Spomínam si, ako sa raz dávno stalo niečo, čo mi navždy zmenilo život. Bola som vtedy ešte mladá, pracovitá žena volala som sa Božena. Vychádzala som skoro ráno z nášho paneláku v Bratislave, keď som si pred vchodom uvedomila, že mobilný telefón zostal doma. Rozhodla som sa teda rýchlo vrátiť späť. Sadla som do výťahu a ako to už býva, medzi siedmym a ôsmym poschodím výťah zrazu zostal stáť. A ani za svet sa nevedel pohnúť ďalej.
Sedela som v plechovej kabínke, dúfala, že ma niekto čoskoro vyslobodí, keď vtom som začula v chodbe hlas môjho manžela, Ondreja. Rozprával sa s nejakou ženou. Tá žena bola Hedviga, susedka z ôsmeho poschodia zo štrnásteho bytu.
Hedvička, moja láska, šepkal jej Ondrej nežne, až sa mi srdce zastavilo. Už sa neviem dočkať, kedy opäť budeme spolu.
Už dnes večer sa vidíme, odpovedala mu mäkko. Príď po desiatej, budem ťa čakať.
A tvoj muž ide zase na nočnú?
Celý tento týždeň, odchádza o pol desiatej. Ale musíme sa poponáhľať, on sa čoskoro vracia, prízvukovala Hedviga.
A prečo ten výťah tak trčí? začal byť Ondrej netrpezlivý, keďže tu stáli už dobré štyri minúty pred dverami výťahu. Najskôr im nebolo jasné, čo sa deje, až im napadlo, že je asi pokazený. Vtedy sa rozhodli zísť dolu po schodoch.
Kým rozprávali, Ondrej stihol Hedvige opäť poďakovať za tie vzácne chvíle, čo spolu prežili. Spočiatku mi ani nenapadlo, že by bol to môj Ondrej. Veď toľko ľudí prechádza po našom schodisku. Ale keď Hedviga oslovila Ondreja menom a v rozhovore zaznelo aj moje meno, všetko mi zrazu došlo. Že mi je neverný so susedkou, ktorú som často vídavala upratovať podlahu a niesť nákup.
Nemohla som veriť vlastným ušiam! Takto je to teda, myslela som si. Ondrej si našiel lásku hneď o poschodie vyššie. Namiesto večerných prechádzok po čerstvom vzduchu sa radšej vyberie tu, na ôsme. Už v hlave mi skrsol plán, ako mu tú prechádzku tentoraz poriadne okorením, až na to nezabudne.
O pár minút prišli údržbári a z výťahu ma vyslobodili. Ale ja som už upiekla svoj plán.
Keď večer odbíjala desiata, Ondrej si ako vždy obul topánky a vyhlásil: Boženka, idem sa na chvíľu prejsť, trošku vyvetrať hlavu.
Ale veď vonku leje ako z krhly! zahriakla som ho.
To nič, vezmem si dáždnik. Musím sa prejsť, pohyb prospieva srdcu, presviedčal ma.
Dávaj si pozor, Ondrej, dnes nie je tvoj deň, povedala som mu pokojne, no medzi zubami som mala železo.
Ale neber to tak vážne, na povery neverím. Prídem o hoďku, maximálne do hodiny a pol.
Vrátil sa o pol hodinu, vo dverách stál bledý a celý premočený, bez vetrovky, bez topánok, jedine v ponožkách a roztrasený.
Otvorila som, nechala len reťaz a pýtam sa: Ondrej, kde máš svoj dáždnik? A čo topánky, plášť, klobúk?
Boli tam nejakí chlapci, Božena! Predstav si, všetko mi zobrali aj kabát, aj topánky! Pusti ma rýchlo, je mi zima.
Veci som ti už zbalila. Sú pri smetnej šachte. Pozdravuj Hedvigu.
Akú Hedvigu?
Z ôsmeho poschodia.
Zabuchla som dvere a išla si zapnúť televízor. Pomyslela som si: Ešteže naše deti už bývajú dávno vo svojom a toto sa nemusia dozvedieť. Bolo by to pre nich veľmi trápne.
Ondrej sa rozbehol k smetiaku, tam ho čakala kufor. Prezliekol sa, vzal si, čo mohol, a odišiel z paneláku. Poobzeral sa dookola, zavolal taxík a zamieril rovno k svojej mame.
Lenže na všetko rýchlo zabudol svoj mobil u Hedvigi v byte. Tak sa rozhodol vrátiť sa poň, no netušil, že už nevojde, lebo ja som medzitým zamkla dvere. Chcel si teda ísť vypýtať mobil odo mňa a v tej chvili druhýkrát uviazol vo výťahu, lebo v celom bloku vypli elektrinu! Rovno na tom istom ôsmom poschodí.
Keď elektrinu zapli, už som bola dávno v práci a kľúče od bytu mala len ja.
Keď šiel Ondrej dolu po schodoch, pre istotu, znova stretol Hedvigu. Stála tam tiež s kufríkom.
Máš môj telefón? spýtal sa potichu.
Mám, Ondrej, aj tvoje veci, povedala vystrašene.
Odpovedal len: Aspoň niečo.
Dolu už išli výťahom spolu. Ale čakali ich už dva taxíky, každý iným smerom. A tak tam, v sivom bratislavskom paneláku, v daždivom podvečeri, sa navždy rozišli cesty ich spoločného tajomstva.
