Ja som nehľadala svoju “prvú lásku” mám už 62 rokov… Ale keď ma raz jedna z mojich žiačok požiadala o rozhovor, zistila som, že ma ten chalan hľadal celých štyridsať rokov… Ale to bola ešte len predohra… Po čase som totiž vyhrabala jeho skutočnú minulosť, on… on úplne ohluchol…
Mám 62 rokov a už skoro štyri desaťročia učím slovenčinu na strednej škole. Život plynie v pekne vychodených koľajach: dozor na chodbách, Hviezdoslav, vlažný čaj a kopce slohov, čo cez víkend visia nado mnou ako temné mraky.
Každý december dávam žiakom projekt: Rozhovor s niekým starším o najkrajšiu vianočnú spomienku. Väčšina nad tým frfle.
To zadanie úprimne nenávidia.
No tento rok ku mne po zvonení placho pristúpila Radka. Pritískala na prsia papier s úlohami.
Pani učiteľka, môžem urobiť rozhovor práve s vami? opýtala sa.
Zasmiala som sa: Ale, zlatko, moje spomienky sú tak nudné, že by ti z toho začali padať viečka. Opýtaj sa babky alebo tety – tie isto boli v nejakých drámach!”
Lenže Radka sa nedala odbiť, a s tým svojím radikálnym pokojom trvala na svojom: Chcem urobiť rozhovor práve s vami. Oči jej svietili ako hviezdy nad Tatrami.
Nakoniec som podľahla: Tak dobre, zajtra po škole. Ale ak sa spýtaš na vianočku, poviem ti, že je to suché pečivo pre dôchodcov. Usmiala sa: Platí.
Nádych nostalgie
Na druhý deň už sedela oproti mne v prázdnej triede, blok a pero pripravené, kolísala sa na stoličke ako pierko.
Ako ste slávili sviatky, keď ste boli dieťa? začala jednoducho.
Začala som o nešťastnej vianočke, o otcovi, čo púšťal koledy pri prehrdzavenej magnetofónovej páske, a o roku, kedy sa náš stromček naklonil viac než Eiffelovka vo vetre.
Môžem mať osobnú otázku?”
Keď sa spýtala, či som niekedy mala počas Vianoc romantický vzťah, akoby mi niekto strhol starú náplasť rovno z duše.
Áno, s ním. Volal sa Jakub. Boli sme mladí, trúfali si snívať o budúcnosti, o ktorej dnes už vieme svoje.
Štyridsaťročné pátranie
O pár dní prišla Radka späť. V ruke mobil a tvár, akoby vyhrala športku. Pani učiteľka, myslím, že som ho našla!
Neverila som. Koho?
Toho Jakuba! Pozrite, ukázala obrazovku. Na nej inzerát: Hľadám dievča, ktoré som miloval pred 40 rokmi. Srdce mi zaklopalo ako po trojitej káve.
Na fotke som bola ja! Sedemnásťročná, v modrom kabáte, s krivým zubom v úsmeve.
Chcete, aby som mu napísala? pýta sa. Slová mi v hrdle uviazli ako knedľa.
Keď Radka navrhla spojiť nás cez internet, obaja sme stratili reč. Až na to, že ona ochotne konala.
Zamenili sme si pár správ a dohodli kávu v Bratislave. Vyberala som oblečenie, ktoré ma vystihuje teraz už žiadna ilúzia, len ja.
Stretnutie (takmer) storočia
Keď som ho uvidela, už bol celkom iný človek veď aj ja. Ale oči mal stále tie isté: srdečné a povedomé. Oľga, povedal a v tej milisekunde som vedela, že niektoré veci v nás zostanú navždy.
Rozhovor nás vrátil medzi časy, keď vianočka bola problém číslo jeden a miesto na sánkovanie jediná životná výzva. Smiali sme sa, ako sme sa každý z nás preplazili cez život, ale nikdy na seba úplne nezabudli.
Stále si pre mňa bola niekto výnimočný, povedal.
V tom momente som pocítila nádej že snáď ešte nie som len okresný inventár alebo stará známa pohoršených žiakov. Možno máme s Jakubom šancu napísať si nový príbeh. Tentoraz už bez pubertálneho trapasu a s teplou kávou na stole.
Záver (aj keď v živote ich býva päť na jedno kolo)
Prešli sme už kadečím, ale vďaka Jakubovi dnes viem: nádej je vždy za rohom a netreba si ju zamykať do starej skrine so stužkovými šatami. A nie je azda život presne o tom dostať možnosť odznova začať? Dnes sa na budúcnosť teším a dúfam, že sa s ňou ešte poriadne zabavím.
