Tridsaťpäť rokov som bola predsedníčkou posudkovej komisie pre zdravotné postihnutie v krajskom meste Trenčín. Neúprosne som odoberala invaliditu tým, ktorí ju podľa mňa nepotrebovali. Bola som hrdá na to, že chránim štátne peniaze. Myslela som si, že slúžim dobru, keď odmietam výhody tým, ktorí sa podľa mojich zásad ešte vedia zamestnať. Lenže keď môjho manžela Jozefa skolil mozgový príhod, a moji bývalí kolegovia mu s úsmevom odmietli prideliť plienky so slovami: Veď ešte hýbe rukou!, pochopila som, že celý život som bola len poslušným psom systému, ktorý neznáša slabosť a starobu.
Na Slovensku invalidita nie je samozrejmosťou musíš si ju vybojovať, dokázať, že si už takmer na odchode zo sveta. Ja som bola tá neprekonateľná prekážka, o ktorú sa ľudia potkýnali s poslednými zvyškami svojej dôstojnosti.
Volám sa Lucia Kováčová. Mám šesťdesiatosem rokov. Až do vlaňajška som sedela za stolom posudkovej komisie v Trenčíne. Moju kanceláriu poznali tisíce ľudí beznohí, nevidiaci, onkologickí pacienti, diabetici. Mala som reputáciu železnej pani. Poznala som všetky úskoky, rozumela som fingovaniu. Odhalila som každého, kto chcel len získať výhody či príplatky na energiu.
Nikto mi priamo nepovedal, že mám šetriť rozpočet sociálneho fondu no bolo to naše nepísané pravidlo. Menej invalidných dôchodcov, vyššie odmeny pre vedenie.
Odoberala som skupinu invalidity aj tým, ktorým chýbali prsty na rukách. Hovorila som im do očí:
Máte druhú ruku, môžete pracovať ako vrátnik alebo zodvihnúť telefón. Štát vás nemusí živiť. Berieme vám druhú skupinu, dostanete tretiu pracovnú. Ďalší!
Matky detí s mozgovou obrnou som odbíjala lacnými slovenskými vozíkmi namiesto tých kvalitnejších, ktoré im prinášali úľavu. Tvrdila som:
Máme predpisy. Slovenské výrobky nie sú horšie. Treba vydržať.
Spala som pokojne. Bola som presvedčená, že konám správne. Mala som výborný plat, rešpekt vedenia, služobné auto a slušný dom.
A potom prišla rana.
Môj muž Jozef, vtedy šesťdesiatdeväťročný, celý život robil majstra na strojárskej fabrike. Chceli sme spolu dôstojne zostarnúť na chalupe, venovať sa vnúčatám. Všetko skončilo jedného letného rána. Ťažká mozgová mŕtvica.
Keď som prišla do nemocnice, lekár len mlčky sklonil hlavu.
Pani Kováčová, viete, čo to znamená… Pravá strana úplne paralyzovaná, porucha prehĺtania, reč stratená. Prežije, ale zostane ťažko postihnutý.
Doniesla som Jozefa domov po mesiaci. Môj silný muž ležal ako bezmocné dieťa hľadel na strop jedným živým okom, z úst mu tiekla slina. Nasledoval nekonečný kolobeh otáčať každé dve hodiny, aby nemal preležaniny, meniť plienky, kŕmiť rozmixovanou polievkou z injekčnej striekačky. Za dva mesiace som schudla desať kíl, zničila si chrbát a zabudla, čo je to spať viac než tri hodiny v kuse.
Peniaze ubúdali rýchlo. Jozefov dôchodok sa míňal na opatrovateľku a lieky. Potrebovali sme najvyšší stupeň invalidity a rehabilitačný plán, aby sme od štátu dostali plienky, špeciálny matrac a nemocničnú posteľ.
Pripravila som podklady a šla pred komisiu. Svoju komisiu. Po rokoch som sedela na opačnej strane stola.
Komisii predsedala moja bývalá zástupkyňa, Zuzana. Žena, ktorej som sama vštepovala tvrdosť.
Doviezla som Jozefa na starom vozíku, ktorý som ledva zohnala v požičovni. Zuzana si nás premerala zhora. Jej pohľad bol rovnaký, aký som roky venovala ja ostatným chladný, skúmavý, neľútostný.
Požiadala Jozefa, aby zdvihol ľavú ruku. S námahou to dokázal.
Vidíte, pani Kováčová, napredovanie tam je. Ľavá strana funguje, reflexy sú.
