Andrej už svoju manželku nepoznával vôbec nechápal, čo sa s ňou deje. Zuzana bola vždy tá poriadkumilovná, čo všade upratovala, varila, žehlila košele, a zrazu z nej bol niekto úplne iný. Andrej sa opatrne spýtal, čo sa deje, na čo Zuzana odvetila:
Roky vás tu všetkých obskakujem, nemohla by som si aspoň trošku oddýchnuť?!
Andrej okamžite začal tušiť, že Zuzanu niečo, alebo niekto zaujíma viac než rodinný poriadok, a rozhodol sa, že jej veci prehľadá. A v kabelke objavil niečo podivné starý dopis.
Andrej svoju manželku spoznával ťažko to, čo sa s ňou v poslednej dobe dialo, mu unikalo. Boli spolu už sedemnásť rokov a za ten celý čas nikdy nič podobné: bola milá, rozumná, neháadala sa, nič netajila, presne preto si ju kedysi vybral. Každé ráno servírovala ovsenú kašu alebo volské oko, po práci sa hneď pustila do varenia večere. V nedeľu žehlila presne pätnásť košieľ: po jednej na deň pre Andreja a ich dvoch synov, aj keď tí dvaja zväčša s dvoma-tromi na týždeň vystačili, pretože naučiť ich na otcovu precíznosť bolo nemožné.
Ale teraz už druhý týždeň ráno len vločky alebo chlieb s paštétou, a to ešte každý nech si spraví sám! Na večeru, ak sa zadarilo, našiel Andrej s chalanmi v chladničke včerajší obed, občas len odkaz: Prídem po deviatej, uvarte si halušky.
Najprv to Andrej pripisoval konferencii v Zuzaninom ústave, ale tá dávno skončila a starý rodinný poriadok sa nevrátil.
Andrej sa ozval opatrne, že či niečo nie je v poriadku, a Zuzana mu celkom jasne odpovedala:
Nemôžem mať trošku svojho života? Roky robím slúžku, naozaj túžim po malom oddychu!
No jasné, veď si zaslúžiš, uznal Andrej.
Chcel sa ešte popýtať, ako dlho ten oddých plánuje, ale radšej zmĺkol. Čas plynul a Zuzana bola stále fuč tu kino, tu divadlo, tu nejaká výstava moderného umenia, čo Andreja desilo.
A najviac ho dorazili nové, až podozrivo odvážne šaty v jej skrini, či to, že miesto miešania kaše ráno natierala mihalnice a farbila pery. V jeho vnútri začalo klíčiť podozrenie čo ak má milenca?
Ani ho nebavilo o sebe takto pochybovať, ale nemohol si pomôcť. Rozhodol sa konať: začal ju nenápadne sledovať, kontroloval jej mobil, internetbanking a nakoniec aj kabelku… A tam, v bočnom vrecku, našiel list starý, ošúchaný, evidentne čítaný tisíckrát. Bol to typický ľúbostný list, evidentne od niekoho veľmi blízkeho. Zuzanka, aké veľmi mi chýbaš, slová ani nestačia… Všade počujem tvoj hlas, márne očami hľadám tvoj úsmev
Čítať to Andreja bodlo. Podľa stavu listu, ten románik musel trvať dávno, a to bolelo ešte viac že krátky úlet s cezpoľným kolegom by možno prežil, ale toto? To bola celá jeho rodina len klam?
Andrej mlčal celé tri dni, v duchu sa umáraním ničil koľkým pokušeniam odolal, koľko krát mohol on zradiť, ale neurobil to… Nakoniec tretí deň nevydržal.
Ja už všetko viem, povedal napäto.
Čo všetko? nechápala Zuzana.
Vyzerala byť pokojná, možno trocha prekvapená, ale Andrej mal na krku dôkaz veď on ten list čítal, o omyle nemôže byť reč.
