Taxikár, ktorý mlčal

Taxikár, ktorý mlčal

Ty nikdy nepočúvaš!

Šmaril som tanier do drezu tak, že voda vyšpliechala až na strop. Jedenásť rokov. Tie isté slová v tých istých stenách. A vždy to povedala ako prvá akoby som bol vinný iba ja, akoby som bol jediný problém.

Zuzana stála vo dverách kuchyne, ruky mala založené na prsiach. Nebolo jej ani štyridsať, a predsa sa hádala ako dievča tvrdo, urputne, až do posledného slova. Poznal som ten výraz v jej tvári naspamäť. Zaťatá sánka, pohľad niekam mimo. Odvrátila sa k oknu jasne naznačila: končím debatu.

Ale pre mňa sa práve začala.

Zabudol si zavolať mame, povedala a hlas sa jej už triasol. Mojej mame. Má šesťdesiattri. Celý deň čakala. Ani nie darček stačil by hovor. Tri minúty. Ani to si nedokázal.

Zabudol som. Stáva sa. Zbytočne to hrotíš.

Stáva sa? Ty zakaždým zabudneš. Na meniny, výročie, aj na moje narodeniny minulý rok tiež si “zabudol”.

To sme už riešili tisíckrát. Ospravedlnil som sa.

Ospravedlnil a zabudol zas! Ozaj, som ti čo budík?

Otočila sa ku mne. Oči mala nahnevané, unavené.

Ty nikdy nepočúvaš, zopakovala tichšie. Hovorím jedno a ty počuješ iné. Už ma nebaví stále vysvetľovať.

Vzala som bundu z vešiaka a nahmatal som mobil.

Kam ideš?

Za mamou.

Zase za mamou. Stále za mamou…

Už ma nezaujímala. Dvere tresli, studený marcový večer na chodbe ma privítal. Prsty mi lietali po aplikácii volal som taxík. Nové Mesto n. Váhom. Platba kartou. Tri minúty čakania.

Tri minúty som stál pred vchodom, s vyhnutým límcom. Bola mi zima. Mal som na seba zlosť aj krivdu, že zas skončilo všetko krikom. Svetlo na kuchyni nehaslo, stála tam. Ruky založené. Čakala, či sa vrátim.

Ale nevrátim. Dnes nie.

Tmavý passat sa prikradol k obrubníku potichu. Otvoril som zadné dvere, hodil sa na sedadlo bez pohľadu na vodiča. Vôňa borovice nie ozdoba na zrkadle, ale ako by naozaj niekto položil čečinu pod koberec. Dokonalé ticho. Ani rádio, ani navigačný hlas, ani hudba. Len bledomodrý panel s trasou svietil v tme.

Vodič prikývol, pozrel na navigáciu a vyrazili sme.

Oprel som sa o okno, zavrel oči. Potreboval som aspoň chvíľu ticha. No vnútro kričalo, slová sa drali na jazyk. Veď som len zabuchol dvere. Len som ušiel uprostred hádky za mamou to už nebolo prvýkrát. Každýkrát som si vravel: dosť, poslednýkrát. A zakaždým sa to zopakovalo.

Naozaj to pôjde takto až do konca?

Prepáčte, povedal som do ticha asi začnem rozprávať. Môžem? Potrebujem to povedať nahlas. Hoci aj hocikomu.

Ticho. Nestihol odpovedať, ale ani nenamietal. Bral som to ako súhlas.

Jedenásť rokov sme manželia, začal som. Hlas sa mi zlomil hneď pri druhom slove. Bral som si ju, mal som dvadsaťpäť, vtedy som veril, že som konečne našiel niekoho, kto ma chápe. Kto počúva, keď rozprávam, kto sa neotočí chrbtom, keď je mi ťažko.

Za sklom sa mihali lampy. Poznal som každú z nich. Boli mi rovnako ľahostajné ako tento večer. Auto sa hladko vynorilo zo zákruty, kývol som sa spolu s ním.

Potom bolo všetko rovnaké. Chápete? Každá hádka ako cez kopirák. Ona mi vyčíta, že nepočúvam. Ja, že ona nepočuje. Obaja máme pravdu aj naopak. A človek už fakt nevie, čo s tým, vyskúšali sme všetko. Pokojné debaty nefungovalo. Mlčať nepomáhalo. Psychológa Zuzana vzdala na tretej návšteve. Nebudem platiť niekomu, kto ma učí, ako mám žiť. A hotovo.

