoro sa Tamarke skutočne uľavilo. Otvorila očká a poprosila o vodu. Zuzana si všimla, že z postele oproti na ňu upierajú prekrásne veľké, modré oči drobnej, chudej dievčinky, hádam šesťročnej. Neumyté, zamotané bledé vlasy padali na malé plecia. Mala na sebe pančušky s dierami na prstoch a vyblednuté tričko. Pod posteľou mala v modrých obalčekaoch tenisky namiesto papúč.
Ahoj.
Dobrý deň. Vy ste prišli v noci?
Áno, v noci.
Ako sa voláte?
Ja som teta Zuzana, a toto je Tamarka. A ty?
Ja som Lenka.
Si tu dlho?
Áno. Ale v piatok už ma pustia domov.
To je ešte ďaleko, dnes je len pondelok.
A je s tebou mama?
Nie Moja mama dávno zomrela, keď som bola veľmi malá… A otec začal piť a tiež už nie je. Mňa dali do detského domova
S povzdychom, akoby bola stará žena, dodala:
Tam bývam Ale tu je mi lepšie. Aj najesť dajú dobré, a veľkí ma nebili
Postavila sa z postele a začala si obuť tenisky.
O chvíľu je raňajky. Mám vám priniesť?
Netreba, zlatko moje, zvládnem to sama
Zuzana za ňou smutne pozerala a srdce sa jej zachvelo. Druhá susedka sledovala dievča a ticho dodala: Dobrá duša, skromná, milá. Nemala šťastie
Skôr než Zuzana odpovedala, zazvonil telefón.
Haló
Ako ste na tom, dcérou moja? Tamarka ako?
Mami, sme v nemocnici.
Preboha, čo sa stalo?
Neboj sa. Tamarke vyskočila teplota, už je lepšie, zrazili sme ju. Myslia na zápal priedušiek. Teraz spí.
Žena si povzdychla: Moje chudatko slniečko. V ktorej ste nemocnici? Prídem hneď. Čo mám priniesť?
Mami, zabudla som papuče a Tamarke tú jej ružovú pyžamku. A ešte Mami Je tu dievčatko z detského domova. Môžeš priniesť šampón a mydlo? A Nemáš ešte niečo z oblečenia po Sonke?
Aké dievča, dcérou?
Vysvetlím potom. Doniesla by si jej tričko, župan, legíny? A hlavne papučky ako pre šesťročnú, dobre?
Samozrejme, prinesiem.
Na druhý deň ráno už bola Tamarka veselšia a hrala sa s novou kamarátkou. Zuzana vyšla na chodbu a zastavila sestričku.
Prosím vás, chodí niekto k Lenke?
Nie, z domu prídu len pri prepustení, potom ju vezmú preč.
Môže sa kúpať?
Sestrička sa jemne usmiala: To by skôr mala! Len nemáme často čas
Večer Lenka žiarila radosťou bola krásne umytá, v novej pyžamke a ružových papučkách s vyšitými veselými psíkmi. Všetky veci, ktoré dostala od Zuzany, si poskladala pod vankúš a papučky ukryla pod matrac.
Lenička, prečo ich schovávaš? spýtala sa Zuzana.
Aby mi ich neukradli
Len si povzdychla.
Keď zhaslo svetlo, Lenka zavrela oči a snívala, ako kráča po slnečnej ulici medzi zeleňou, za ruku drží malú Tamarku a druhú dlaň jej stíska teta Zuzana. Túžila aj ona mať mamu a otca. Aby ju niekto pohladil po vlasoch, pobozkal na dobrú noc, pomohol jej obliecť si mäkkú, teplú pyžamu, aby ju otec vyhodil do výšky až k stropu a ona sa smiala od radosti. Aby mali šťastný domov. Aby mohla pomáhať umývať riad, upratovať či strážiť Tamarku, učiť sa písmená a čísla. Len aby ju niekto mal rád. Aby mohla mať mamu
Zavzdychla. V detskom domove ju síce nebili, ale vychovávateľka Vlasta Moniaková vždy kričala prísne, deti ju prezývali, kradli jej veci aj jedlo. Nedávno Lenka v kuchyni rozbila tanier s kašou. Za trest ju zamkli do tmavej, špinavej komory. Viliam Novák sa uškŕňal: No Lenka, teraz si s potkanmi. Lenka sa potkanov veľmi bála. Zdalo sa jej, že každý moment na ňu niektorý vyskočí. Plačúc stála chrbtom k dverám, neskôr zoslabnutá klesla na studenú podlahu. Tam prechladla, začala kašľať a skončila v nemocnici
Od týchto spomienok sa jej oči naplnili slzami, ktoré jej stekali po detských lícach Lenka vzlykla A zrazu cítila, že ju niekto hladká po hlave. Otvorila oči.
