Viktor sa vybral autom po krajinách medzi dedinami, keď zrazu zbadal dievča stáť pri hlavnej ceste. Už bol večer a naokolo nebolo ani živej duše. Zastal teda. Vezmete ma? spýtala sa dievčina. Ale, samozrejme. Teraz tu už ani psa nestretneš. Asi čakáte už dlho? spýtal sa Viktor. Áno, prikývla dievčina a naraz sa rozplakala. Viktor na ňu pozeral, akoby práve objavil UFO.
Viktor cestoval starou dodávkou. Vo vnútri voňalo slanou lokšou s makom, jeho obľúbenou, ktorú mu mama napečie na každý sviatok. Aj keď bol dnes sviatok Dňa svätého Michala, on musel pracovať sľúbil, že dovezie nejaký tovar do Martina.
Odhryzol si ešte teplú lokšu, zapol si v rádiu veselú slovenskú pesničku a hneď mu bolo na duši trochu lepšie.
Vonku sa už zvečerilo a Viktor dorazil k nejakej dedinke pri ceste. Keď prechádzal okolo autobusovej zastávky, v žiari reflektorov zbadal dievča, čo úpenlivo kývalo, že prosí o odvoz.
Zastal. Dievčina bola cela uzimená a nadšená, že niekto konečne pribrzdil.
Vezmete ma, prosím? spýtala sa cez drkotajúce zuby.
Ale jasné, nastúpte. Teraz už tadeto veľa áut nejazdí. Večer je, to je jasné. Asi tu čakáte poriadne dlho, čo?
Dlho… odpovedala a v tom začala revať. Viktor na ňu vytreštil oči.
Stalo sa vám niečo? zmätene sa spýtal.
Medzi vzlykmi začala rozprávať svoj príbeh:
Volám sa Božena. Dnes je predsa staroslovenský Nový rok, všetci majú voľno, kolegyňa ma zavolala na chatu kamsi na Kysuce, že vraj bude oslava, švárny jej muž ugriluje klobásky, stôl bude prehýbať. Vravela, že keď dorazím, mám jej hneď zavolať, počká ma pri zastávke neďaleko potravín.
Povedala som si veď lepšie to byť nemôže, najmä keď som sa cez Vianoce rozišla s frajerom. Tak ma kolegyňa “úradne zachránila”, že vraj doma sama nesmiem byť.
No čo, nasadla som do autobusu do Terchovej, vystúpila, volám kamošku. Tá mi povie Božka, zbehnem po teba o päť minút, skoč zatiaľ do obchodu.
Obzerám sa, lenže dookola nič len polia, dedina hádam tristo metrov od zastávky.
A čo nevidím autobus, ktorým som prišla, odchádza, na tabuľke Klenovec. Už mi zapína, že som nasadla na nesprávny, úplne inú trasu, Klenovec je úplne opačným smerom, a ja trónim niekde v riti.
A autobus sa už dávno rozlúčil na druhý koniec sveta Kričala som jak jašterica, ale vodič ma nepočul. O dve hodiny som pochopila, že bol posledný.
Autá smerom do mesta ani náhodou. Chcela som ísť peši do dediny, ale nakoniec som začala stopovať.
Tak som tu drieždila tri hodiny, aj stála, aj sedela, veď už zadok mrzol jak tafľa ľadu.
Keby ste sa nezastavili, tak už asi budem v televíznych novinách. Veľmi vám ďakujem…
Veď poďme už na ty, zasmial sa Viktor.
Dievčina prikývla a usmiala sa tiež. Viktorovi sa Božena veľmi páčila milá, jednoduchá, žiadna nafúknutá princezna. Evidentne do života, žiadna nesamostatná. Zastal a vraví:
Zohriala si sa, hádam si aj hladná. Mama mi upiekla famózne lokše s makom!
Večeral s ňou. Božena mala v taške šunku, syr a celú horkú čokoládu.
Potom si obaja ustlali na ležoviskách Božena hore v posteli za sedadlami, Viktor zostal na sedadle. Keď už boli hotoví zalomiť, dievčina sa spýtala:
Viki, a ty si ženatý?
Nie.
A prečo nie?
Veď práve dnes som stretol dievča, ktoré sa mi páči, ale ešte som jej to nestihol povedať.
Jasné.
Dosť bolo rečí, ideme spať, lebo musím tovar stihnúť odviezť.
Zvyšok cesty prebehol v pohode, Božena sa smiala, že toto bola jej prvá ozajstná životná “stopovačka” a že je vlastne rada, že sa to stalo.
Počas cesty si Viktor čoraz viac myslel, že mu osud poslal rovno do dodávky skvelé dievča.
A keď sa po návrate blížili k mestu Martin, poprosil Boženu o číslo na mobil.
A čo tá dievčina, ktorá sa ti páči? podpichla s úsmevom.
No predsa ty, rozosmial sa Viktor. Takáto náhoda sa nestáva, rád by som sa ešte stretol, ak by si súhlasila.
Jasné, aj ty si mi veľmi sadol. Chlap, čo pomôže v núdzi a ešte sa vie správať ako džentlmen, takých dnes veľa nie je.
Viktor a Božena sa v apríli vzali. No povedzte nie je to čistá slovenská náhoda?
