Drahý denník,
A keď vyrastiem, budem vílou!
Emka, a prečo práve vílou?
Lebo to tak chcem!
Emka zoskočila z mamkinho lona, kde práve prijímala gratulácie k piatym narodeninám, a napäto si uhladila nadýchanú sukničku.
Mami, víly sú vždy krásne a múdre! A všetko môžu! Aj ja budem môcť!
Samozrejme, že budeš! Danka sa načiahla, aby objala dcéru, ale tá už odkráčala bokom.
A torta?
Bude čoskoro! Zatiaľ sa choď pohrať s kamarátmi. Zavolám ťa, dobre?
Dobre!
Danka sa usmiala, keď sledovala, ako sa Emkine ťažko natočené kučery húpu na jej ramenách.
Taká cieľavedomá rastie! A aká je vnímavá. Ktoré dieťa už v jej veku vie tak jasne vyjadriť svoje myšlienky? To si píš! Všetko dokážem!
Hlavne jej ten zápal neber! ozvala sa Soňa, Dankina najbližšia priateľka. Niekto by ju hneď krotil rečami, že má byť realista a že cesta je dlhá. Ale treba veriť svojmu dieťaťu. Fakt viem o čom hovorím. Keď sa takto rozbehla moja Bianka, keď prvýkrát prišla do tanečnej školy…
Jasné, Bianka je šikovná! No dievčatá, pomôžete mi? Je čas krájať tortu. Danka sa otočila na opätku a zamierila do kuchyne.
Rodinný dom dunel detským smiechom. Na dlážke ležali farebné konfety, útržky balónov i rozbitá váza z tulipánov, ktoré kedysi dávno poslala Dankina mama, Vilma, zablahoželať vnučke. Dnes žila v tomto meste, no zvykla viac navštevovať Danka s Emkou na svojom starom sídlisku.
Necítim sa u vás doma, dcéra. Bojím sa, že niečo rozbijem alebo pokazím. Je to pre mňa príliš nádherné.
Mami, prestaň so snobizmom, rozčuľovala sa Danka. Nádherné presne tak, ako si to môžeme dovoliť! Martin maká od rána do večera, aj ja. Môžeme si žiť, ako chceme.
Ale u mňa sa cítim pokojne.
Hlavne nech je Emka v poriadku.
Vilma sa starala o vnučku prakticky od narodenia.
Nemám čas, mami, Danka si v rýchlosti nanášala make-up pred odchodom do práce. Ak teraz poľavím, všetko, čo som vybudovala posledné roky, bude fuč. Doba je rýchla. Je to aj o peniazoch a aj o ľuďoch, ktorí na mňa spoliehajú. Predovšetkým však musím myslieť na Emkinu budúcnosť.
Nebolo by pre ňu lepšie, keby si bola viac doma, aspoň kým je malá?
Mami, prosím, nezačínaj. Viem, čo robím! Kto iný by sa o moje dieťa postaral? Kto jej zabezpečí všetko?
A Martin?
Nedráždi ma! Jasné, že bude. Ale je to chlap. Dnes je tu a zajtra odíde k inej. Čo potom?
To odkiaľ máš tieto myšlienky, dcérka? zhrozila sa Vilma. Má niekoho?
Odkiaľ mám vedieť? Nemala som čas to riešiť. Možno má, možno nie. S narodením Emky som mala výpadok zo sveta. Teraz treba opäť zabrať! Pomôžeš mi, že?
Určite, pomôžem, usmiala sa Vilma, sklonená nad postieľkou vnúčky. Taká maličká… Ty si bola väčšia.
A čože? Veď narastie.
Emka bývala slabšia, často chorľavá. Vilma už nepanikárila pri každej nádche, ale svižne vytočila číslo detskej lekárky. Danka mala vždy plno práce.
Mami, nemá štyridsať horúčku! Liečte sa a nezdržuj, mám poradu!
Emka objímala horúcimi rúčkami babkine plecia, nosík zaborený do jej svetra, a ticho kňučala.
Neboj sa, zlatko. Spravím ti čajík, pospíš si a bude opäť dobre. Chceš rozprávku?
O víle?
Kľudne aj o víle.
Áno!
Peknú knižku s obrázkami priviezol malú Emke otec z Londýna.
Martin, ale veď je po anglicky! Vilma si listovala stránky.
