Posledný pasažier v autobuse
Vieš, mala som taký malý baterku nie väčšiu než ukazovák, zavesenú na pletenej šnúrke. Všimla som si ju až neskôr. Najprv som totiž zaregistrovala človeka.
Bola to marcová noc, linka číslo jedenásť, konečná Strojárska a späť. Prázdny autobus, vonku pouličné lampy, vo vzduchu nafta, trochu gumy a trošku aj kávy z termosky. Na tejto trase jazdím už štvrtý rok. A už štyri roky mám radšej nočné služby než denné.
V noci v autobuse nikoho. Opití po diskotéke z Hlavnej stále sa nahrnú, hulákajú, poháriky padajú na zem a po dvoch zastávkach vystúpia. Zdravotné sestry zo smeny tie nasadajú ticho, zavrú oči a driemu až po svoju zastávku. Strážnici, dispečeri, taxikári, ktorým vypovedalo auto. Vystúpia, vystúpia, zmiznú a nik sa ti do pamäte nevpíše.
Ale tento ten mi v pamäti zostal.
Pán okolo šesťdesiatky, nižší, pevne stavaný, tmavá vetrovka s kapucňou. Pravú nohu dával od seba širšie, akoby bol zvyknutý chodiť po nerovnej podlahe. Vždy si sadol na rovnaké miesto tretí rad vpravo pri okne. Platil hotovosťou v eurách, nikdy nechcel výdavok. Vystúpil až na konečnej. A naspäť. Ale nevystúpil.
Všimla som si ho začiatkom marca. Nebo vtedy viselo nízko, celé mesto bolo šedé aj v noci. Sadol si tam, do tejto šede, ako žltá bodka, a stále v rukách niečo otáčal.
Začala som si počítať päť nocí za sebou, potom dve noci nič. A zase päť. Ako podľa rozvrhu. Ako keby boli nočné cesty v autobuse jeho práca.
Nespal, nečítal noviny ani mobil v ruke. Žiadne slúchadlá, žiadne prezeranie novín. Len sedel, pozeral z okna a niečo drobné otáčal v dlaniach. V spätnom zrkadle som videla, ako občas zablikne slabý žltý lúč, zhasne, zase zablikne Akoby vo vnútri autobusu lietal svetluška a nevedela trafiť von.
Bolo mi štyridsaťštyri. Čoskoro štyridsaťpäť, no už som bola zvyknutá, že sa ma nikto nepýta na vek stačí pozrieť a každý si spraví obraz. Ruky široké, pokožka tvrdšia od volantu, nechty nakrátko, rovno. Chrbticu mám trochu naklonenú doprava zvyk naťahovať sa k dverám, stláčať tlačidlo na otváranie. Profesionálna deformácia aj doma sa prichytila, že pravé rameno je nižšie než ľavé.
Dvanásť rokov sama. Syn Tomáš už vyrástol, má dvadsaťdva, býva s frajerkou na druhom konci mesta. Zvykne zavolať v nedeľu ak nezabudne. Ja mu nepripomínam. Nie že by som nechcela len keď mu sama zavolám, hneď sa zľakne: Mama, čo je? a v hlase skôr úzkosť než radosť. Tak už nevolám len tak. Lebo som sa to odnaučila.
Bývalý odišiel, keď mal Tomáš desať. Odišiel k Oľge z účtovníctva, zobral si kabáty z chodby a čajník z akého dôvodu ten, nikdy nepochopím. Byt sme rozdelili: jemu dvojizbák, mne garsónka na Komenského, tretie poschodie. Povedala som si nevadí. Vydržím. Nakoniec sa ukázalo, že netreba vydržať nič bez neho to bolo len potichu, nie horšie. A ticho pretrvalo dvanásť rokov.
Odvtedy bolo slovo láska pre mňa také ako jednorožec. Pekné, ale neexistuje. Kamarády vraveli o mužoch, prikyvovala som. Filmy o láske? Polovicu vypla. Nie z urazenia, zo skepticizmu. Ako s Mikulášom v detstve veríš, ale potom vidíš otca navliecť si bradu z vaty a už vieš, čo je pravda.