Zachytil som pohľad vodiča vo spätnom zrkadle. Oči mal veľké, tmavomedové, s vráskami od žmúrenia. Sledoval cestu, len na chvíľku cez zrkadlo nie hodnotiaco, len si všimol, že tam sedím.

A pokračoval som. Musel som rozprávať.

***

Najviac ma trápi jedna vec, už som mu ani neadresoval slová priamo, rozprával som do tmy za oknom, do svetiel preháňajúcich sa predmestím. Že ona je v skutočnosti dobrý človek. Zuzana. Nefrfle, nepije, peniaze domov nosí. Keď som mal pred tromi rokmi zápal pľúc, dva týždne nespala. Varila vývar. S prepáčením otrasný, slaný na zabitie, ale varila.

Auto menilo pruh. Navigácia potichu prepočítala trasu zrejme zápcha vpredu. Ale zvuky stále boli vypnuté. Nezvyčajné. Navigácia bežne hovorí: O tristo metrov doprava. Táto bola tichá. Asi vodič miluje ticho. Chápal som ho.

Ale nepočuje ma, povedal som tichšie. Nie že by nechcela. Len to nevie. Poviem jej: je mi ťažko, potrebujem len trochu pochopenia, kývnutie. Odpovie: Čo ešte chceš? Máme byt, auto, makám.

Ticho v aute bolo zvláštne. Nie napäté. Nie ľahostajné. Skôr ako prázdna miestnosť, v ktorej môžeš kričať a steny ťa neodsúdia. Pichlo ma: aké divné porovnávam taxík s prázdnou izbou. Asi som už fakt unavený.

Ale naozaj mi bolo ľahšie. Skutočne.

Hádame sa pre hlúposti. Dnes kvôli tým meninám. Minule lebo nechala mokrý uterák na posteli. Mokré uteráky! Kričal som, akoby predala celý byt. A ona mi vrátila, že riešim drobnosti. Obaja sme mali trochu pravdu. A trochu aj nie.

Utrel som si oči dlaňou čert vie, či mám rozmazaný makeup, ale teraz je mi to jedno. Mierim k mame. Tá ma už videla aj bez šminiek, aj uplakaného. Ona nepotrebuje dokonalé predstavenie. Potrebuje len, aby som prišiel.

Nemôžem volať kamarátke. Silvia je na chalupe, signál mizerný. Erika jej muž je po operácii, nemá na mňa čas. A mame plakať do telefónu? To by sa len trápila, nespala, kontrolovala telefón každú hodinu. Vždy prídem osobne aby videla, že žijem. Otvorí dvere, pozrie na mňa a vie všetko. Nič nehovorí. Len zapne rýchlovarnú kanvicu.

Pohľad do spätného zrkadla. Vodič pozorne sleduje cestu. Ruky veľké, hranaté, prsty ako značkovače. Silný, statný, určite po päťdesiatke. Jemne prikývol, asi so mnou v duchu súhlasil. Alebo len cesta zbiehala dole kopcom.

Ale zobral som to ako hovor ďalej. A hovoril som. Bola mi fuk, čo si pomyslí. Prestal som vnímať, že vravím cudziemu, rozprával som ako sám so sebou.

Mám na tom svoj diel viny. To viem. Aj ja kričím. Aj ja hovorím veci, ktoré sa nevracajú späť. Včera som jej povedal: možno sme sa brali zbytočne. Viditeľne jej to zacloumalo tvárou, ale nemohol som zastaviť. Poznáte ten pocit? Keď vás unáša hnev, vnímate svoju zlosť z diaľky, a neviete prestať?

Prešli sme okolo čerpacej stanice. Neonové svetlá preblesli kabínou a zhasli. Blesklo mi hlavou: sem sme kedysi so Zuzanou jazdili o polnoci pre automatové kafe. Len tak. Pretože nás bavilo byť spolu.

Včera povedala: Ty nikdy nepočúvaš. A vtom mi to došlo. Má pravdu. Naozaj nepočúvam. Len čakám, kým skončí, aby som mohol povedať svoje. To nie je počúvanie, to je len čakanie na vlastný rad. A rozdiel je obrovský.

