Dieťa sa narodilo presne o polnoci. Práve v tej chvíli, keď digitálne hodiny na pôrodnej sále blikli zeleným svetlom a preklopili sa z 23:59 na 00:00. Lekár s pôrodnou asistentkou si vymenili pohľady a službukonajúci neonatológ rýchlo zodvihol nehybné, namodralé telíčko a položil ho na prebaľovací stôl, kde okamžite siahol po odsávačke hlienov. Malý nechcel dýchať. Rodička, mierne otočená na bok, apaticky sledovala, čo sa s jej synom deje.
Možno je mŕtvy? Nekričí preblesklo jej hlavou, ešte stále omámenou bolesťou, ktorá ju pred chvíľou pohltila. Nakoniec novorodenec vydal slabý, takmer nepočuteľný piskot, ktorý postupne silnel a krátko na to sa premenil na prenikavý plač, ktorý sa rozliehal po stíchnutých chodbách ružinovskej pôrodnice. Lekár, sestrička aj neonatológ stáli mlčky okolo dieťaťa a roztržito naň upierali zrak.
Bolo to zvláštne dieťa. Jeho chrbtica, hneď pod lopatkami, sa zvláštne ohýbala a vytvárala takmer symetrické, pretiahnuté hrboly, ktoré sa tiahli takmer do polovice hrudníka.
Ako je to možné? neveriacky opakoval neonatológ. Nič podobné som ešte nevidel… Nemožné, skutočne nemožné…
Keď ráno prišiel lekár za Janou, aby jej vysvetlil zvláštnosti jej novonarodeného syna, odvrátila sa otrávene a zvraštila pekné pery. Takže je ešte aj mrzák… No výborne…, zamrmlala.
Nie… Zoberte si ho, kam chcete, ja takého nechcem Ani zdravého by som si nenechala, a toto? Pripravte mi papier, napíšem sa, že sa vzdávam… A tak odišla z ružinovskej pôrodnice v určený deň ľahká, nezaujato a nezaťažená, zatiaľ čo jej syn tam zostal, netušiac, že ho opustil jediný človek, ktorý mal byť jeho útočiskom.
V Detskom domove ho pomenovali Miško. Presne tak a nijako inak. Tety mu obliekali voľné, veľké košieľky, aby nebolo jeho postihnutie tak nápadné.
Ale aj keby bol úplne zdravý a bezchybne stavaný, aj tak by sa líšil od ostatných mimoriadnou vážnosťou v modrých očiach s dlhými, čiernymi riasami. Zatiaľ čo ostatní drobci vŕzgali, plakali a preťahovali sa o hračky, Miško často ticho sedel pri okne a počúval čosi hlboko v sebe, snažiac sa pochopiť to nevysvetliteľné, čo ho napĺňalo.
Jedného dňa, keď sa zora dvojročných detí, komickou chôdzou šmajdiacich o vlastné nôžky, presúvala na spoločný program, Miško začul TO. Z pootvorených dverí kancelárie riaditeľky sa niesla hudba. Nebola to tá známa detská pieseň, ktorú spievali na hodinách hudby a podľa ktorej sa učili pochodovať ako vojaci, ale bola to hudba ako… vánok. Teplý, nežný vánok, ktorý vás láskavo nesie ponad zem, kolíše a upokojuje…
Nehovorila slovami, no mala dušu. Živú dušu, ktorá Miška objímala a rozprávala mu niečo, čo nikto iný nepotreboval vedieť len on, malý Miško…
Zastal uprostred chodby, vytrhol sa z kolóny detí a začal sa hojdať do rytmu hudby. Ignoroval deti, čo do neho vrážali aj napomínania tetušiek, ktoré sa ho márne snažili dávať späť do zaradenej skupinky.
V jeho malej hlávke všetko zapadlo. To, čo dlho márne hľadal v kriku a hurhaji, vo vetre pískajúcom za oknom a v bublaní potrubí kúpeľne to bolo ono, jeho Hudba…
Lenka a Martin navštívili všetky detské domovy v okolí Bratislavy. Lenka sa kvôli vrodenej diagnóze nemohla stať matkou, preto sa spolu rozhodli, že prijmú dieťa z domova. Absolvovali kurz náhradných rodičov, pripravené boli všetky papiere, ale stále tápali… Ako zistia, že našli TO DIEŤA, svoje vlastné? Veď narodené deti sa nevyberajú, tie sa milujú také, aké prídu. No tu… Medzi tými tisíckami detí, ktorým chýbalo domovské teplo, stále nenašli to správne…
Držiac sa za ruky, prišli k plotu detského domova. Deti sa hrali na pieskovisku, dievčatká vozili bábiky v kočíkoch, všetko naplnené detským smiechom a šťastným krikom. Len jeden chlapček, v príliš dlhom kabátiku, stál ticho a sústredene načúval, ako vrabec švitori na vetve. Práve vtedy Lenke zazvonil mobil.
Mozart… Lenka odjakživa zbožňovala klasiku. A Miško… Mykol sa, jeho oči sa rozžiarili, akoby v nich zažiaril reflektor, a začal sa pomaly kolísať do rytmu, presne cítiac tempo hudby. Lenka aj Martin stáli bez pohnutia, načúvajúc hudbe, neregistrovali ani zvonenie mobilu…
Už vedeli. Je to ich syn. Tá blízka duša, ktorá svietila v jeho očiach…
Áno, viem, že je chorý, je to iný chlapček… Áno, zoberiem na seba zodpovednosť… Rehabilitácia? Samozrejme…
Lenka hodinu trpezlivo odpovedala na otázky pani riaditeľky, ktorá ich presviedčala, že by si mali vziať iné, úplne zdravé dieťa. Deti sa nevyberajú…, vysvetľovala jej, vezmem si jeho, nech to stojí čokoľvek…
Mama? Miško odišiel od piana a položil hlavičku na Lenkinu ruku. Prečo som takýto? Prečo nie som ako ostatní?
Lenka ho jemne pohladila po hrbčekoch na chrbte: Vieš, synček, každý sme iný… vo vnútri aj navonok… Ty, ja aj oco… Ten tvoj chrbátik… Vieš, tam máš krídelká, ako anjelik, len sa ešte neotvorili, ale určite sa raz otvoria…
Objíme syna, pobozká jeho teplú hlavičku, sadne si k nemu k pianu a začnú spolu hrať. A Miško hrá tak, ako to často nedokáže ani seriózny dospelý hudobník.
Za jeho chrbtom, naozaj, rozprestrú sa krídla, avšak tie vidia iba Mama, Ocko a ešte Miškov anjel strážny, ktorý vždy stojí za jeho chrbtom a usmieva sa, kým hudba plynie širokým, silným tokom a kolíše šťastného Miška na svojich vlnách…
Dnes večer, keď si na to všetko spomínam, cítim, že láska nedokáže odstrániť každé bremeno, avšak dokáže presvetliť aj najtmavšie miesta v duši. Naučil som sa, že nikdy nesmieme zabudnúť počúvať hudbu tú v srdci, aj tú vo svete. Len tá vedie domov.