Nočná služba mi sadla. V noci nemusím sa usmievať. Nemusím znášať babičky s taškami, deti s ruksakmi. Netreba počúvať niečí krik do mobilu ani smrad varenej klobásy vzadu. V noci je len cesta a ticho. Ticho, čo mi pasuje ako kabát na mieru presne, neťahá ani nevisí.
Ale on mi ticho narušal. Nie zvukom, prítomnosťou. Bol ako kamienok v topánke drobnosť, no nezabudneš.
Dve týždne som len pozorovala. Zvykla som si naňho ako na časť trasy. Parková on vstúpi. Strojárska on sedí. Späť na Parkovú vystúpi, kývne mi. Ja kývnem zas. A každý večer ten baterka žltý, slabý, v dlaniach.
Ingrid, čo ak je to bezdomovec? opýtala sa Stanka v dispečingu pred šichtou.
Stanka bola dispečerka už ôsmy rok. Statná, ryšavé vlasy nosí v gumičke, má prehľad o všetkých z našich šoférov kto je po rozvode, kto začne piť, kto už pije. Verím jej.
Bezdomovci neplatia, vravím. On platí. Vždy presne drobné, žiadna výdavka.
Možno je cvok?
Tichý. Pozerá z okna, nikoho nebúra, nesedí rozkývaný. Proste chlap, čo prosto jazdí.
Stanka naliala čaj z termosky s citrónom a mätou, vždy takto pred šichtou.
Možno ho manželka vyhodila Veš, niekedy sa pohádajú, žena kričí, že von! A on ide do nočného autobusu, prečkť noc.
Každú noc? Celý mesiac? To už nie je hádka, to je rozvod.
Stanka sa uškrnula:
Vieš, Ingrid, láska je, keď ťa niekto čaká s čajníkom. Všetko ostatné je fantázia. A nočný autobus.
Usmiala som sa. Mňa s čajníkom nikto nikdy nečakal. Doma na mňa čaká len kocúr Miňo kapitálny oranžový, povýšenecký ksicht. A ten len pre žrádlo.
Ale začala som nad tým človekom uvažovať. Načo to robí? Každú noc ide do konečnej a späť, päť nocí za týždeň, celý mesiac? Kto toto robí, preboha?
Možno má nespavosť, alebo demenciu. Alebo zvyk z minulého života chodil na nočné smeny, nevie život inak.
Logicky, ale tomu neverím. Videla som mu oči v spätnom zrkadle jasné, sústredné. Ten človek presne vie, kam ide.
Rozhodla som sa spýtať.
***
Nebrala som odvahu tri dni. Smiešne, viezla som ho noc čo noc a hanbila sa zo seba, že nedokážem otvoriť ústa. Ale vieš, tu sa žije zvláštne: vedľa seba, ale nie spolu. Do cudzích životov sa neser, nepýtaj sa. Rešpektuj hranice. A s tým nemám problém pokiaľ je mi život druhých ukradnutý.
Ale tento pán mi ukradnutý nebol, a hnevala som sa na seba za to.
V ten večer nastúpil ako vždy Parková, dvadsať minút do jednej. Hodil mince do misky, prešiel dozadu, a na tretí rad pri okne. Vybral niečo na šnúrke, stisol do dlane.
Šli sme ticho, mestom šmýkali lampy, zavreté výklady, prázdne zastávky. Mesto vyzeralo ako kulisy po predstavení. Iba my dvaja herci, čo neodišli.
Počkala som na konečnú. Na Strojárskej stojíme tri minúty podľa rozvrhu. Zhasla som svetlo v autobuse, nechala len pohotovostné. Pološero. Vstala som a prešla ku nemu.
Sedel bez hnutia, v ruke tú šnúrku s baterkou.
Prepáčte môžem sa spýtať?
Zdvihol hlavu. Hlas mal chrapľavý, nízky, akoby sa mu v krku zadrhla omrvinka chleba.
Pýtajte sa.
Každú noc jazdíte. Všimla som si vás. Celý mesiac, do konečnej a späť. Kam vlastne idete?
Krátko sa pozrel do očí bez strachu, bez zlosti. Len premýšľal, či odpovie.
Za ženou, povedal.
Nechápavo som pozrela na hodiny jedna dvadsať v noci.
Za ženou? Teraz?
Ria chodí na nočné. V strojárňach v kvalite, kontrolórka. A ja idem s ňou. Teda, nejdem naozaj len v autobuse popri továrni. Mávam jej baterkou do okna.