Plač už prešiel niekde pri križovatke. Teraz som hovoril rovným, pokojnejším hlasom. Vnímal som, ako mi s každým vysloveným slovom padá zo srdca bremeno. Ľahšie sa mi dýchalo.

Myslím, že sa obaja bojíme toho istého. Že ten druhý odíde. Preto kričíme, len aby nám neodyšiel prvý. Taký zvláštny spôsob, ako si niekoho udržať. Kričať, kým neprestaneme vládať, potom zdrvené ticho, a potom zase to isté. Uzavretý kruh a ja netuším, ako z neho von.

Vodič prešiel do pravého pruhu. Pohľad do zrkadla teplý, medový. Pozrel na mňa na sekundu, potom späť na cestu. V tom pohľade nebola ľútosť, únava, ani netrpezlivosť. Len obyčajná prítomnosť. Akoby hovoril: som tu.

A naozaj to stačilo. Strašne mi chýbala práve táto prítomnosť bez tlaku.

***

Viete, o čom som sníval v dvadsaťpäťke? usmial som sa, ale úsmev bol krivý. Že prídem domov a ona sa spýta: Ako si mal deň? A bude to myslieť vážne. Nie zo zvyku. Nie preto, lebo sa to patrí. Ale lebo ju to zaujíma. Že chce vedieť, čo cítim, čoho sa bojím. Je to tak veľa?

Auto odbočilo z hlavnej na úzku cestu. Stromy boli zrazu bližšie, tma hustejšia. Rozoznával som len siluetu vodiča široké plecia, ostriho strihaný zátylok. Navigácia stále mlčala, len žiarila trasou.

Ona len vošla a spýtala sa: čo na večeru? A myslel som si: to sú chlapi. Keď budeme dlhšie spolu, bude lepšie. Lenže bolo horšie. Nie náhle, len postupne. Ako keď voda v sprche chladne, ty si zvyknutý a zrazu stojíš pod ľadovou a nepamätáš si, kedy bola naposledy teplá.

Stíchol som na pár sekúnd. V tej tichosti som zrazu počul, ako veľmi mi bije srdce. Nie zo strachu, ale z úľavy. Práve som povedal neznámemu všetko, čo nevedel ani nikto z mojich. Ani mama, ani Silvia. Hanbiť som sa nemusel. Len sa mi uľavilo.

Možno preto, že mlčal. Naozaj mlčal. Bez veď vieš, ako to je, bez rád, bez zdvíhania obočia. Len tam bol a nenarúšal mi priestor.

Premýšľal som nad rozvodom, povedal som pošepky. Tri razy za dva roky. Prvý raz, keď zabudla na výročie. Pripravene stolovanie, šaty, víno. Prišla domov, Čo oslavujeme?. Zmizol som do kúpeľne na polhodinu a len som tam sedel.

Vodič opäť sotva viditeľne prikývol. Alebo som si to len nahováral.

Druhýkrát, keď bola s chorá, a ja som dva týždne varil vývar. A polroka mi to predhadzovala ako superhrdinský čin. Čokoľvek som chcel, vyrukovala s tým: Pamätáš, ako som sa o teba starala? A čo si mi ani nepoďakoval! Povedal som to X-krát. Ale ona nepočula.

A naposledy dnes večer. Pretože zhodila Ty nikdy nepočúvaš. A mne došlo, že tie slová sú už pre mňa prázdne. Ako keď búchaš do steny bolí, ale je to už rutina.

No uvedomil som si aj niečo iné: nerozvediem sa. Nie pre byt, nie zo zvyku. Pretože si občas spomeniem, aká bola kedysi. Keď bola pokojná, oddýchnutá, keď nebola v práci taká, pre ktorú som sa rozhodol žiť. Usmievala sa len očami. Nedeľu ráno mi prinášala čaj do postele. Naprávala mi golier na bunde, keď si myslela, že ju nevidím.

Auto zastavilo na červenej. Svetlo zalialo kabínu. Prvýkrát som videl vodiča zboku pokojná, sústredená tvár, žiadna netrpezlivosť. Pôsobil neotrasiteľne ako človek, ktorý si už dávno prestal robiť ťažkú hlavu.