Ty máš niekoho iného, skôr vyhlásil, ako sa spýtal.
Zuzana sa rozosmiala:
Aké hlúposti, Andrej. Snáď nežartuješ?
Keby sa aspoň priznala, revala by, možno by mu bolo ľahšie… Ale takto?
Ja som čítal ten list! To nie sú len slová, tie tak hocikto nepíše: Nedokážem sa dočkať dňa, kedy zase budeme spolu, naše duše spojené na večnosť… Fuj, zaklial Andrej.
Zuzana vybuchla smiechom, Andrejovi to nevoňalo.
Teraz vážne? spýtala sa.
A ty?
Uprel na ňu zamračený pohľad.
Takže si mi študoval kabelku?
Hej.
A list si čítal?
Hej.
A fakt si nespomínaš, že si mi ho napísal ty?
Čo? Andrej zmeravel.
Ten list si písal ty keď si bol na služobke v Prešove a ja tu bola so Slavkom sama. Už sa rozpamätávaš?
Veď ale ja svoj rukopis spoznám! A to som si určite nepísal!
Zuzana si len povzdychla, vytiahla stoličku, vyliezla na ňu a zo skrinky zložila krabicu. Otvorila, prehrabala a vytiahla obálku, ktorú podala Andrejovi.
Tu máš. Vtedy si mal ruku v sadre a písal si mi ľavou.
Andrej si prečítal na obálke meno a adresu odosielateľa bol to on, bolo to iné mesto, rukopis nespoznával… Ale matne si vybavil, že raz na stavbe spadol a ruku si natiahol.
Prečo vlastne stále nosíš ten list so sebou? spýtal sa, naďalej ponurý.
To mi poradila psychologička, odpovedala pokojne Zuzana.
Psychologička?
Áno. Vieš, Andrej, som unavená. Celý život slúžim vám trom chlapom. Od kedy sa narodil Slavko, vlastný život akoby prestal existovať. Niekedy ani pekného slova nepočujem, kvety dostanem nanajvýš na ôsmeho marca a čo je to vyznanie lásky, to si už ani nespomínam. A ja som stále len ženská, nie stará babka! Úprimne, napadlo ma, že by som sa mohla rozviesť. Ale rodina je rodina, to si veľmi vážim. Preto som išla za odborníkom. Tá mi radí a ja ich rady nasledujem.
Toto Andreja šokovalo. Rozvod? Ona? Teraz sa musel spýtať:
Pomáhajú tie rady aspoň?
Občas, usmiala sa Zuzana.
A tie listy?
Aby mi pripomínali, že medzi nami bola láska.
Andrej prikývol a potreboval čas na rozmýšľanie. Odišiel na balkón. Už o tom viac nehovorili.
***
Ráno bolo doma rušno a všetko rozvoniavalo po vanilke. Zuzana nechápala, čo sa to deje, kým nevojde do kuchyne.
Starší syn miešal na panvici omeletu, mladší rozkladal na taniere tvarohové lievance. Uprostred stolu vo váze stáli jej obľúbené narcisy.
Čo sa tu deje? prekvapene sa spýtala.
Dobré ráno, mami, zahlásil mladší. Čo si dáš: čaj alebo kávu?
Zuzana neverila vlastným očiam ani ušiam.
Kávu… zamumlala.
A omeletu, alebo lievance?
Lievance…
Andrej nebol nikde, ale Zuzana vedela, že on za tým stojí. Pri prvom súste sa objavil muž a v ruke držal preložený papier.
Dobré ráno, láska moja!
A to čo?
Nový list, usmial sa. Aby sme už mali istotu.
Zuzana sa pousmiala a odvtedy bolo všetko lepšie. Nie, každý deň na stole nenašla raňajky ako v hoteli, svet nie je rozprávka. Ale sem-tam áno. A do kina už nechodila sama Andrej šiel so smiechom s ňou. Manželstvo bolo zachránené.