Zdvihol ruku. V dlani mal drobnú baterku na šnúrke. Žltý lúč. Zodratý povrch, odtlačky prstov.
Týmto, povedal.
Sadla som si oproti. Nohy mi brneli šesť hodín za volantom.
Takže, vy nastúpite každý večer, idete do konečnej, baterkou mávnete na ženu do okna a idete domov?
Hej.
Každú noc?
Päť nocí, keď má šichtu. Dva dni doma, ona doma. Päť pracovných som tu.
Mlčala som. Aj on mlčal. Za oknom pri strojárňach stará tehliarska budova, dávno natretá omietka padá, potrubie hrdzavé. No na treťom poschodí svieti žlté svetlo. Nočná zmena.
A prečo? spýtala som sa.
Pozrel na mňa, akoby som sa pýtala, prečo človek dýcha.
Vy by ste nešli?
Nie. Môj bývalý nevstal ani z kuchyne, keď som nosila tašky zo supermarketu. Raz som niesla tri dve rukami, jednu medzi zubami, lebo kľúče nevytiahnem. Zazvoním, on otvorí a povie len: Prečo si tak dlho? Tašky nevzal. Len odišiel k televízoru.
Ale tento chlap cez celé mesto, každú noc, aby zakýval baterkou do okna.
Ja som Ľubomír, povedal. Ľubomír Štefanec, ale volajú ma Števo.
Ja Ingrid, vravím. Inka.
Kývol. Pozrel na fabriku za oknom.
S Riou sme spolu dvadsaťpäť rokov. Sobášili sme sa v dvetisíc prvom, jej bolo tridsaťtri, mne tridsaťšesť. Neskoro, ale obom to skôr nevyšlo. Dlho som robil v dielni pri strojoch, ona tiež na tom istom závode v kvalite. Tam sme sa spoznali. Do dôchodku som šiel pred štyrmi rokmi riziková práca. Ale Ria zostala tri roky chodí na nočné za príplatky, šetríme na chalupu. Šesť árov v Spišskej Sobotke, domček, záhrada, jablone. Ria túži po jahodách.
Rozpráva bez sebaľútosti, bez pátosu. Len tak, ako keď hovoríš o počasí alebo o harmonograme električiek.
Prvý mesiac som, keď išla na nočnú, nespával. Ležím, biely strop, myslím kde je, ako je? Vonku zima, tma. Išla sama, dvesto metrov od zastávky. Čo ak spadne? Alebo nejaký čudák? Ani zavolať nemôžem na smene má mobil v skrinke.
Pomlčal. Pohladil si koleno.
Potom mi napadlo veď autobus jazdí. Jedenásťka. Okolo fabriky. Nasadnem, preveziem sa. Ona uvidí, že som nablízku. Nie naozaj, ale predsa.
A videla vás?
Najprv nie. Prvý týždeň som len mával baterkou. Ona nevedela, že ja to som. Ale doma potom hovorím Ria, pozri sa do okna, keď jedenásťka prejde. A ráno volá: To si bol ty? S baterkou? Vravím ja. Rozplakala sa. A povedala mávaj.
Cítila som v krku uzlík, akoby mi tam uviazla omrvinka. Smiešne, ale iný obraz nebol.
A naspäť načo?
Kam by som v noci na Strojárskej išiel? Samé železo, ploty, rozbité lampy. Nasadnem, idem domov, ľahnem si. O šiestej vstanem počkám ju.
Z práce?
Z práce. Pripravím raňajky. Kašu má rada ovsenú s hrozienkami. Čaj. Mäta zo záhrady. V zime sušená, v lete čerstvá.
Pomyslela som si na Stanin čajník. Láska je, ak ťa čakajú s čajníkom. Ale toto bolo viac. Baterka, nočný autobus, ovsená kaša. Dvadsaťpäť rokov a mäta zo záhrady. Chalupa do ktorej spolu šetria.
Tri minúty na konečnej uplynuli. Vrátila som sa do kabíny. Ľubomír Štefanec sedel ako vždy, baterka na kolene.
Viedla som autobus prázdnymi ulicami a rozmýšľala. Dvanásť rokov som sama a nikdy som nikomu niečo takto nepovedala. Nik mi nemával. Bývalý si zobral čajník, mne zostal kocúr a nočný režim. Miňo čaká nie mňa, ale žrádlo.