Teta Zuzana
No tak, zlatíčko moje už neplač Všetko bude dobre
Zuzana si ju pritiahla k sebe, plná súcitu.
Neplač, srdiečko moje
Dievčatko sa utíšilo. Bolo jej tak dobre, akoby ju objímala vlastná mama.
Teta Zuzana
Áno?
Keby ste boli moja mama
Z očí Zuzany sa rozkotúľali slzy. Rozhodnutie prišlo okamžite, nie rozumom Srdcom Ostávalo iba porozprávať sa doma.
Mama jej okamžite rozumela a s radosťou súhlasila. Pridala sa aj svokra. Tá sama vyrastala bez rodičov Len manžel nebol nadšený.
Zbláznila si sa? Chápeš, že je to navždy?
Chápem! Ale chápem aj to, že ak to nespravím, bude ma to trápiť celý život, rozumieš?
Odvrátil pohľad.
Chcem ju vidieť.
Dobre.
Večer šli spolu do haly. Šimon vzal Tamarku na ruky a pobozkal ju.
Ty si moja radosť, ako som už po tebe túžil
Otočil sa k žene. Tá neodišla pohľadom od muža: Pozri, Lenka. Toto je ujo Šimon.
Lenka prikývla a uprela na neho svoje veľké oči.
Dobrý deň!
Ahoj! Veľmi rád ťa spoznávam.
Ja tiež
Niečo sa Sergiovi zachvelo v duši. Pozrel na manželku, oči sa mu leskli. Prikývol.
O pár mesiacov prichádzal automobil k detskému domovu, kde bývala Lenka. Z auta vystúpili Zuzana so Šimonom. Pri okne už viseli zvedavé deti.
Lenička, Lenička, tvoji prišli!
Lenka vybehla im naproti.
Ahoj, Lenička! Prišli sme pre teba! Ideme domov?
Srdiečko dievčatka sa roztĺklo radosťou: Áno, maminka!Zuzana si čupla, rozprestrela náruč a v tej chvíli do nej Lenka vbehla tak prudko, až jej takmer vyrazila dych. Objímali sa dlho, akoby chceli dobehnúť všetky roky samoty. Šimon k nim pristúpil, pohladil Lenku po vlasoch a usmial sa: Vitaj doma, dcérka.
Lenka si k nim pritlačila tvár a čosi zašepkala, čo zaniklo v tlmenom vzlyku šťastia.
Tamarka stála na špičkách, podávala Lenke plastového psíka: To je pre teba! Lenka ho pevne zovrela v dlani, obzerala sa po známych tvárach, ktoré jej mávali z okna. V srdci jej však už hral nový domov.
Cestou autom všetci mlčali, občas sa smiali cez slzy. Svet vonku menil farby: miesto sivých mrakov žiarilo slnko a osvetľovalo cestu vpred.
Keď dorazili, čakali ich doma všetci, kto mal Lenku už rád starká, susedka s koláčmi, pes, ktorý ihneď prijal Lenku za svoju.
Zuzana večer prikryla Lenku perinou a pobozkala ju na čelo. Tamarka si ľahla vedľa nej a zašepkala: Si moja sestrička. Lenka prikývla a v jej očiach blčali iskričky šťastia. Prvýkrát po dlhej dobe zaspávala s pocitom, že patrí niekam, kde je láska.
Za oknom ticho pršalo, ale v izbe vládlo teplo, smiech a pokoj. A keď noc pohltila dom, niekto v hore si všimol, ako v jednom malom okne ešte dlho svieti svetlo lebo niektoré sny stoja za to, aby sa stali skutočnosťou.
