Nikola už dlho nevedela nájsť svoje šťastie. Čoskoro mala mať štyridsať a stále bola sama. Mala všetko rozum, krásu, dobrú prácu aj vysoký plat. Ale ženské šťastie jej akosi unikal.
Rodičia, Anna Štefanová a Ivan Marek, sa o dcéru veľmi báli. Podporovali ju, hlavne morálne, lebo materiálne by skôr ona mohla pomôcť im. Len vždy odvracali jej ponuky:
Bývaj s nami, dcérka, veď miesta máme dosť! Peniaze sa ti raz zídu, keď svoje šťastie nájdeš! vravievali jej Anna s Ivanom.
A každý deň ľutovali Nikolu, keď znavená prichádzala z práce:
A komuže ťa, chudera moja, okrem nás poľutuje? vzdychala Anna.
Keď nás raz nebude, ťažko ti bude samej! Ani sťažovať sa nebudeš mať komu! Musíš hľadať svoje šťastie, dcéra! dodával Ivan.
A tak si sadli traja ku televízoru. Rok za rokom, deň za dňom prežívali rutinu večerných rozhovorov o hľadaní šťastia pred blikajúcou obrazovkou. Nuda, až zívať sa chcelo!
Najmä keď otec vravieval: Keď nás raz nebude! to Nikolu vždy zamrzelo. Veď Anna a Ivan ju mali, keď im bolo devätnásť. Vzali sa z veľkej lásky! Priskoro hovoriť o tom, čo bude, keď ich nebude…
Nikola tiež mala kedysi známosť. Ešte na škole sa zoznámila s chlapcom Ferkom. Bol veľký, trochu nemotorný, ale vtipný, stále niečo zhodil, rozbil alebo obrátil. Anna volala Ferka Ferkorozbitý tanier a Ivan napodobňoval, ako Ferko šmatle nohou a chytá všetko, čo mu padá z rúk.
To určite nie, dcéra, ten je hotový smoliar! Všetko rozbije, nič mu v rukách nevydrží! To nie je tvoje šťastie! presviedčali ju.
Po čase Nikola tiež začala vidieť na ňom len samé nezdary. Ale rodičia sa mýlili Ferko doštudoval, otvoril si úspešnú právnickú kanceláriu a oženil sa s dievčaťom, ktoré v jeho nešikovnosti videlo kúzlo. Potreboval jednoducho priestor: býval už v rodinnom dome za Bratislavou, nie v byte.
Nikoline šťastie ešte príde! Treba len čakať tíšili sa Anna s Ivanom a povzbudzovali Nikolu.
Rodina bola inak veľmi súdržná. Pred pár mesiacmi boli všetci spolu na dovolenke v Chorvátsku. Večer si radi pozerali fotky smiali sa, spomínali, čo jedli aj pili na pláži, prežívali dovolenku zas a znova.
Aj tam sa Nikola zoznámila s mužom, ktorý sa volal Roman. Bol z Bieloruska. Ani toho však rodičia nebrali vážne:
Hľa, z nebies nám padol román s Romanom z Bieloruska! zažartovala Anna.
Ivan si pod tričko strčil vankúš a chodil po izbe, napodobňoval ako je Roman ťažký a smial sa ako malý chlapec.
Nikole to bolo až ľúto, pretože Roman nebol vôbec tučný, bol len vyšší a pevnejší. Bol zaujímavý, vedel veľa o hviezdach, večer ukazoval Nikole súhvezdia pri mori. Nikola mu napokon dala svoje číslo, nech si hovoria aj doma.
Keď sa vrátili a Anna zistila, že si Nikola s Romanom stále volajú, hneď zhučala dcéru:
Letná láska! Také sa vždy končia zle!
Nezáležalo na tom, že Nikola ani Roman nemali rodinu. Dôležité bolo, že to bolo z dovolenky. Súdila, že to nikam nevedie.
Hľadaj si šťastie, dcéra, my ti vždy pomôžeme! uistil Nikolu Ivan.