Ale necítila som zášť. Prišlo mi to ako prekvapko, že takéto niečo existuje. Nie vo filme, nie v knihe ale v jedenástke, linke Parková” Strojárska. Živý človek s ošúchanou baterkou ide cez nočný Prešov, len aby manželka pozrela z okna a uvidela svetlo.
Na Parkovej vystúpil. Kývol mi ako vždy.
Pozerala som za ním, ako ide pomaly domov pravá noha od seba, rovný krok, ruky vo vreckách, tmavá bunda. Obyčajný dôchodca. A predsa nie obyčajný.
***
Na ďalšiu noc som úmyselne zabrzdila bližšie pri fabrike. Nie na zastávke za ňou, kde je cesta hneď pod oknami tretieho. Nedodržala som rozvrh kto však skontroluje autobus o druhej ráno?
Ľubomír Štefanec vytiahol baterku. Tri krátke bliknutia, tri dlhé, znovu tri krátke. Presne, iste, zručnosť opravára, ruky vytancované rokmi.
Sledovala som spätné, potom predné sklo. V treťom poschodí, ľavé okno, zabliklo svetlo. Slabý, sotva žltý lúč. Tiež tri krátke, tri dlhé, tri krátke.
Odpovedala mu.
Stiahlo mi hruď, nemohla som poriadne dýchať. Sedela som za volantom a pozerala na dve blikania jedno v autobuse, jedno z okna strojárne. Medzi nimi sto metrov tmy. Tehlová stena, sklo, marcový vietor. A cez všetko dve drobné žlté svetlá, čo sa našli.
Len baterka. Len okno. Dvaja ľudia, čo si cez noc posielajú signály. Ale vedela som, že sa pozerám na čosi skutočné. Až to v nose zaštipkalo, hanbila som sa dívať.
Na konečnej som vyšla.
To máte kód? spýtala som sa.
Štefanec stál vo dverách, baterka už vo vrecku.
Náš, povedal. Nie morzeovka, nie som telegrafista. Proste som vymyslel. Tri krátke srdce búcha. Tri dlhé objímam. Tri krátke púšťam. Ria sa smiala. Vraj som romantik. Ja nie som romantik. Len mi jej chýba. I keď je len cez stenu. Ona si kód zapamätala hneď. A každú noc ona mne, ja jej.
A dlho už takto?
Rok. Aj v zime, aj v daždi. V januári bolo mínus dvadsať pamätáte? Stál som na zastávke štyridsať minút, mrzol som, ale dočkal som sa. Zakýval som. Ráno hovorí: Videla som. Meškal si sedem minút. Počítala som.
Rok. Päť nocí za týždeň. Viac ako dvesto päťdesiat ciest. Kvôli pár sekundám svetla z okna.
Predtým by som povedala čudák. Ale teraz som mlčala. Slová bledli pri tejto baterke.
Opäť som si sadla za volant. V zrkadle mal Ľubo pokojný, až spokojný výraz. Každú noc robil to isté a stačilo mu.
Ďalšie noci som pozorovala, či v tom nie je sebaklam. Možno si to nahovára? Možno už Ria ani nehľadí, blikanie len predstavou. Ale štvrtú noc som videla: keď autobus brzdil pred fabrikou, v treťom poschodí už stála žena pri okne. Silueta v zapletenom vrkoči, v ruke maličká baterka. Čakala. Ozaj poctivo čakala.
Po týždni sa autobus pokazil. Kompresor či čo, nechcela som riešiť, dispečerka zavolala záložný malý Karosa. Trasľavá, úzka, kúrenie išlo len na vodiča.
Ľubomír prišiel na zastávku, zbadal Karosu miesto autobusu, na sekundu zaváhal, no sadol si dopredu. Všade kusy náradia, sedadlá úzke, motor burácal. Ale on so svojou baterkou sedel spokojne, akoby viezol limuzínu.
Na konečnej som vystúpila, on tiež. Postávali sme v aprílovom, stále studenom vzduchu, dych biely. Žlté okná na najvyššom poschodí svietili. On blikol signál. Ona odpovedala. Všetko ako vždy.
Ľubomír, dvadsaťpäť rokov je celý život. Ria to ešte neomrzelo?
