Peťo prišiel na dedinu navštíviť svoju tetu, staršiu sestru mamy, o ktorú ho mama pred smrťou prosila, aby na ňu dával pozor. Teta Magdaléna bola maličká a veľmi staručká. Peťo jej už niekoľkokrát hovoril, nech sa presťahuje k nim do Bratislavy, že by mala svoju izbu, mohla by chodiť na dvor a bola by medzi ďalšími paniami, s ktorými by si mohla pomäť. Ale teta Magdaléna nechcela z dediny ani počuť a za žiadnu cenu by neopustila svoj dom.
A tak musel Peťo každé tri mesiace žiadať v robote päť dní neplateného voľna a prísť jej pomôcť. Dva dni trvala cesta a tri dni sa o tetu staral a všetko s ňou doma porobil. Našťastie bol v práci šéfom oddelenia, takže si takéto krátke výlety mohol dovoliť. Navyše majiteľ firmy bol jeho kamarát zo školy. No túto jar sa mu do dediny podarilo prísť až koncom apríla, nie v marci, lebo mal v robote frmol.
Teta Magdaléna bola po zime dosť zoslabnutá, a jej suseda, teta Milka, mu povedala, že jej až dvakrát volali záchranku.
A prečo ste mi nič nepovedali? Vždy, keď som volal, ste tvrdili, že je všetko v pohode.
Veď mi dala slovo, že ti nebudem volať a stresovať ťa v robote. Povedala, že keď umrie, až potom ti môžem dať vedieť.
Peťo skočil do obchodu pre cukor a soľ, čo mu teta nakázala, a kúpil aj kopec ďalších vecí múku, konzervy, paštéty, kondenzované mlieko Keď sa vracal domov, na priedomí zbadal asi päťmesačné šteniatko ovčiaka.
Vyzeral zvláštne veľká hlava a dlhý ňufák.
Tetka Magdaléna, ten pes je odkiaľ?
Prikvitol asi pred mesiacom. Otvorila som bráničku a on tam sedel, celý sa triasol od zimy, chudunka kosť a koža. Ja som ho vypiplala a nerobí mi tu aspoň samotu.
Peťo pohladkal šteniatko, ktoré mu ihneď položilo ňufák na kolená. Vždy túžil mať psa, no rodičia mu to nedovolili, a teraz na to nebol čas najmä keď Imra, jeho žena, raz doniesla mačku. Tá s nimi tri roky pobudla a potom zmizla. Deti nemali, lebo Imra nemohla mať a zvykli si už na život vo dvojici, veľa cestovali.
A ako sa volá tvoja “nájdená”?
Timo. Tak sa volal môj kocúr.
Peťo sa rozosmial:
A to je v pohode volať psa menom po mačke?
Čo na tom, aspoň reaguje ako má.
Kým bol Peťo na dedine, Timo sa od neho ani nepohol. Pri odchode si s tetou dohodli, že mu nebude nič tajiť, ak sa jej zhorší zdravie. Sľúbil, že vždy príde a nech si neváha vypýtať lieky, čokoľvek.
Tak už ťa dosť otravujem, veď sa stále len naháňaš ku mne. Ale aj tak dlho nebude treba
No takto, teta Magdaléna, to nehovorte, žite čo najdlhšie, mňa tým nezaťažujete.
Peťo, môžem ťa o niečo poprosiť? Ak zomriem, neopusti Tima. Je to predsa živá bytosť
Nebojte sa, prichýlim ho alebo niekomu dobrému dám.
Nie, vezmi si ho ty, prosím. Myslím, že neprišiel k môjmu domu len tak náhodou.
V tej chvíli sa pes pritúlil Peťovi ku kolenám a zadíval sa mu do očí.
Dobre, teta Magdaléna, ak sa niečo stane, Timo pôjde so mnou.
O mesiac Magdaléna zomrela. Peťo ju pochoval, s dedinčanmi držal deväťdňové a spolu s Timom sa boli rozlúčiť aj na cintoríne.
Nastal čas ísť späť. Peťo vzal pre Tima náhubok aj vodítko a šli na vlakovú stanicu. Kúpil lístky do vagóna, kde môžu byť aj zvieratá. Keď si sadli do kupé, Timo zrazu zježil srsť a zavrčal na chlapa pri okne.
Ten sa otočil, vypleštil oči a začal rozčulene vykrikovať:
No toto! Už aj s vlkmi sa vozia?
Človeče, si v poriadku? Aký vlk, to je môj pes Timo.
Timo, Timo, ten je čistý vlk! Ja som poľovník, na také chodím do lesa.