V lete chodievali všetci traja spoločne na chatu. Rieka, príroda, popíjali čaj v záhrade pod jabloňou, grilovali v altánku. Všetko, čo jedli, si dopestovali sami. Susedia sa často zastavili na čaj. Raz k nim prišiel syn susedov, Dano, s päťročným synom Tomáškom. Obaja blond, modrookí, s pehami a odstávajúcimi ušami ako by ich jedna mater mala!
Susedia potom pošepkali, že Danovu ženu opantal podnikateľ s drahým autom, a chlapček tomu pánovi nebol po vôli vraj je až priveľmi podobný otcovi. Keby sa podobal na mamu, možno by ho prijal. A tak zostal Dano s malým sám.
Nikole sa Dano aj Tomáško veľmi zapáčili. Mala pocit, že medzi ňou a Danom preskočila iskra. Tomáško sa k nej hneď pritúlil.
Anna sa smiala, že Dano všetku mrkvu vyjedol, len jednu nechal, že určite ho k susedom pozvali naschvál:
Prečo ti je treba chlapa s dieťaťom na prívesku! smiala sa.
Veď to je smoliar! Ktorú ženu by opustil dobrý chlap, a ešte s dieťaťom? doberal si ju otec.
Nikola prvýkrát otcovi odporovala:
Práve naopak, žena nechá dieťa dobrému mužovi, iba keď vie, že nespadne na dno a zvládne to!
Nie, Nikola, to nie je tvoje šťastie! Chceme svoje vnúčatá, nie cudzie! uzavrela matka.
Odvtedy sa s Danovou rodinou ani nebavili. Pozastavili vzťahy, pohádali sa. A večerné posedenia pri čaji pod jabloňou ustali. Celé leto prešlo v žiali.
Nikola si však Dana a Tomáška obľúbila celou dušou a mala rada aj svojich rodičov. Nechcela ich sklamať a cítila sa vinná, že si zamilovala práve jeho, nie niekoho schváleného. Keď chata skončila, vybrali sa zasa domov všetci traja spolu.
Rodičia ju milovali, tak na jeseň nezahovárali o Danovi ani Tomáškovi, či už vtipom alebo vážne.
Jedného sychravého večera Nikola na ulici uvidela malé ryšavé mačiatko. Chúďatko sa skrývalo pred dažďom pod kolesom auta. Malé, mokré, premočené, plakalo. Nezostalo mu nič na svete, žiadna mama, nikto blízky len osamelosť pod kolesom, ktoré sa hocikedy mohlo pohnúť a rozmliaždiť začínajúci život.
Nikola mu vystrela ruky, chytila ho a strčila pod bundu. Nezáležalo jej, že je špinavé, mokré. Chcela mu dať svoje teplo.
Doniesla mačiatko domov. Osušila, naliala do misky mlieko. Sadla si k nemu na kuchynskú dlažbu a sledovala, ako hladný macko rýchlo-rychlo lapá mlieko malým jazýčkom.
Chudáčik, aký si bol hladný! pomyslela si.
Vo dverách sa objavil Ivan s novinami v ruke, za ním Anna. Obaja pozerali na cudzinca, no bez štipky súcitu skôr rozpačito:
Čo s tým teraz? hlesli.
Mačiatko dojedlo, spokojne zívlo, pohľadalo si miesto…a spravilo mláčku na podlahe. Nikolu prepadol šok, ani nestihla vybrať vreckovku zo šuplíka, keď Anna spustila:
Okamžite to daj preč! Zasviní celý byt, nábytok rozškriabe, tapety potrhá! Ivan, prehovor jej do duše! Naše bývanie nie je pre zvieratá!
Veď nám celý byt prečuchne od mačísk. Slusní ľudia sa nám vyhnú oblúkom! pridal sa Ivan.
Mama, otec, ale je maličká! Kúpime jej škrabadlo, naučíme ju na záchodík. Pozrite, aká je krásna! prosila Nikola. Nechápala, prečo by im mohla vadiť. Nikto nemal alergiu, miesta bolo dosť.