Predpokladám, že sme sa nikdy nenaučili rozprávať. Ani počúvať ticho. Moji rodičia tiež vždy kričali. Otec nás opustil, keď som mal štrnásť. Mama to zvládla sama. Prísahal som si, že budem iný. Že udržím rodinu. Budem trpezlivejší, múdrejší.

Semafor naskočil zelený. Vyrazili sme. Povedal som si: zas som sentimentálny.

No trpezlivosť nie je mlčanie. Trpezlivosť je počúvať bez výbuchu. Ja som len mlčal, mlčal, kým vo mne nebuchlo a človek mal pocit, že praskne. Tak som roky nebol trpezlivý len som zbieral a raz to vybuchlo.

Pozrel som na navigátor. Sedem minút do Nového Mesta nad Váhom. Už čoskoro.

A v tej chvíli som nechcel vystúpiť. Nie preto, že by som nechcel ku mame. Ale v tomto tichu mi bolo prvý raz po rokoch dobre. Nikto sa nehádal. Nikto mi neskákal do reči. Nikto mi nevyčíta: Môžeš si za to sám.

Len ticho. A to liečilo. Cítil som, ako zo mňa pomaly opadá napätie, čo som nosil celé mesiace.

Mám pocit, že som vám rozpovedal za túto jazdu viac než komukoľvek za posledné roky, povedal som a sám sa nad tým pozastavil. Ani raz ste ma neprerušili. Ani raz ste mi neradili. Nikdy ste nepovedali: A skúšal si to povedať pokojne? To hovoria všetci. Ako by mi to nikdy nenapadlo.

Ticho. Žiadna odpoveď. Bol som za to vďačný. Padli mi ramená, čo som mal celý večer napäté vysoko čakajúc útok. Prvýkrát uvoľnené.

Ďakujem, povedal som. Asi vás unavujú cestujúci, čo vám rozprávajú dušu. Ale aj tak ďakujem.

***

Auto odbočilo do maminej ulice. Spoznal som plot zelený, natretý ešte minulý september. Lampa pred bránkou. Svetlo v kuchyni. Mama už dávno už nechodila spať skoro tvrdila, že večer si rada prečíta, ale vedel som, že čaká. Každý piatok pre istotu.

Tu poprosím, povedal som.

Vodič hladko zastavil pri bránke. Zhasol motor.

Vytiahol som telefón platba prebehla automaticky. Pozrel som naňho.

Ďakujem, vravel som a položil do toho všetko, čo som mohol. Že ste ma vypočuli. Viete, nemuseli ste. Nedostávate za to viac zaplatené. Pre mňa ste urobili viac, než moja žena za posledné tri roky. Myslím to vážne.

Otočil sa ku mne. Po prvýkrát za celú cestu úplne. Uvidel som širokú, kľudnú tvár s medovými očami. Usmial sa teplo. Potom dvihol ruku a urobil znamenie. Nechápal som hneď. Priložil dlaň ku perám a natiahol ju dopredu.

Ďakujem. Znakový jazyk.

Ostal som zarazený na sekundu. On už siahal po vizitku. Malú, bielu, tučným písmom. Zobral som ju automaticky.

Vodič Timotej. Nepočujúci. Potrebujete si ešte raz vyliať srdce? Zavolajte. Nepoviem to nikomu. Doslovne.

Pozrel som opäť naňho.

Neslyšal ani slovo z toho, čo som za tú hodinu rozprával. Všetko som vylieval človeku, čo žiaden zvuk nezaregistroval. Nič o Zuzane, nič o jedenástich rokoch. O slanom vývare ani o tom, že som uvažoval o rozvode. Nič.

On len ticho šoféroval, mlčal, lebo nemohol hovoriť, a kýval hlavou, keď zachytil môj pohľad v zrkadle. Vedel, že práve teraz niekto potrebuje, aby bol niekto nablízku.

Jasné prečo mal navigáciu stíšenú. On nepotreboval zvuk. Čítal trasu.

Zasmial som sa. Prvý raz za celý ten nekonečný deň úprimne. Nie hystericky, nie s plačom. Naozaj. Ako keď je život tak bizarne dokonalý, že sa už smiať musíš.

Timotej mi usmial nazad. Ukázal palec hore. Priložil dlaň na srdce nepoznal som význam v znakovom jazyku, ale bolo to niečo veľmi srdečné.