Neurazil sa. Usmial sa, pretrel ruky prsty červené od zimy.
Samozrejme, unavená je. Aj ja som. Veď nie sme mladí. Kolená, chrbát, zuby sa už neohlásim. Ale toto je niečo iné. To nie je neunavila sa. To je zvyk.
Zvyk či už otravné?
Nie zvyk, bez ktorého nevieš. Fajčil som, a dal som si pokoj, trápil sa mesiace. Riu som si zvykol a prestať nechcem. Chápeš rozdiel? Niektoré zvyky sú zlé, iné ťa držia. Ria ma drží.
A vy ju?
Dúfam. Ona mi nikdy nehovorí: Si mi všetko. Skôr: Kúp chlieb, alebo Zatvor okno. Ale podľa hlasu poznám. Keď som nablízku, dýcha pokojnejšie. Keď odídem je hore, stráži. Akoby zdvihla štít.
Mlčala som. Nad hlavou rozbíjal ticho jediný starý lampáš.
Láska nie je, keď srdce poskakuje, povedal. Je to, keď srdce vie, kam ísť. Bez rozumu. Noha nesie. Každý večer sadám do autobusu a ani neuvažujem, prečo. Proste sadám. Ako keď dýchaš. Skús nedychať nevydržíš. Ani ja nevydržím nemať tú jazdu.
A keď ochoriete? Alebo zrušia linku?
Poprosím taxík. Odložené mám, dve stovky v obálke za zrkadlom. Zrušia autobus, pôjdem pešo. Štyri kilometre, za hodinu prekráčam. Raz som to dal. November, autobus zostal stáť. Ja šiel peši. Ria ráno: Prečo si kríval? Ja nekríval. Bol som len unavený.
Zasmial sa potichu, mierne zachrčal. Pomyslela som si: ten človek presne vie, načo žije. Nie vo veľkom v maličkostiach. Baterka, autobus, ovsená kaša. Tam, kde záleží kúpiť chlieb, zatvoriť okno. Závidela som mu, tej istote.
Celý život som myslela, že láska je veľká vec. Hrdinský čin, veľké slová pri západe slnka. Ale tu stará baterka na šnúrke a tichý muž v nočnom autobuse. A to bolo viac než čokoľvek, čo som za štyridsaťštyri rokov videla.
Karosa sa rozdrnčala, sedli sme naspäť. Ventilátor vyfúkol teplý vzduch na sklo. Ľubomír schoval baterku pod bundu, dlaň pritlačil k hrudi.
Jazdili sme ticho. Na Parkovej vystúpil, kývol mi s úsmevom. Pozerala som za ním pravá noha do šírky, pomalý krok, ruky vo vreckách. Obyčajný dôchodca, ale neobyčajný.
Doma som sa prezliekla, nakŕmila Miňa, ľahla si. Hľadela som na kontakty v telefóne Tomáško svietil hore. Pol štvrtej ráno priskoro volať. Nezavolala som, ale obrazovka svietila tmou, zaspala som s mobilom v ruke.
***
Na ďalší deň som volala po druhej. Tomáš prekvapene: Mama, čo je?
Nič sa nedeje. Len tak volám.
Ticho. Počuť, ako premýšľa: mama len tak?
Si v poriadku?
Samozrejme. Ako sa máš ty? A Katka?
Dobre. Pracujeme. Tak čo je, mamka?
Tomi, dlho som ti nepovedala si mi dôležitý. Len som chcela, aby si to počul.
Pauza. Dlhá. Predstavujem si, ako stojí v kuchyni tam vždy telefonuje a nevie, čo so slobodnou rukou.
Aj ty mne, mama.
Kratučko, drsne. Ako všetci naši chlapi nevedia povedať pocit, akoby im zalepilo ústa. Ale mne to stačilo. Usmiala som sa a stisla červené tlačidlo.
Obliekla som sa a šla do domácich potrieb za rohom. Obchod Všetko pre domácnosť voňal lepidlom, práškom na pranie a plastom z nových vedier. Našla som regál s baterkami. Dvadsať druhov od obrovských po miniatúrne s krúžkom.
Vybrala som malú. Žlté svetlo. Bez šnúrky tú si spravím sama, z povrázku ako má Ľubomír. Predavačka v modrej zástere: Batérie budete chcieť?