No a? Aspoň bude Emka zvyknutá na cudzí jazyk. Sama si učila na univerzite. S detskou knihou si poradíš.
Samozrejme, len tie jazyky budem musieť začať skôr než som chcela.
Časom naplnili Vilmin život radosti a starosti vnučky. V jej starom byte ožil zmysel, prišiel dôvod prečo ráno vstávať. Po Dankinom sťahovaní sa už stretávali menej, a Vilma stále spomínala na časy, keď mladá Danka s podloženými nohami počúvala v kuchyni jej čajové rozprávanie zo školy.
Mala Danku veľmi mladú. Svadba so spolužiakom šťastím neskončila, a už rok nato sa rozišli. Žila sama s malou Dankou, čoskoro k tomu pribudla aj opatera mamy ošetrovanej doma. Život prechádzal v opare trpezlivosti. Danka však vyčnievala bola krásna. Tváre mala v mieri, z jej pohľadu bolo ťažké odtrhnúť sa.
Čo mala Vilma len v náznaku, stalo sa u Danky doslova pôvabom. Vilma si zvykla skrývať úsmev, keď sa na dcéru pozrela: Vydarila. Hlavné bolo, aby jej talent nevyšiel nazmar. Vodila ju na tanečný i do hudobky, učila ju jazyk. Po maturite mohla Vilma hrdo povedať, že dala dcére všetko, čo vedela.
Len jedno ju trápilo Dankina tvrdohlavosť v prípade, že išlo o vlastné záujmy. Nikdy nikomu nedovolila, aby bol na ňu drzý, v diskusii si vždy našla posledné slovo. Ich rozhovory končili tým, že Danka vyhrala.
Mami, potrebujem tie topánky. Nie je možné, aby som išla na pohovor v starých! Musím vyzerať dobre, je to dôležité!
Vilma vytiahla úspory na dovolenku a bez slova podala dcére peniaze.
Svadba s Martinom bola vyvrcholením všetkej snahy. Vilma s nevdojak slzami sledovala krásnu dcéru prichádzať k ženíchovi v najkrajšej bratislavskej sále. Martin jej nesadol na prvý pohľad, ale zmierila sa. Tento vzťah nie je len o citoch. Je v tom dohoda a to je dôležité. Práve taký vzťah je pevnejší, povedala Danka svadobný večer.
Odvtedy sa Danka pustila do podnikania, Martnova výpomoc jej rozbehol malý biznis, no hlavná úloha ešte len čakala splniť si dohodu a dať Martinovi syna.
Prekvapením bolo, že sa narodila Emka.
Ako môžem veriť tým lekárskym vyšetreniam? žartovala Danka, keď skladala modrú deku, kúpenú pre očakávaného syna. Trikrát povedali, že bude chlapec! Kde je?
Ale, dcérka, dievča je hádam zlé?
Nie je, mami, len… nečakala som to. Aj ten čas…
Syn príde, uvidíš.
No steh úspechu neprišiel. Danka behala po lekároch, za výsledkami, ktoré neprichádzali. Po viacerých súkromných klinikách len rozpačito mykla plecom.
Neviem, čo viac spraviť, mami. Vyskúšala som všetko.
Možno je lepšie sústrediť sa na dieťa, ktoré už máš?
Mami!
Ale Sone je už štyri, skoro päť. Je úžasná. Kto povedal, že otec musí mať len syna? Si múdra, Danka, zmeňte vašu dohodu.
Danka sa zamyslela, v slove matky bol rozum.
Ale Emka musí byť doma.
Danka…
Nechcem diskutovať. Trávi u teba priveľa času.
No zvykla si.
A musela by si odvyknúť? Veď budeš stále s nami. Nenajímem si cudziu opatrovateľku, keď mám mamu pri sebe. Postará sa vodič, čo bude treba. Ale či sa nepristahuješ k nám nadobro?
Nie, dcérka. To nie je vhodné. Ale chcem byť pri Emke rovnako ako doteraz.
A ako to už býva, život si všetko zariadi po svojom. Prvá Emkina horúčka, keď rodičia chceli, aby žila už len doma, presunula Vilmu späť do Dankinho nového domu.
Mami, tu máš všetko: miesto aj vnučku, nemusíš sa báť.
Vilma si prezrela novú izbu, kde už bývala týždeň, a neochotne prikývla.