Zuzi, veď sa nepostaví, nerozpráva, chodí pod seba! Prosím vás, potrebujeme prvú skupinu a matrac, má už preležaniny!
Zuzana povzdychla a usmiala sa s blahosklonnosťou, ktorú som tak dobre poznala od seba.
Lucia, sama viete predpisy. Prvá skupina len pri totálnej strate samoobsluhy. Jozef si ľavou rukou vie podať lyžicu čiastočná sebestačnosť zachovaná. Dostanete druhú skupinu.
A plienky? roztriasol sa mi hlas. My potrebujeme päť denne! My to z dôchodku neutiahneme.
Normy ministerstva určujú tri plienky denne pri druhej skupine. Matrac vám ešte nepatrí, mali ste ho viacej obracať. Štátny rozpočet nie je bezodný, Lucia. Učila ste ma to predsa sama. Ďalší!
Bumerang.
Odviezla som Jozefa na chodbu.
Na tej chodbe sedelo niekoľko desiatok ľudí. Starci s paličkami, ženy bez vlasov po chemoterapii, mamy s vozíčkami. V tom dusnom priestore čakali celé hodiny len preto, aby nás starostlivo oblečené ženy v bielom prosili o dôstojnosť.
Pozrela som sa im do tvárí. A zrazu som si ich všetkých vybavila.
Spomenula som si na starého pána, veterána z Afganistanu, ktorému som odoprela lepšiu nemeckú protézu so slovami: Ste už starý, vystačíte si s našou aj doma. Spomenula som si na ženu s rakovinou prsníka v štvrtej fáze, ktorej som dala iba druhý pracovný stupeň a povedala jej: Veď viete doma šiť, rakovina sa dnes lieči. Zomrela o dva mesiace neskôr.
Pochopila som, že som nikdy nešetrila štátu peniaze. Pripravovala som starých ľudí o posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti. Bola som len ozubeným kolieskom vo vychytralom stroji, ktorý sa vysmieva chorobám a starobe a čoskoro požieral mňa samotnú.
Sadla som si pred vozík Jozefa. Môj muž, ktorý ma kedysi vedel zdvihnúť na ruky, bol teraz len hmotou na lôžku. Nemohol prehovoriť. No jeho živé oko sa na mňa dívalo. Z jantárového kútika mu vytryskla jediná horká slza. Vedel. Vedel, že ho odpísali. Že jeho život, dane, ktoré platil štyridsať rokov, nestoja ani ďalšiu plienku.
Odpusť mi, Jožko, prepla som sa o neho v tej strašnej chodbe. Odpusťte mi všetci. Bože, odpusť mi.
Pokánie.
Ďalší deň som napísala žiadosť o ukončenie pracovného pomeru. Vzdala som sa výsluhového dôchodku. Predala som naše auto, aby som Jozefovi kúpila kvalitnú posteľ a nemecký matrac. Plienky platím sama.
A ešte niečo som urobila.
Dnes pracujem zadarmo. Pomáham ako dobrovoľná poradkyňa ľuďom s postihnutím sprevádzam starých a chorých na neľútostné komisie, poznám všetky ich triky, skryté nariadenia ministerstva zdravotníctva. Keď ďalšia železná lady odmieta plienky babičke po mozgovej príhode, vykladám na stôl citácie zákonov a hrozím prokuratúrou. Vybavujem vozíky, lieky aj príspevky. Bojujem so systémom jeho vlastnými zbraňami.
Môj Jožko sa už nikdy nepostavil. Lekári hovoria, že sa jeho čas kráti. Ale vždy, keď vybojujem prvú skupinu pre cudzieho deduška, prídem domov, sadnem si k posteli, vezmem Jožka za ruku a šeptám:
Dnes sme zachránili ďalšieho, Jožko.
A zdá sa mi, že sa pousmeje.
Žijeme v krutom svete, kde sú slabosť a staroba nežiaducim bremenom. Ale raz tento zvon zazvoní každému z nás. Nijaká funkcia, nijaké známosti ťa neuchránia pred chorobou.
A ak dnes odoprieš slabému súcit, nečuduj sa, keď zajtra systém bezcitne prejde aj cez teba.
A vy? Zažili ste niečo podobné s byrokraciou a krutosťou pri priznávaní invalidity sebe alebo blízkym? Myslíte si, že ľudia s trochou moci rýchlo strácajú ľudskosť, alebo ich takto formuje samotný systém?
