Saška neznášala dni, keď do detského domova prichádzali potenciálni adoptívni rodičia! Veď za sedem rokov, čo tu žila, ju nik ani raz nevybral.
Kedysi, keď bola malá, sa na tie dni ešte tešila. Ako zaskočená kukala na pekné tety a ujov. Pripadali jej ako čarodejníci, ktorí si ju vezmú do svojho zámku! Nová mamka by ju pobozkala na dobrú noc. Nový ocko by ju nosil na pleciach. A mala by vlastnú izbu. Nemusela by každý deň pozerať na protivného Viktoríka. Ten ju stále len ťahal za vrkoče a volal ju Ďateľka.
Saška netušila, čo to znamená. Ale znie to urážlivo teda aspoň jej tak. A Viktorík si šomral svoje:
Ďateľka! Ďateľka!
Sašku k nám priniesli, keď mala päť. V autodopravnej nehode stratila rodičov. Stále akosi nechápala, prečo mamka a ocko nechodia. Prečo ju nechali.
Rokmi pochopila, že ich už niet. Ich tváre sa jej začali z pamäti pomaly vytrácať. Hlasy, vône, ich spoločný byt… takmer všetko sa jej pomaly mazalo…
Saška túžila, aby si ju raz niekto vybral! Ale zázrak sa nestal, a ona rástla a začala chápať, že asi nikdy nebude tá vyvolená. Jednoducho bola škaredé kačiatko.
Veď vždy vyberali tie najkrajšie dievčatá, čo mali saténové stužky vo vlasoch a úsmev ako z reklamy.
Viktorík ju nešetri ani potom. Teraz však Saška vie, že ďateľ je vtáčik.
V ten deň opäť prišli adoptívne rodiny. Všetky dievčatá nám vykrášlili, nasadili im mašle. Saška vzala nožnice a ostrihala sa na chlapca. Už nechcela, aby si ju vôbec niekto vybral. Rozhodla sa, že v živote si bude vyberať len ona!
Keď ju spozorovali s novým účesom, vychovávateľky len zalomili rukami, a Viktorík jej nezabudol znovu dobehnúť:
Ďateľka!
Saške už bolo dvanásť. Viktorík bol o tri roky starší.
Ten deň si Sašku nikto nevybral rovné, do rôznych smerov trčiace vlasy a navyše pohľad, z ktorého by sa aj hromom rozumné bolo vyhýbať.
O tri roky Viktorík jej úhlavný nepriateľ domov opustil. Rozlúčil sa so všetkými, a nakoniec šiel aj za Saškou.
Tak čau, Ďateľka?
Čau, čau, povedala Saška bez emócií.
Drž sa tu! Už len tri roky a idem ťa zobrať k sebe! drzo zahlásil Viktorík.
Ty máš teda aké plány! A kto povedal, že ja si vyberiem teba? Ty truľo! osopila sa Saška.
Viktorík na ňu chvíľu vážne pozrel, potom vykročil von, viac sa ani neobzrel.
Keď o tri roky neskôr zabuchla za sebou dvere domova, Saša si vonku prvýkrát poriadne vydýchla ten vzduch slobody a dospelosti. Zo škaredého káčatka vyrástla nádherná labuť. Husté vlasy po pás, zelené oči ako dva smaragdy, postava ako lusk. Kráčala k bytu svojich rodičov, keď tu zrazu:
Ahoj, Ďateľka!
Otočila sa a hľa, Viktorík!
Ty čo tu robíš? spýtala sa.
Veď som sľúbil, že po teba prídem. Tak som tu, Viktorík zastal na krok od nej.
Ja som vravela, že už si budem vyberať sama! Saška k nemu vzhliadla. Viktorík zatiaľ podrástol a rozšíril sa v pleciach.
No tak si vyber mňa, Saška! zaprosil.
Premyslím si, povedala a zamierila domov.
Viktorík chodil za ňou ku vchodu každý večer. Sadol si na lavičku pred panelákom a čakal, kým Saška nezhasne svetlo.
Leto už dávno vystriedala daždivá jeseň. Po nej nastúpila treskúca zima. Viktorík však stále sliedil pod jej oknami. Jedného dňa k nemu Saška prišla.
Prisadla si a riekla:
Neomrzelo ťa to? Veď tu zmrzneš!
Vydržím, povedal Viktorík. Len ma prosím vyber!
Saška vyskočila z lavičky ako na žeravých uhlíkoch a bežala domov. Cez záves sledovala, ako Viktorík hľadí na jej okná.
Na Silvestra sa Saška naháňala z práce rovno domov. Treba ešte pripraviť stôl, obliecť šaty, o chvíľu je Nový rok! Lavička pred domom prázdna, Viktoríka nikde. Srdce jej na chvíľu prestalo biť Čo ak sa čosi stalo?
O hodinu bola s prípravami hotová, naliala si pohár šampanského zo supermarketu, šla k oknu nič. V hrudi ju zamrzelo od zlých predtúch Žalúdok jej zvieral nepríjemný strach
A čo teraz? Kam ho ísť hľadať? Nemám jeho adresu, ani číslo! Ja som ale múdra! hudie si v duchu.
V tom sa vonku niečo rozžiarilo!
No, už strieľajú, pomyslela si a podišla bližšie ku oknu, že si aspoň pozrie ohňostroj.
Na snehu obrovské ohnivé písmená žiarili:
VYBER SI MŇA, SAŠKA!!!
A Viktorík tam sedel na lavičke, kýval jej a usmieval saSaška srdce vynechalo úder. Z úst jej unikol smiech aj slza naraz. V papučiach vbehla na schodisko a s vetrom v chrbte vyletela z dverí. Tam stál Viktorík, v ruke zapálený zapaľovač, na lícach omrznutý úsmev.
Si normálny? Celý panelák sa bude smiať! vykríkla, ale už mu visela na krku.
Viktorík ju objal tak pevne, že jej páperové srdce roztopilo všetky krivdy aj zimu.
Tak vybrala si si, zašepkal jej do vlasov.
A Saška vedela: nie je škaredé kačiatko. Nikdy nebola. Bola vždy len Saška, ktorá konečne pre niekoho znamenala celý svet.
Ohňostroj zažiaril a s ním aj ich nový začiatok.
