V autobuse vypuklo menšie divadlo: pani s dvoma malými deťmi začala kričať a dožadovala sa, aby jej mladý muž uvoľnil miesto, ale potom spravil niečo, z čoho všetkým akoby zamrzol úsmev na perách
Autobus bol natlačený ako na dedinskom jarmoku. Väčšina cestujúcich boli dôchodcovia, z ktorých jeden mal v náručí sieťovku plnú zemiakov, druhý sa rozplýval nad cenami v Lidli a tretí hodnotil, že počasie je tak premenlivé ako politikove sľuby. Pri uličke sedel mladý chalan asi osemnásťročný, čo mal tetovanie na predlaktí aj na krku, na lícach pár dní starú bradu a tmavé tričko. Vyzeral, akoby ho niekto ťahal do kopca za uši čisto unavený. Nekomunikoval s nikým, len ticho hľadel pred seba.
Na ďalšej zastávke nastúpila pani s dvoma drobcami. Jedno dieťa jej stískalo dlaň, druhé sa na ňu lepilo bokom ako žuvačka na školskú lavicu. Voľné miesta boli mýtus. Odhodlaná mama preletela pohľadom po cestujúcich a hneď zamerala mladíka. Prišla k nemu a, hlasom ostrým ako kosák, zahlásila:
Mladý muž, postavte sa. Mám dve deti a nemám kam sadnúť.
V autobuse pomaly utíchol šum. Pár ľudí stíchlo a otočilo sa. Chalan zdvihol oči, ticho na ňu pozrel, ale nehýbal sa.
Chalan zdvihol oči, ale ostal sedieť.
Nevšimli ste si, že mám dve malé deti? pritvrdila ešte viac a zvýšila hlas. Alebo vám je to jedno?
Po autobuse sa šíril reťazový efekt otočených hláv.
Mládež dnes už nemá žiadnu úctu! pokračovala s hlasitosťou večerných zvonov do celého autobusu. Sedí tu ako na gauči, a žena s deťmi musí stáť.
Mladík sa nenechal vytočiť:
Nikomu som nebol neslušný.
Tak vstaňte, skočila mu do reči. To je úplný základ slušnosti. Skutočný chlap sa nevozí, keď pri ňom stojí matka s deťmi!
Niekto z dôchodcov prikývol, mama pokračovala:
To je vám za ťažko postaviť sa? Veď ste mladý a zdravý. Alebo vám zavadzajú tie tetovania?
Myslíte si, že iba preto, že máte deti, zaslúžite si miesto na sedenie?
Jasné, vystrelila rýchlo a sebavedome. Som matka! Ty, čo by si chcel dokázať?
Autobus stuhol. Mladík sa pomaly dvihol, pridržiavajúc sa opierky.
Aha, keď sa chce, tak sa dá! vyhlásila mama s triumfom, akoby práve vyhrala maratón perníkov. Stačilo po dobrom.
No práve vtedy vytiahol mladík eso z rukáva všetci zatajili dych. Pokračovanie v prvom komentári Napíšte svoje názory, kto je podľa vás v práve?
Mladík poodhrnul nohavicu. V záblesku neónky sa zablysol kov. Protéza nohy. V autobuse sa ozvalo zamlčané och, jeden pán sklopil oči, dôchodkyňa si prikryla ústa rukou.
Mama zbledla ako tvaroh, sebavedomie v sekunde rozplynuté. Chcela niečo povedať, ale akosi nevedela, čo. Deti sa na ňu ešte viac pritúlili.
Mladík pokojne stiahol nohavicu späť a posadil sa. Nevyrýval, neobzeral sa, nerozprával ďalej. Len unavený, bez hnevu.
V autobuse zavládlo trápne ticho. Jeden cestujúci potichu poznamenal, že podľa tetovaní a veku človeka súdiť netreba. Pár ľudí prikývlo.
Mama už miesto viac nechcela. Len ticho stála a pozerala von z okna…
