A kde je napísané, že ten vzduch je tvoj? Schodisko je spoločné! Keď chcem, tak fajčím, keď chcem, tak pľujem. Nauč sa zákony, žena!
Kristína, dvadsaťročná dcéra susedky Márie, vypustila oblak sladkastého pary priamo do tváre pani Jozefíne Horváthovej. Vedľa Kristíny sa vyvaľovali dvaja chlapci. Po betónovej podlahe sa povaľovali ohorky, plechovky od kofoly a šupky od slnečnicových semienok.
Jozefína Horváthová, hlavná účtovníčka vo veľkej továrni v Trnave, sa nezakuckala ani nezačala rozhadzovať rukami, ako by čakali tí mladí. Len si posunula okuliare a pozrela sa na Kristínu tým prenikavým pohľadom, z ktorého sa potili aj riaditelia výroby pri inventúre.
Toto je spoločné miesto, Kristína, povedala chladným hlasom. To znamená, že sa tu nefajčí, nepľuje, nerobí neporiadok. Máš päť minút, aby si po sebe ten svinčík poklízila, inak sa budeme rozprávať inak.
Joj, bojím sa! zaškľabila sa Kristína a teatrálne striasla popol na práve umytú podlahu. Choď si dať validol, aby ti tlak nevyletel. Požaluješ sa mame? Tá mi sama dovolila tu byť, aby sa doma nekúrilo.
Chlapci sa rehúňali. Dvere Jozefíny Horváthovej sa zabuchli, oddeľujúc domový hluk.
Na chodbe voňalo po vyprážaných zemiakoch a starom dreve domáca, známa vôňa, ktorú teraz prebíjal zápach lacných cigariet presakujúcich cez kľúčovú dierku. V kuchyni, schúlený pri stole, sedel Paľo.
Paľo mal tridsaťdva, no vyzeral aspoň o desať rokov staršie. Synovec zosnulého manžela Jozefíny už desať rokov žil s ňou v byte v Trnave. Bol tichý, nevýrazný, mierne zajakávajúci sa, pracoval v opravárenskej dielni na hodinky a slovo si nedovolil zvýšiť. Susedia ho pokladali za “čudáka” a často sa stal terčom posmechu.
J-jozefína, sú tam zas? zľakol sa Paľo, keď začul buchot.
Jedz, Paľo, to nie je tvoja starosť. Jozefína mu naložila ďalšie zemiaky, aj keď ju to zvnútra zožieralo.
Večer išla za Máriou. Suseda otvorila v župane, s mobilom v ruke a pleťovou maskou na tvári.
Mária, tvoja dcéra si urobila brloh pri mojich dverách. Dym ide do bytu, hluk do noci. Žiadam, aby si to riešila.
Mária prevrátila oči a mobil neodložila:
Ale Jozefína, prečo sa rozčuľuješ? Sú mladí. Kam majú ísť, vonku je zima. Nie sú to žiadni feťáci, len sa rozprávajú. Máš byť tolerantnejšia, ty deti nemáš, preto ťa to štve. A ten tvoj Paľko je aj tak čudák, jemu je to jedno, nie?
Úder bol presný a pod pás. Jozefína pomaly vydýchla.
Takže “mladí” môžu všetko? A Paľo ti prekáža? Počula som ťa, Mária.
Vrátila sa domov, sadla za stôl, vytiahla zakladač s dokumentmi. Emócie sú pre slabých, pre silných sú zákony Slovenskej republiky a občiansky zákonník.
Nasledujúci týždeň bola Jozefína neviditeľná. Kristína, presvedčená, že “stará bosorka” rezignovala, obsadila schodisko ešte so starým kreslom a hudbou do polnoci.
Piatok priniesol vyvrcholenie.
Paľo sa vracal z práce, v rukách tašku s nákupom a malú škatuľku zákazku pre klienta. Keď kráčal okolo partičky, jeden chlapec, Milan prezývaný “Kyslík”, mu podrazil nohu.
Paľo zakopol. Nákup sa rozsypal, jablká sa rozkotúľali medzi ohorky. Škatuľka s hodinovým strojčekom narazila na stenu.
Pozri, pštros letí! rehlil sa Kyslík.
Kristína ledabolo vyfúkla dym:
Pozri sa, trúba, dávaj pozor, kadiaľ chodíš. Zober si bordel, kým som ešte dobre naladená.
