Všetkých zavolám k sebe
Danka Veselá odložila tablet a chytila do ruky telefón: Babi, ako sa máš? Cítiš sa dobre? A dedo? No keď smažíš zemiaky, tak je všetko v poriadku. Prácu mám na dnes hotovú, zoberiem Maťka z tréningu, zájdeme do obchodu a čoskoro sme doma.
Potom Danka vytočila ďalšie číslo:
Jaro, ahoj, idem domov, ty s Eliškou ste už tiež na ceste? Už idete? Super, dedo už smaží zemiaky, budeme večerať spolu.
Danka sa postavila, uložila potrebné veci do kabelky a zakričala na kolegyne: Majte sa, odchádzam, zajtra!
Maj sa, Danka, príjemný večer!
Rýchlo si pod stolom prezuvala topánky, nahodila si plášť a letmo pozrela do tmavnúceho okna. Bol teplý jesenný večer. Svetlá prívetivo žiarili, ľudia sa ponáhľali domov po práci. Danka sa zahliadla v okne a usmiala nikdy by nepovedala, že bude mať taký obyčajný, normálny život. Že bude mať rodinu a večer sa bude tešiť domov, kde ju vždy čakajú. Ešte donedávna bola presvedčená, že sa jej to nikdy nestane.
Áno, jej rodina je taká netradičná, ale sú šťastní a majú sa radi.
Danko matka hneď po pôrode nechala v pôrodnici, šla preč a viac sa neukázala. V detskom domove bolo iba stručné stanovisko matka neznáma, bez dokladov, otec chýba. Najmenšiu Danku pomenovali cudzie ženy. Dali jej priezvisko Veselá, narodila sa na jar. Prečo Danka, to nikto nevie. Vždy sa kamarátila s chlapcami. Jej najlepší kamarát bol Jarko, o rok starší. Aj on sa volal Veselý, z rovnakého dôvodu. Danka sa učila dobre, bola poslušná, pracovitá a milá veľmi túžila, aby si ju niekto vzal domov do rodiny. Ako vyzerá domov, poznala len z filmov. Ale asi nebola dosť pekná, štíhla a hranatá, stále nerada niekomu učarovala. Alebo mala len smolu. Keď Jara adoptovali, celú noc plakala. Nie zo závisti, ale stratila jediného priateľa. On sa na ňu cez okuliare pozeral bezmocne: Danka, mám zostať?
Si normálny, Jaro? Veď toho sa neodmieta! Choď, každého čaká jeho osud.
Nájdem ťa, prisahám!, sľuboval Jaro, ale Danka sa smiala nepotrebujem to až tak!
Školu dokončila s vyznamenaním, šla na stavebnú priemyslovku, bývala v internáte. A hneď ako skončila školu, dostala ako sirota jednoizbový byt. Síce na okraji mesta, ale nevadí! Zamestnala sa v projektovej kancelárii, vyštudovala to. Začal jej dospelý život. V práci mala veľa kamarátok, no rodinu si zakladať ešte nechcela, tak sa rozhodla. Danka snívala raz bude mať veľký dom, dobrého muža, milovaného, a deti, dve, možno tri. Budú behať, hrať sa, smiať. Všade len počuť mama, oco! Danka veľmi túžila, aby tie slová u nej doma zneli hrejivé, neznáme. Mama, oco. Otvoríš dvere, deti vykríknu: Mama! Oco doma!, ako v rozprávke.
Raz, keď prichádzala k vchodu, dvere sa rozleteli, vybehol chalan so športovou taškou a Danku takmer zrazil. Danka vošla dnu na schodoch ležala starenka:
Dôchodok… kabelka… strčil do mňa. Okuliare, kde sú okuliare, nič nevidím! Danka sa ihneď rozbehla späť, ale už bolo neskoro, chlapec bol preč. Pomohla babke vstať, našťastie sa príliš neudrela.
Ako sa toto, dieťa moje, môže stať, za čo mi to?, plakala pani.
Odprevadila ju domov, tam mala bezvládneho muža, ležal na posteli. Danka im začala nosiť nákup keďže jej ukradli dôchodok. Nahlásili to, ale chalana nenašli, hoci si ho Danka zapamätala. Kabelku s dokladmi našli pri dome po pár dňoch aj to vďaka Bohu.
Danka chodila k babke Táni čoraz častejšie. Dedkovi Andrejovi zavolali lekára, dali ho trochu dokopy. Starčekov to potešilo. Danku začali volať vnučkou, pozývali ju k sebe, svojich nemali nikoho.
