Valéria ráno uháňala do práce, keď si vtom uvedomila, že si zabudla mobil doma. No jasné, veď bez telefónu je človek v dnešnej dobe ako ryba bez vody! Otočila sa, vošla do výťahu a ten, veru, akurát medzi siedmym a ôsmym poschodím, sekol stál ako prikovaný. Super načasovanie, povedala by si, keby to nebola chudera ona, kto trčí v tej plechovej skrini.
Čakala, čo sa bude diať, keď tu zrazu začula v chodbe hlas svojho manžela, Gustáva. Hovoril sa tam s Evou. Zlato moje, Evka, šepkal tak sladko, až by človek dostal cukrovku. Neviem sa dočkať, kedy budeme spolu. Už dnes večer, príď po desiatej, štebotala Eva. A tvoj muž zas v noci na smene? Gustáv s úsmevom: Celý týždeň robí nočné. Eva dôverne: Odchádza o deviatej tridsať, vráti sa zase len ráno. My musíme byť rýchli.
Gustáv začal byť nervózny: Prečo ten výťah tak blbne? Toľko sme nečakali ani na elektrinu po revolúcii! Klopkali tam nervózne nohami dobré štyri minúty, kým im doklaplo, že výťah štrajkuje. Potom vyrazili pešo.
Gustáv ešte stihol Evičke vyjadriť svoje nadšenie, čo všetko už spolu prežili v tejto činžiaku. Valéria najprv neverila, či to naozaj počuje svojho Gustáva. Ale keď Eva vyslovila nielen Gustávovo, ale aj jej meno, hneď jej to zaplo v hlave. Takto to teda je. On sa večer vyberie na čerstvý vzduch ale na ôsme poschodie k susedke? Akoby jej dušu niekto namočil v kyslom mlieku. No počkaj, toho čerstvého vzduchu ti ešte osoží!
Našťastie, po chvíli sa pred domom ocitli majstri z údržby a výťah otvorili. Valerke sa už však v hlave rodil plán, že Gustáv si svoju romantiku určite dlho nezopakuje.
Bolo niečo pred desiatou večer, keď Gustáv, ako zvyčajne, zahlásil: Valika, idem sa prejsť, načerpať čerstvý vzduch. Na hodinku. Valéria dramaticky: Veď vonku leje ako z krhly! Vážne? Nechoď, radšej dýchaj na balkóne. To sa nedá, potrebujem pohyb. Pre srdiečko. Budeš celý mokrý! Vezmem si dáždnik, Valika! Neboj, neprídem ako žaba. Ako myslíš. No len sa čuduj, keď ťa prechladnutie zloží.
Gusto sa len otočil a vypálil z bytu. Vrátil sa už o polhodinu, všetko na ňom viselo, pohľad ako zamrznutý vianočný kapor. Valéria líbylne otvorila dvere na reťaz: Kde máš dáždnik a prečo si v papučiach a teplákoch? Gustáv vyvaľuje oči: Predstav si, napadli ma na ulici traja chalani, všetko mi zobrali. Rýchlo, pusti ma dnu, je mi zima.
Valéria sa však len usmiala: Veci som ti už zbalila, sú pri smetiaku. Pozdravuj Evičku z ôsmeho. Gustáv bledne: Koho? Vieš dobre, koho. Tvoju susedku o pár dverí ďalej. Dvere sa zabuchli a Valéria sa spokojne usadila k televízoru. Hlavne že deti sú už dospelé a túto frašku nevidia, pomyslela si a naliala si pohár červeného na víťazstvo.
Gustáv vybehol k smetiaku, kde našiel svoju igelitku a v daždi sa prezliekal ako participujúci na deň bláznov. Rozmýšľa, že zavolá taxík a dupol si k mame do Levíc. Ale, do kelu, mobil ostal v Evinom byte. Vydal sa teda späť k bytu a… osud je s ním fakt kamarát, zamkol sa vo výťahu práve keď v celom paneláku vypli elektrinu.
Keď sa konečne pustilo svetlo, Valéria bola už dávno v práci a on mal smolu od bytu nemal kľúče. Skúsil ísť po schodoch (aby náhodou nezostal zas trčať) a na tom povestnom ôsmom poschodí narazil na Evičku. Tá mala tašku, mobil, nervózny výraz a tiež ostať bez manžela. Gusto, hľadáš toto? podáva mu mobil. Aj tie tvoje trenírky, pošeptala. Tak to je dobré… Podrkotali si, nastúpili do výťahu a ten ich tentokrát výnimočne viezol naraz. Ale rozviezli sa každý inam, lebo niekedy je najlepšie ísť po svojom. Aspoň tak si to Valéria myslela a Gustáv tiež… bez telefónu a bez domova. Ale aspoň s čistým vzduchom.