Timo opäť zaskučal a zavrčal.
Daj toho hajzlíka preč, kým ho nezastrelím!
Buď radšej ticho, ak chceš bezpečne docestovať. Nikto na teba nič nerobí, tak sediačkuj a buď pokojný.
Ja to určite nevydržím, vystúpim radšej do chodbičky.
A tak zostali s Timom osamote. Peťo sa pozrel na psa a v žarte sa spýtal:
Timo, ty si fakt vlk? Pes mu položil hlavu na kolená a radostne zamával chvostom. Nevadí, si super, nech si čokoľvek!
Nakukla sprievodkyňa:
Máte tu vlka alebo ovčiaka?
Ten vymýšľa, je to špeciálny ovčiak, aj vyhľadávač je.
Tak potom dobre, len ukážte papiere.
Jasné, len Peťo sa pozrel do vreciek. Timo, asi som ti papiere nechal pri pokladni, keď sme kupovali lístok. Bez dokladov by nám lístok nedali, určite chápete povedal už sprievodkyni.
No jasné, tomu rozumiem prikývla.
Doklady vlastne ani nebolo treba, lebo pri pokladni sedela dcéra tety Milky.
Na druhý deň už boli doma. Peťo zobral Tima do veterinárnej ambulancie na rohu ulice. Veterinárka sa hneď spýtala:
Ste z cirkusu?
Nie, prečo by som mal byť?
Lebo máte doma vlka.
Peťo si vzdychol:
Je to vlk, nie cirkusák Zostal po mojej tete z dediny, umrela a poprosila ma, aby som ho prichýlil.
Lekárka si Tima prehliadla a sebavedome skonštatovala:
Je to kríženec, vlčopes. Jeden z rodičov je nemecký ovčiak. Takí psi sú pokojní, verní a nemenia si pánov. Nemusíte mať strach. Zaregistrujeme ho, dáme vakcíny a bude všetko v poriadku.
Imra si Tima veľmi obľúbila, sama ho kúpala, kŕmila aj venčila. Ubehlo asi desať mesiacov, a raz počas novoročných prázdnin, v podvečer, išla Imra s Timom do mestského parku, konečne sa poprechádzať po niekoľkých dňoch doma. Park bol desať minút od domu, pekné miesto.
A zrazu, keď tam chodila s Timom po chodníkoch, Timo spozornel, nastražil uši a odbehol do tmy. Imra ho volala, kričala naňho, ale päť sedem minút ho nebolo. Už bola nervózna, chcela volať Peťa, keď zbadala, ako sa pes vracia a v zuboch ťahá zvláštny balíček. Rozutekala sa k nemu. V balíčku bol maličký novorodenec, ešte živý. Imra, sama lekárka, okamžite volala sanitku aj políciu.
Všetci dorazili veľmi rýchlo. Imra nemohla dieťa hneď sprevádzať, lebo mala pri sebe psa, ale doma ho rýchlo odovzdala Peťovi a spolu sa vybrali na oddelenie. Dozvedeli sa, že je to dievčatko, asi mesiac staré a zdravé. Pri nej bola lístoček: Volám sa Radomíra a mamka prosí, aby ju dali dobrým ľuďom.
Imra poprosila, nech jej dieťa ukážu. Keď ho zbadala, hneď ho prijala do srdca. S Peťom si vymenili pohľady a hneď vedel, čo tým myslí privolať dievčatko k sebe domov. Imra povedala službukonajúcej, že je lekárka a s manželom by si Radomíru veľmi radi osvojili, len nech ju nikam neposielajú.
O dva mesiace už doma bývala nájdená Radomíra, ktorú im priviedol do života Timko, ich verný “vlčopes”. Ako povedala teta Magdaléna neprišiel k nim len tak náhodouA tak, keď sa v ich dome prvýkrát rozoznel detský smiech, Peťo s Imrou vedeli, že zázraky prichádzajú, keď ich najmenej čakáte niekedy na dvore starej chalupy, niekedy v pohľade vlčieho psa, a niekedy v parku za mestom, kde sa život znovu nadýchol. Timo ležal pod detskou postieľkou a bedlivo strážil Radomíru, ktorá ho okamžite prijala za svojho veľkého strážneho anjela. Niektoré putá ani čas, ani smrť, ani vzdialenosť nepretrhnú. A keď Peťo ešte raz večer poďakoval tete Magdaléne v duchu, akosi vedel, že všetko je tak, ako má byť dokonca lepšie. Timo, Radomíra i Imra boli jeho nová rodina, presne taká, akú potreboval. Stačilo otvoriť dvere a nechať ich všetkých prísť dnu.