Raz v autobuse sa Danka zoznámila s chalanom. Všimla si, ako sa usmieva a pozerá na ňu: Slečna, máte mi niekoho známeho. Nestretli sme sa niekde? Danka sa zasmiala, že asi nie. Bol sympatický, cestou domov jej stihol porozprávať hádam všetko. Volal sa Gabo, žil s mamou, mal prácu. Zdalo sa jej, akoby ho už odniekiaľ poznala. Gabo si na Danku počkal po práci, odprevádzal ju domov. A jedného dňa ho pozvala na návštevu. Podala čaj, spravila chlebíky. Potom mu zverila kus svojho detstva v domove. Gabo sa na Danku pozeral, vyzeralo, že chce niečo povedať, ale mal zábrany. Možno jej ľutoval. Danka ho mala rada, no niečo jej nehralo. Nabudúce sa stalo niečo nečakané. Gabo prišiel, Danka išla zaliať čaj. On ju zozadu objal, ona mu:
Gabo, nenáhlime sa, áno?, ale on jej len zvieral ruky za chrbtom, potom… Danka kričala, Gabo zlostne sykol:
Predala si ma, spoznal som ťa. Pomáhala si im, povedali mi, že si decko z domova! Aj fotoportrét som videl, ledva som sa vyvliekol. Teraz budeš ticho, ani muk, rozumieš? Nikto ti nepomôže, nikto ťa nepotrebuje! Inak horšie dopadneš.
Danka to nenahlásila. Bála sa hanby. O mesiac Danku priamo z práce odviezli sanitkou. Mimomaternicové tehotenstvo, prasknuté, možno už nikdy nebude mať deti.
Babka Táňa sa Danku ujala, utešovala, dávala jej silu vývarmi, napájala bylinkami. Danka sa vrátila z nemocnice stratená, nevedela, čo ďalej. Mala dlhé mlčanie, a raz ju nohy samé zaviedli ku kláštoru na kraji mesta. Bolo neskoré jesenné popoludnie, obloha vysoká, jasná, modrá. Kupoly sa jagali zlatom, zvony zvonili do diaľok. Mnísi porypávali kvety, všetko odkvitlo, to už je jeseň…
Veselá, Danka?, spoza chrbta niekto povedal. Obrátila sa jeden z pomocníkov sa usmieval, šťastný:
Danka, hľadal som ťa!
Jaro, si to ty?, až teraz ho spoznala. Objali sa a Danka sa rozplakala. On jej utieral slzy:
Poď, pôjdem s tebou do jedálne. Dnes máme dobrú kapustnicu, koláče a čaj. Potom pohovoríme.
Danka si nepamätá, ako mu všetko porozprávala, a on jej tiež. Ako ho adoptovali, ako ho nevlastný otec bil za každú maličkosť. Ako utiekol, poranil si nohu a dlho blúdil. Teraz žije v kláštore, robí pomocníka, už mu je lepšie na duši.
Danka šla domov a rozmýšľala, ako šťastne sa to napokon zmenilo po stretnutí s Jarom. Vtedy ani nechcela domov, pár dní bola v kláštore. Tam všetko prediskutovali. Babka Táňa s dedom Andrejom ponúkli Danke, aby na ňu prepísali byt. No Danka a Jaroslav vymysleli ešte niečo lepšie.
Babka Táňa s dedom Andrejom boli návrhom, že budú bývať všetci spolu, priam nadšení. Ani vo sne im nenapadlo, že by mohli na staré kolená ešte s niekým žiť v jednej domácnosti.
Už päť rokov sú Danka a Jaroslav Veselí manželmi. Presťahovali sa do väčšieho bytu na okraji Bratislavy. Každý má miesto, babka Táňa s dedom Andrejom sa tešia, sú doma. Všetci sú rodina. Pred dvoma rokmi sa Danke splnil životný sen adoptovali dvojičky Maťka a Elišku, tiež z toho istého detského domova, kde obaja vyrastali.
Jaro, pamätáš sa, ako sme dúfali, že nás raz niekto vezme do rodiny a budeme mať svoj domov?, rozprávala Danka šťastne. Pozri na tie ich očká a prisľúbme si, že im budeme takými rodičmi, akých sme my celý život chceli.
A teraz:
Mami, kde je oco? Babka, poď sa pozrieť, čo sme s dedom postavili!
Zlému už Danka nemyslí ani na chvíľu. Aj keď jej raz babka Táňa pošepkala, že ich útočníka chytili. Zas v niečom zlého, a šli s ním do basy. Asi na dlho.
Každému sa vráti, čo konal. Tu na tomto svete aj večne.