Snažila sa nevšímať si problémy medzi Dankou a Martinom, venovala sa len Emke. Videla, že sa jej v novej domácnosti veľmi páči.
Babka, tu je väčšie miesto! Môžem mať psa?
Neviem, zlatko. Opýtaj sa mamy.
Prečo? Veď aj toto je tvoj dom, nie?
Nie, miláčik. Toto je dom tvojej mamy a otca. Ja mám svoj byt. Tam môžem rozhodovať. Tu nie.
Ani zakazovať nie?
Záleží podľa čoho. Mlieko rozlievať zakážem. Ale psa povoliť nie.
Jasné!
Emka sa zamyslela, posadila sa na dlážku a Vilma spozornela. Mala to isté výrazne tvárou ako Danka, keď si niečo zaumienila.
Poviem to ockovi!
A aj to večer spravila. Emka vošla do otcovej pracovne:
Oci, ľúbiš ma?
Martin ostal prekvapený, so svojou dcérou sa bežne veľa nerozprával.
Jasné. Každý rodič miluje svoje deti.
Ale ja nechcem, aby každý. Chcem, aby ty.
Čo chceš? Novú hračku?
Nie! Chcem psa!
Robota?
Emkine obočie bolo až po vlasy.
Prečo robota? Chcem živého psa!
Martin si zložil okuliare.
Veľkého?
Stačí menší, hlavne nech je dobrý.
Vyber si, dáme ti psa.
Danka bola proti. Dlho sa dohadovali za dverami spálne, nevediac, že Emka ich počúva na chodbe. Vilme stúpol tlak, a po uspávaní dcérky už len ticho išla do svojej izby.
To nie je hračka! Kto sa postará?
Veď je tu tvoja mama, gazdiná, zaplatíš. Kde je dieťa, môže byť aj pes.
A veterinár? A výstavy?
Máme dosť veterín, otvoríme vlastnú. Alebo vezmite obyčajného psíka, odpadnú starosti s výstavami. Danka, ja dcéru takmer nevidím, no toto jej splniť viem.
Ale to nie je malichernosť. Je to zodpovednosť! Chce všetko a hneď.
A čo je na tom zlé? Moje dieťa predsa môže dostať všetko, keď túži.
Danka mlčala. Emka vedela, že psa mať bude, všetky tie slová ju už netrápili.
Malého špica Emke priniesli o pár dní. A len čo prešli dva mesiace, týždeň po Emkiných narodeninách, vrátili sa s babkou do Vilminho bytu. Danka bola tichá, ráno vypila kávu a ticho sa stratila na celý deň, s nikým nerozprávala.
Babka, čo je s maminou?
To ti zatiaľ nepoviem. Neskôr to vysvetlí sama. hladila Vilma vnučku i šteňa.
Prečo zasa bývame s tebou? Alebo to bude na dva dni?
Nebude na dva dni, Emka, obávam sa, že na dlhšie…
Vilma sama poriadne nechápala, čo sa deje. Keď Danka pár dní po veľkej oslave prišla do izby, Vilme stislo srdce. Bez slova vytiahla kufor, položila ho do stredu izby.
Balenie, mama. Odlíď veci Emky, nemám čas.
Vilma chcela niečo povedať, no pri pohľade na Dankine oči sa zastavila.
Urobím, dcéra… Daj mi pol hodiny.
Večer jej Vilma zaliala čaj do obľúbenej poháre a pokúsila sa chytiť Dankin pohľad.
Nespytuj sa, mama. Rozvádzame sa.
Vilma sa šokovane otočila k dverám, ale Emka bola v izbe, sledovala rozprávku, nič nepočula.
Má druhú. A už má aj syna…
Danka si schovala tvár do kolien a Vilma sa ju snažila objíť, no zastavila sa, keď sa Danka rozosmiala.
Myslela som, že plačeš…
Takto to je. Nepodarilo sa mi…
Prečo sa Martin rozhodol pre inú ženu, Vilme ostalo veľkou neznámou. Bolo jej dosť, že rozvod prebehol rýchlo a bez veľkých konfliktov. Po pol roku sa Danka presťahovala do vedľajšieho domu do novo prerobeného trojizbového bytu a ich život už bežal starou úzkou cestou.
Emka rástla, jej výrečnosť i tvrdohlavosť sa ešte zvýraznili. Čokoľvek, čo chcela, jej nikto neodmietol. Danka sa už s výchovou nezdržiavala, takmer každý jej rozmar splnila.