Nie, a basta! Toho tu netreba! vybuchla Anna.
To je tak: ja rozumiem, že si ho chcela zachrániť. Odnes ho do útulku. Tam by ho mali prijať. A ak nie, pohroz im novinami! kričal Ivan a mával denníkom.
Nikola bez slova vzala mačiatko na ruky a buchla za sebou dvermi.
Bolelo ju to, bola z toho nešťastná. Ako je možné, že v štyridsiatich rokoch človek nemá nič vlastné: ani deti, ani muža, ani vlastnú strechu nad hlavou? Ani vlastný život! V štyridsiatke nemôžeš mať ani mačku! Nie! Ona potrebuje svoj domov, aspoň malú izbičku, kde môže byť sama sebou, bez predstierania.
Namiesto útulku zabočila do prvého realitného centra.
Tam jej rýchlo vybrali garsónku, kde majitelia napísali: zvieratá povolené.
Prvýkrát v živote sa cítila ako doma. Najprv kúpila všetky potreby pre mačiatko. U veterinára zistila, že je to mačička, asi dvojmesačná. Nikola ju nazvala Pehy, lebo mala oranžové škvrnky ako Tomáško.
A zrazu, hoci len o kúštik, sa cítila šťastnejšia. A keď pozerala na Pehy, vždy jej napadol Tomáško a jeho tato Dano.
Jedného dňa zazvonil telefón! Nikola ten hlas nečakala, veď Ivan s Annou sa so susedmi pohádali. No Dano jej predsa zavolal.
Ahoj, ako sa máš? ozval sa len tak, akoby nič. Tomáško ti chce niečo povedať!
Nikola sa usmiala; v mysli sa jej vybavili pehy, zvedavé oči toho chlapčeka.
Nikola, chýbaš nám! Príď k nám na návštevu, čakáme ťa s tatinom! šťastný hlások.
Prídem, ale nie sama! Môžem si priniesť mačiatko? spýtala sa.
V slúchadle sa ozval Danov smiech:
Kľudne aj celý cirkus! Prídeme pre teba, povedz adresu!
A tak Nikola našla svoje šťastie. Proti očakávaniam všetkých je šťastná s Danom, Tomáškom a Pehy. A čoskoro Tomáško dostane bračeka alebo sestričku veď na pohlaví nezáleží!
Na rodičov Nikola nezabúda. Stále ich veľmi ľúbi. Veď rodičia zostávajú rodičmi.
Často volá Anne a Ivanovi aby počuli, že jej je dobre, že šťastie našla. Pravda, nie také, aké chceli oni. Ale jej.
Možno raz, Anna i Ivan pochopia a prijmú jej šťastie také, aké je.
A budú môcť podržať v rukách malé detské rúčky a počuť cupot drobných nožičiek po byteA keď Nikola večer sedávala na svoj maličký balkón, s Pehy zamotanou pri nohách, občas zodvihla telefón a zasmiala sa s rodičmi na starých vtipoch. Hoci nebolo všetko dokonalé, cítila, že domov už nie je miesto, kde sa len čaká na šťastie podľa predstáv niekoho iného.
Domov je tam, kde môžeš otvoriť dvere a nebáť sa, že tvoje sny, nech sú akokoľvek iné, niekomu prekážajú. A ak Anna s Ivanom raz zaklopú a prídu ochutnať Danove koláče, pohladkať pehatu Pehy a vypočuť Tomáškove rozprávania, Nikola ich privíta s úsmevom lebo vie, že šťastie nie je cieľ, ku ktorému ju neustále posielali, ale cesta, na ktorú sa odhodlala vykročiť sama.
A tak, keď zapadajúce slnko farbilo oblohu do oranžova ako Tomáškove pehy, v tej tichej chvíli Nikola prvýkrát so skutočnou istotou vedela: patrí práve sem do svojho malého, veselého sveta, ktorý si vytvorila po svojom. A to bolo viac, než si kedy trúfla priať.