Paľo celý červený a so slzami v očiach začal zbierať jablká. Bol na to zvyknutý byť nikto, do koho si všetci kopnú, a nikto sa ho nezastane.
Dvere sa otvorili. Na prahu stála Jozefína s mobilom v ruke, kamerou namierenou na Kyslíka.
Výtržníctvo, urážky, spôsobená škoda, jasne zhodnotila. Natočila som všetko. Práve volám mestskú políciu a zajtra podávam podnet na bytové družstvo.
Daj ten mobil preč, teta! vyštekol mladík, ale bližšie sa netrúfol, jej pohľad bol desivejší než akýkoľvek policajt.
Paľo, postav sa. Choď domov.
A-ale jablká ševelil.
To nechaj. Je to odpad. Tak, ako všetko, čo sa momentálne nachádza na tejto chodbe.
Zatiaľčo Paľo odišiel, Jozefína sa obrátila ku Kristíne.
Teraz ma dobre počúvaj, dievča. Myslela si, že vydržím? Celý týždeň som zbierala dôkazy.
Aké dôkazy? pokúsila sa Kristína zahrať na hrdinku, no hlas sa jej triasol.
Spojila som sa s majiteľom bytu. Tvoja mama nie je vlastníčka, však? Byt patrí tvojmu otcovi v Bratislave. Myslí si, že si študentka medicíny a nie tá, čo vodí partiu na schodisko.
Kristína zbledla. Otec bol prísny, ba až tyran, živil ich len za podmienky, že bude všetko tip-top.
Ty si nemôžeš dovoliť… zašepkala.
Už som to spravila. Práve pred chvíľou dostal tvoj otec fotky a videá tvojich “zábaviek”. Spolu s podaním na mestskú políciu a správcovi domu. Všetko s dátumom a hodinou. Policajt príde do pol hodiny. Otec príde zajtra ráno.
V sobotu ráno otriasol schodiskom mužský barytón.
Jozefína popíjala čaj, keď zazvonil zvonček. Na prahu stál vysoký, mohutný muž v drahom kabáte Kristínin otec Ján Švec. Vedľa neho stála so sklopenou hlavou a zaplakaná Mária, Kristínu nebolo vôbec vidno.
Pani Horváthová? jeho hlas bol zdvorilý, ale rázny. Ospravedlňujem sa za správanie dcéry a bývalej manželky. Neporiadok už upratujú, maľovanie schodiska zaplatím ja. Kristína pôjde na internát. Prestávam ich financovať.
Jozefína prikývla, vážne prijímajúc ospravedlnenie.
Je to spravodlivé. Ale mám ešte jednu vec.
Zavolala Paľa. Paľo vyšiel so stiahnutými plecami.
Váš kamarát včera urazil môjho synovca a zničil jeho prácu. Paľo je výnimočný majster, opravuje hodiny, na ktoré si v Ženeve netrúfnu.
Ján Švec sa záujmom pozrel na Paľa.
Hodinár?
R-restaurátor, nesmelo, so zajakávaním, poopravoval sa Paľo.
Hmmm… muž podišiel bližšie, Paľo uhol, ale pán mu podal širokú dlaň. Mám doma zbierku starých vreckových “Breitlingov”. Jeden ide už rok a tri servisy to vzdali. Pozrieš sa mi naň?
Paľo dvihol oči. Prvýkrát sa naňho niekto pozeral ako na profesionála, nie ako na “čudáka”.
Skúsim to, ak je pero celé.
Tak sme dohodnutí. Prepáč, že som dcéru nevychoval lepšie. Nedrž hnev. Zaplatím opravu aj náhradné diely.
Keď dvere zaklapli, Paľo dlho hľadel na svoju dlaň. Vyrovnal sa. Prvýkrát po rokoch narovnal chrbát.
Teta Jozefína, povedal pokojne, skoro bez zajakávania, tie jablká predsa len nazbieram. Škoda dobrej potravy.
Jozefína sa obrátila k oknu, aby nevidel slzy v jej očiach.
Nazbieraj, Paľko, a daj variť čaj. Dnes máme sviatok.
Na schodisku bolo ticho a čisto. Voňalo po sava a čerstvej farbe. Z bytu Jozefíny Horváthovej sa niesla vôňa pagáčov a pokojným hlasom rozprával Paľo tete, ako funguje tourbillon v hodinkách.
Kurilka bola zavretá. Navždy.