Danka, to nie je správne.
Mami, čo chceš? Rastie z nej múdra sebavedomá baba, ktorá si poradí. Dnes je najdôležitejšie myslieť na seba.
Nemyslím si to. Mám o Emku strach.
A ja nie. Keby som myslela aj na seba, možno som s Martinom doteraz.
To je hlúposť! vybuchla Vilma. Nevidíš, že tvoje dieťa potrebuje aj teba?
Má predsa teba.
Bohu vďaka! Ale ty by si pri nej mala byť!
Na čo? Aj tak počúva hlavne teba.
To preto, lebo jej občas viem povedať nie! Ty nie.
Chcem, aby vedela, že si splní, čo si zaumieni. Radšej budem kamoška než Cerber.
Vilma unavene rukami klesla:
Ale čo keď raz niečo nedostane? Čo ak to nevyjde?
To sa nestane. Vie čo chce. Je rozumná. Ty si to aj tak už videla.
Videla… Ale viem, že život nie je len o našich prianiach. Občas rozhoduje aj osud… Ty to nechápeš?
Ďakujem, mama, Danka hovorila s ľadom v hlase, Vilma radšej zmĺkla. Ja to viem až príliš dobre. A nechcem, aby to spoznala aj ona.
Vilma to vzdala. Danka ostávala pri svojom. Ani argumenty na Emku nepôsobili šla svojou cestou.
Danka sa venovala práci, len občas vybrala Emku do mesta na nákupy.
Musíš byť rovnako dobrá ako ostatné. Príroda ti krásou nepomohla, ale ak máš správne oblečenie a make-up, budeš vždy pekná. Nauč sa to.
Emka matku v tomto poslúchla. Hoci jej tvár nebola podľa maminho vzoru pekná, postavu mala Dankinu a čoskoro si chodila vyberať veci z jej šatníka.
V škole dievčatá závideli jej kozmetiku, nevediac, kde na to chodí.
Tvoja pleť je dôležitá. Nepoužívaj lacné haraburdy. vyhodila Danka Emke darovanú riasenku. Čo to má byť?
Dali mi to.
Ďakovala si, teraz vyhoď. Musíš si vážiť samu seba.
Vilma už nezasahovala do výchovy, hoci videla, že Soniina tvrdohlavosť neustupuje. Po maturite Emka nastúpila na vysokú na rovnaký odbor, ako Danka a kedysi aj babka. Pohltila ju študentská samostatnosť, a Vilma ich takmer nevídala.
O zásadných zmenách sa dozvedela posledná.
Vydávaš sa? Za koho? šálka jej vykĺzla z ruky, črepy sa rozsypali.
Marek Pospíšil… Teda len Marek! Môj Marek! spievala Emka a vyložila si nohy na kuchynský gauč.
Kto to je, Emka?
U nás učí. Nie mňa! Neboj! Len tam robí!
On je…
Nie, babka, není starý! Len mladý.
Že Marek je ženatý, sa Vilma dozvedela neskôr od Danky.
Ako… schytila sa za hlavu. A ty to berieš ľahostajne?
A prečo by som sa mala trápiť? Mňa netrápi jeho žena ani dieťa. Mňa zaujíma Emka! Tá je zaľúbená, chce jeho.
Danka, kde som vás vychovala?! Toto nie…
Čo nie?
Odviesť manžela z rodiny!
Je snáď ovca na povrázku? Odviesť! Veď je dospelý. Mysli na šťastie vnučky! Nie na niekoho iného.
A bude to šťastie? Vilma pomaly dopila vodu a pohár z celej sily hodila na stenu.
Svadba bola smutná. Marekovi rodičia nedorazili, Viktora tiež neprišiel, poslal len nový byt pre dcéru. Danka zariadila Emkin nový byt po svojom, ani sa nespýtala.
Mami, pozri! Šaty zázrak! Chcem ich!
Tie šaty sa volajú Víla.
Poradkyňa v svadobnom salóne vytiahla závoj.
Vidíš, znamenie! Pamätáš, ako si chcela byť vílou?
Áno! A teraz budem! Môj život bude ako rozprávka! Všetko bude!
Všetko bude… šepla Danka, pomaly gniavila závoj.
Vilma s námahou vydržala sobáš, privolala si taxík.