Vystúpil som. Sekundu som ešte postál pri bránke, vizitka v ruke. Otočil som sa stále tam stál. Čakal, kým vojdem. Zamával som. Zablikal na mňa svetlami. Zacítil som v hrdle niečo ako teplé poďakovanie.

Mama otvorila dvere ešte predtým, než som zazvonil. Marta Smolárová, šesťdesiattri, bývalá knihovníčka, ktorá vždy vie, kedy zapnúť kanvicu a kedy mlčať.

Vyzleč si veci, povedala. Čaj je hotový.

Vyzul som sa, zavesil bundu. Sadol si za kuchynský stôl ten istý, na ktorom som robil úlohy v tretej triede aj plakal po prvom rozchode v osemnástich.

Znova? spýtala sa mama. Nevyčítala. Len zisťovala.

Zasa, potvrdil som.

Položila predo mňa hrnček. Prisunula pohár s čiernoríbezľovým lekvárom zo záhrady. Obe ruky som objal okolo šálky. Potreboval som to teplo.

Mama, poviem ti niečo, čo mi asi neuveríš, začal som.

Skús, povedala a sadla si oproti.

A ja rozprával. O taxíku, tichu, o tom, ako som hovoril takmer hodinu v kuse a on nič nepočul. O vizitke.

Mama počúvala. Bez prerušovania, bez prikyvovania, bez dobre vieš! Len bola a počúvala. Potom si naliala čaj.

Vieš, povedala, keď nás opustil tvoj otec, prvých pol roka som rozprávala chladničke. Fakt. Prídem z práce, otvorím dvierka a rozprávam jej všetko. O šéfovi. O plate. O tom, že strecha tečie a peniaze na opravu nikde. Ona hučala, ja hovorila. Pomáhalo mi to.

Mami, veď je to len chladnička.

A tvoj taxikár nepočujúci. Je to jedno, kto na druhej strane je. Nezáleží, kto počuje. Dôležité je, že si to konečne povedal nahlas. Kým sú myšlienky v hlave, sú ako osy v pohári. Bzučia, lietajú, otravujú. Zrazu ich vypustíš a je kľud.

Napil som sa čaju. Opaľoval horúci.

Povedal som mu, že myslím na rozvod.

Zuzane?

Nie. Taxikárovi.

No, ten naozaj nebude rozprávať. Mama sa usmiala. On to v skutočnosti nikam neposunie.

Začal som sa smiať. Aj ona. Smiali sme sa v tejto kuchyni, kde som vyrastal, na tom, že najlepší poslucháč v mojom živote nepočul jediné slovo. Že mi to vlastne najviac pomohlo. Že vesmír niekedy dá presne to, čo treba no inak, než čakáš.

Ale povedz, zvážnela, naozaj rozmýšľaš o rozvode?

Zamyslel som sa. Otáčal hrnček v dlaniach.

Neviem, mama. Občas. A potom si spomeniem, ako mi nenápadne napráva golier na bunde. A viem, že nechcem bez nej.

Tak prestaň kričať a začni počúvať, povedala potichu. Ani ja som to nevedela. A prišla som o tvojho otca. Nie preto, žeby bol zlý. Ale obaja sme boli hluchí. Nie ozaj podľa výberu. To je horšie.

Pozrel som na ňu. Ona sklopený pohľad do okna zvyk skrývať city, ktorý som zdedil aj ja.

Rozmýšľam nad tým dvadsať rokov, pokračovala. Dvadsať rokov a ľutujem, že som vtedy nešla za ním a nepovedala: Poďme sa len porozprávať. Bez kriku. Povedz mi, čo ťa bolí. Možno by ostal. Možno nie. Ale aspoň by som to skúsila.

Mlčal som. Chcel som povedať niečo múdre, ale nenachádzal som slová.

Vyspi sa vo svojej izbe, poznamenala jemne. Pripravila som posteľ. Tušila som, že prídeš.

Ako si to vedela?

Piatok, večer, spln mesiaca. S tebou a Zuzanou vždy počas splnu.

Chcel som odporovať, ale spomenul som si posledné tri hádky a bol ticho.

Ľahol som si do starej izby, na úzku posteľ s pružinovým matracom a dlho hľadel do stropu. Vizitka Timoteja ležala na nočnom stolíku, biely obdĺžnik v prítmí.