Jasné, vravím.
Doma som vyskúšala tlačidlo. Žltý lúč osvetlil strop. Miňo zoskočil zo stola, buchol na podlahu a zmizol pod posteľ. Namierila som baterku na stenu. Malý, teplý kruh. Ako ten, čo som videla z autobusu.
Vyskúšala som tri krátke, tri dlhé, tri krátke. Prsty sa mi plietli, tlačidlo tuhé. Ale na štvrtý raz to šlo. Srdce bije. Objímam. Nepúšťam.
Neviem, komu budem mávať. Tomášovi? Sebe? Možno len tak, do tmy, ako Ľubomír vtedy, keď Ria ešte nevedela, že to je on. Týždeň mával, ani ten si nedúfal. Proste musel.
Schovala som baterku do vrecka bundy. Uľavilo sa mi, akoby som poznala kód. Nie cudzí svoj vlastný.
Na večer som išla na šichtu. Stanka naliala čaj, ako vždy s citrónom a mätou.
No a tvoj pasažier? Ešte jazdí?
Jazdí.
Už vieš, prečo?
Už viem.
Tak hovor, netráp ma.
Vieš, Stanka, bola si vedľa. Láska to nie je čajník na stole. Je to, keď človek ide cez celé mesto s baterkou, každú noc. Rok. Aj v mínus dvadsať. Bez jedinej sťažnosti.
Stanka sa na mňa pozrela ako na blázna, otvorila ústa, zavrela. Inka, ty si sa zamilovala do pasažiera?
Nie, usmejem sa. Ja som len pochopila.
Nechápala. Ani som nevysvetľovala. Také veci sa ťažko opisujú. Treba ich vidieť o druhej nadránom z autobusu, keď mesto spí a dvaja si blikajú cez sto metrov tmy.
Noc. Šichta. Autobus už zase fachčí ten starý známy, vonia trochou nafty, gumy a stále kávou. Motor hrmí, tachometer sa pohne.
Na Parkovej presne dvadsať minút do jednej nastúpi Ľubomír. Hodí mince, tretí rad vpravo pri okne, baterka v ruke. Ako vždy.
Vediem autobus cez pusté ulice. Semafóry blikajú na žlto nočný režim. Ani auto, žiaden človek. Mesto spí. My ideme.
Na Strojárskej zastavím. O pár metrov ďalej než obyčajne. Pri oknách tretieho.
Ľubomír vytiahne baterku. Tri krátke, tri dlhé, tri krátke.
Hľadím na okno. Sekunda. Dve. Tri.
Zablysne. Slabý žltý lúč na treťom. Tri krátke, tri dlhé, tri krátke.
Ria odpovedá.
Schová baterku, pohodlne sa oprie. V zrkadle mu vidím úsmev. Aj vo mne sa čosi pohlo. Nie z ľútosti, nie zo závisti. Ale že som bola blízko niečomu skutočnému.
Ruku mám vo vrecku bundy. Baterka tam, malá, už trošku teplá od dlane. Zovrela som ju v pesti.
Vytiahla von. Pozrela na okno, kde svetlo zhaslo. Ria šla zas k práci. Hľadím na tmu pred autobusom. Na lampy, na mokrú dlažbu, na aprílovú oblohu bez hviezd.
Stlačila som tlačidlo.
Tri krátke. Tri dlhé. Tri krátke.
Žltý lúč zostal na prednom skle, rozlial sa po ceste. Nikto neodpovedal. Ale to už nevadilo. Blikla som a bolo mi teplejšie. Akoby ma niekto predsa len zbadal. Niekde. Niekto.
V zrkadle sa Ľubomír na mňa pozrel. Kývol. Nepovedal nič. Len kývol.
Schovala som baterku do vrecka. Rozbehla autobus. Viezla som ho naspäť domov, k rannej kaši, k mäte na terase, k Rii, čo príde o šiestej ráno a povie: Števo, videla som. Dnes si začal o dve sekundy skôr.
V marci som v lásku neverila. V apríli som mala baterku vo vrecku.
A každú noc, na Strojárskej, som blikala do tmy. Tri krátke bije srdce. Tri dlhé objímam. Tri krátke púšťam.
Vôňa nafty, gumy a trošku nádeje.