Necítim sa dobre. Nechcem kaziť oslavu.
Po bozku s vnučkou odišla domov. Na chvíľu sa obrátila Emka trasľavo čakala na znak, aby pustila holubicu. Vilme sa zazdalo, že vnučka je ako tú biela vystrašená holubica, túžiaca odletieť z dlaňí, ktoré ju držia príliš pevne.
Čo už môžem… Teraz už len prosiť o silu…
S manželom sa Emka rozišla ani nie po roku, takmer ihneď po narodení dcérky. Nová žena Mareka bola jej spolužiačka z univerzity. Emka ju pristihla s Marekom na škole. Bez slova cúvla, búchla dverami, že sa celé okolie rozvibrovalo.
Čo sa stalo?
Dezinfekciu tu treba, povedala chladne Emka, ukazujúc na triedu. Sú tam šváby…
Zobrala papiere, zavolala otcovi a poprosila ho o pomoc.
Tak utekáš, keď prituhne? Danka ju pokarhala.
Načo by som mu mala niečo vysvetľovať? Emka studeno triedila veci malej.
Lebo to je tvoje. Lebo je to správne.
Správne? A čo je to správne, mami? Možno správne je, keď dostávaš späť to, čo si iným vzala. Nikdy som nemyslela, čo chce druhý…
O čom rozprávaš?
Možno tá pred mnou chcela to isté lásku, otca pre dieťa. Prišla som ja, víla, a rozhodla som, že to nepotrebuje. A teraz niekto rovnaké robí mne… Také je správne, mami…
Hovoríš hlúposti! Som sklamaná.
Nie, mami. Už nie som dieťa. Dospelá víla… Krídla už nedržia. Príliš som dospela…
Danka ešte hovorila, no Emka ju nevnímala. Musela si premyslieť svoj nový život.
Vilma balila veci, utierala slzy a dozerala na pravnučku.
Neboj sa, Emka, mama je silná. Spolu to zvládneme…
Danka s dcérou nezostala. Vilma jej nechala kľúče od bytu, požiadala, nech polieva kvety.
To je jedno. Hlavne dávaj na seba pozor.
O niekoľko rokov neskôr kráčala tichou alejou mladá žena s dievčatkom, ktoré raz vybiehalo dopredu, raz za ruku. Bola to jasne jej dcéra ich výzor hovoril za všetko.
Pozri, čo sme dnes robili v škôlke! dievčatko sa prehrabávalo v batohu a vytiahlo paličku so striebornou hviezdičkou na konci. Oj, pokrčená…
Čo to je, Anička?
Čarovná palička! Ako má víla v rozprávke. Len je pokrčená.
No a čo! Emka narovnala hviezdu, mávla paličkou. Vidíš? Funguje!
Odkiaľ vieš, že funguje? Čo si si želala?
Aby sme boli zdravé a šťastné!
Neplatí… sklonila hlavu Anička. Babka je v nemocnici.
Ale už je doma.
Naozaj? Anička poskakovala.
Naozaj. Prídeme domov a stretne nás.
Daj, teraz ja! vytrhla paličku. Mávla, niečo pošepkala.
Čo si si želala?
Nepoviem!
To nie je fér! Emka sa zasmiala, upravila jej kučery.
Tak poviem jedno a ostatné nie. Chcem, aby sme boli spolu…
Anička… Myslíš babku?
Dievčatko prikývlo.
To ti nesľúbim. Nie som úplná víla, možno len trošku. Ale môžeme byť spolu, kým sa dá. A milovať sa aj keď nebudeme spolu. Keď si v škôlke alebo ja v práci, aj tak sa máme rady, že?
Anička prikývla, znova mávla paličkou.
Potom to ešte zmením, dobre?
Všetko čo chceš!
Želám si, aby bola babka úplne zdravá. Aby sme boli spolu veľmi, veľmi dlho. Môžem, mami?
Emka sa narovnala, vážne prikývla.
To je to najlepšie želanie. Poďme ho ukázať babke ona má možno tiež nejaké. Ona je predsa naozajstná víla.
Fakt?
Jasné. Tá najlepšia na svete.
A tak dnes viem detské priania sú silnejšie, než dospelé krídla. Treba veriť v zázraky, veriť svojim deťom a stáť pri nich, aj keď už dávno odložili krídla. Veď život nás občas zmení, no láska ostáva.