Najlepší poslucháč v mojom živote nepočul slovo. A práve jemu som povedal všetko, čo v sebe roky dusím. Lebo mlčal. Lebo v tom tichu nebolo odsúdenia ani rád, ani si sám vinný. Bol tam len priestor. Prázdny, tichý priestor, do ktorého som mohol hovoriť. A vyplnil som ho všetkým, čo som mal v duši.

Možno nejde o to, počuť odpoveď. Možno stačí, že človek povie sám seba nahlas.

Páčila sa mi tá myšlienka. Obzrel som sa na bok a zaspal.

***

Ráno ma prebudil vyzváňajúci mobil. Na displeji: Zuzana.

Pozeral som na meno niekoľko sekúnd. Zvyčajne som dvíhal pri prvom zazvonení aby som bol prvý, kto niečo povie. Aby nezačala obhajobu skôr, než poviem svoje.

Dnes som zobral telefón a mlčal.

Rasto, povedala. Hlas unavený, zachrípnutý. Celú noc som nespala. Prepáč mi.

Mlčal som. Čakal som.

Mal som zavolať Marte. Vedel som o tom. Celý deň som myslel, ale potom robota zabudol som. Nie, že by mi bolo jedno. Len hlúpo zabudol. A keď som ti včera povedal, že nepočúvaš hovoril som vlastne o sebe. Nepočúvam ja. Len čakám, kedy dohovoríš, aby som odpovedal. A to nie je to isté.

Stíchla. Čakal, že vyčítam. Alebo odpustím. Alebo ho usadím. No čakal obvyklý scenár.

Ale ja len sedel na posteli so skrčenými kolenami a počúval. Nepripravoval odpoveď. Nečakal na príležitosť, aby som doložil svoje. Proste som počúval.

A počul som ju. Prvýkrát po rokoch naozaj.

Si tam ešte? opýtala sa.

Áno, povedal som. Počúvam.

Chvíľu ticho. Potom:

Asi prvýkrát si mi tak odpovedal. Inak si hneď začal rozprávať. Teraz počúvaš. Je to zvláštne. Ale dobré.

Usmial som sa. Nevidela, ale usmial som sa.

Príď domov, povedala ticho. Prosím.

Prídem. Ale nie hneď. O pár hodín. Dopijem si čaj.

Zasmiala sa. Krátko, mäkko.

Ok. Počkám. Medzitým zavolám Marte. Poprajem jej meniny aj s meškaním, to je vždy lepšie ako nikdy.

Zložil som. Minútu som sedel a hľadel na záhradu. Stromy holé, ale púčiky už napúknuté. Marec. Ešte len všetko príde.

Z vešiaka som zobral bundu, nahmatal vizitku. Prečítal ju ešte raz.

Vodič Timotej. Nepočujúci. Ak chcete si znova vyliať srdce, zavolajte. Nepoviem to nikomu. Doslovne.

Napísal som na číslo z vizitky: Timotej, to je ten včerajší cestujúci. Ten, čo rozprával bez prestávky celú hodinu. Chcem len napísať ste najlepší poslucháč, akého poznám. A je jedno, že ste nepočuli. Ďakujem.

Odpoveď prišla za minútu. Tri smajlíky: úsmev, autíčko, dlaň hore. A text: Rád pomôžem. Kedykoľvek. U mňa je mlčanie zadarmo.

Rozosmial som sa. Už tretíkrát od včerajška. A napadlo mi veď takto to je. Roky kričíš, aby ťa počuli, a nakoniec rozprávaš v taxíku hodinu takému, ktorému je to jedno a práve to ťa zachráni.

Pretože niekedy nie je najdôležitejšie, či ťa naozaj počujú. Dôležité je, že to konečne povieš nahlas.

Mamka vyšla na dvor.

Raňajkuješ?

Raňajkujem, odpovedal som.

A išiel som do kuchyne. Vizitku strčil do vrecka bundy. Neako kontakt. Ako pripomienku.

O tom, že najlepší rozhovor v mojom živote bol s človekom, čo nepočul jediné slovo. Že najdôležitejší je vlastný hlas. A že niekedy stačí jednoducho mlčať a dať druhému priestor. Ako to urobil Timotej. Ako som to spravil ja dnes ráno so Zuzanou.

Ty nikdy nepočúvaš, povedala včera.

Ale dnes som konečne počul.