Vieš, minule som rozmýšľal nad tým, ako sa veci medzi mnou a Vierkou vlastne majú. Boli sme spolu skoro rok, a ver mi, na detailoch som nikdy nešetril či už šlo o ňu alebo jej vnuka Miloška, ktorého má ako z oka vypadnutého. Ale čo ti poviem, stačilo, že som raz poprosil o pár pagáčikov domov, a hneď som vedel, kde je moje miesto.
Boli sme v takom príjemnom podniku na Obchodnej ulici v Bratislave. Všade ticho hrala muzika, pekná atmosféra, a pred nami na stole pristál plastový box s kúskom takmer nedotknutej čokoládovej torty. Vierka si ho spokojne pritiahla k sebe, usmiala sa tým svojím typickým nežným úsmevom a ja som cítil, ako mi v hlave narastá tichý nepokoj.
Vieš, obaja už máme čosi za sebou ja 58, ona 54, rozvody, deti, dokonca aj vnúčatá. Ja mám dvoch, chlapca a dievčatko, ona jedného Miloška, šesťročné slniečko jej života, ktorého som vlastne videl len tak medzi dverami, ale o ňom viem asi viac, ako o svojich odberoch krvi.
Vierka schovala tú krabičku do kabelky, usmiala sa a hovorí: Miloško miluje všetko čokoládové, a ja už som sa prejedla. Škoda by bolo, aby to zostalo, nie? Len som prikývol, zavolal čašníka a zaplatil účet, samozrejme vrátane torty, kávy a jej šalátu. Peniaze neriešim, neohrozí ma to. Ale vieš, nejde už dávno o sumu, ale o spôsob, čo si tu medzi nami za posledného pol roka potichu zasedol. Nehádal som sa, vravel som si, veď stará mama a láska k vnukovi, čo už. No hádaj, kto vždy, keď to išlo, odniesol všetko domov na Miloška, a spravidla z môjho účtu.
Prvý alarm mi zazvonil asi pred tromi mesiacmi išli sme do kina, veľká premiéra, dobre si pamätám. Kupujem lístky, ona sa postaví k bufetu, povie najväčší kýbel sladkého pukancu a kolu. Vravím si, okej, sem-tam si dopraje, normálne drží líniu, nezvykne na sladké. Pristihol som, ako počas filmu kýbel ledva pridržiava na kolenách, ešte so špeciálnym vrchom, čo vyprosila na pokladni, a ani jedného pukanca nezjedla. Hovorím jej ticho: Nebudeš? A ona len: Nie, ja to Miloškovi vezmem. Dnes u mňa spí, miluje pukance z kina, rodičia mu ich nekupujú. Tak som sedel celý film, dlhal som kolu, ale cítil sa vyslovene trápne ako kuriér, čo zaplatil za tovar a ešte aj doručil.
A pritom Vierke nikdy nič nechýbalo. Má slušný príjem, pekne sa oblieka, vlastní auto, vždy je upravená. Žiadna núdza, rozumieš.
Ale skutočný úder mi dala tú minulú sobotu. Pozvala ma na obed k sebe, vraj jej legendárne pagáčiky neklamal by som, počul som o nich neskutočné legendy. Prišiel som, neprišiel som naprázdno, doniesol som fľašu kvalitného slovenského vína, ovocie, rybaciu roládu, chcel som, nech je stôl bohatší. V kuchyni to rozvoniavalo, že človek skoro padol od hladu už vo dverách.
Na stole obrovská misa pod utierkou, pod ňou kopa čerstvých, chrumkavých pagáčikov. Sadli sme si, naliala čaj a naložila mi na tanier päť kúskov. Jedz, Ondrejko, kým sú teplé, hovorila nežne. Pagáčiky boli božské, dal som si tri mäsové, dva kapustové, až som si fučal od radosti. Pokecali sme, otvorili víno, chvíľu som naozaj cítil domov.
A vieš, čo ma napadlo? Že by som vzal trošku domov, decká prídu na víkend, nechaj ochutnajú niečo domáce, inak jedia len kupované blbosti, keďže dcéra nevarí.
A tu sa jej tvár zo sekundy na sekundu zmenila. Ešte pred chvíľou prívetivá Vierka, naraz stuhla úsmev zhasol, oči jej stvrdli, celá sa napla ako struna.
Vieš, Ondro… veľmi rada by som ti dala, ale nemôžem veľa. Večer príde Miloško, hlavne preňho som piekla, povedala takým tónom, že som sa skoro prepadol. Z tej obrovskej misy vybrala sáčok a zaplnila ho… tromi pagáčikmi. Dva kapustové, jeden mäsový. Tu máš, ponúkni deťom. Miloškovi musí zostať na večeru.
Pozeral som na tie tri pagáčiky a tvár mi horela od hanby. Misa pagáčikov ako pre futbalové mužstvo, ja prinesiem víno, ovocie, rybu, nikdy pre ňu neľutujem, a moja žiadosť o zopár kúskov pre vnúčatá je zrazu problém. Skúšal som ešte niečo zahladiť: Vierka, veď je ich tam dosť, Miloško aj tak nezje celý kopec. Aspoň po dva pre malých… Ale ona už bola rozhodnutá. Zakryla misu utierkou, stiahla pery a hladne povedala: Ondro, rozpočítala som si potraviny. Miloškovi som sľúbila pagáčiky. Neber to zle, ale nemôžem to rozdať každému. Ty si sa najedol, chutilo ti, a hotovo. Zvyšok je pre Miloška.
A predstav si, nazvala to rozdávať. Ako keby som bol cudzí, prosiaci človek, nie partner, pre ktorého práve prestrela stôl. Dosť mi to vo vnútri zarezalo.
Cesta domov bola nehlučná na sedačke vedľa mňa ležal ten sáčok, ale vôňa miesto pohody v sebe skrývala akúsi faloš. Snažil som sa pochopiť, čo sa jej v hlave točí, no rozumel som čoraz menej.
A vieš, vždy som mal predstavu, že v normálnom vzťahu sú dvaja dospelí tí najdôležitejší. Deti, vnúčatá sú borci, ale až po nás. U Vierky to ale funguje inak. Jej stred vesmíru je Miloško. Jeho priorita je nespochybniteľná. A ja? Sponzor, taxík a ešte aj donáška pukancov?
Keď platím za zákusok pre jej vnuka, je to v poriadku, veď sme už skoro rodina jasné, rodina po roku… Ale keď ja požiadam o pár pagáčikov pre svojich, zrazu sa to nedá. A vôbec si nevšimla, aké trápne a ponižujúce je podať dospelému chlapovi miniatúrny sáčok, a misu so štyridsiatimi kusmi teatrálne prikryť utierkou.
Keď som prišiel domov, vnúčatá už boli tu, dcéra, unavená po šichte, chystala veci do kuchyne.
Tati, tu rozvoniava pagáčikmi! volá. Vybral som ten sáčok, a normálne sa mi do očí nedalo pozrieť. To od Vierky, skúste si, deti. Pagáčiky padli hneď. Samozrejme, super chutné.
A ešte máš? pýta sa malá vnučka. Nie, láska, už nie, a išiel som na balkón vyvetrať si hlavu.
Stojím tam, zima, pozerám na nočnú Bratislavu a napadá ma: Načo mi toto vlastne je? Načo žena, ktorá berie moje peniaze ako spoločné, hneď ako ide o jej vnuka, ale na pagáčiky nárok nemám? Nejde o jedlo, veď si viem objednať, čo len chcem. Ide o postoj.
Ona si to ani nevšimne, večer telefonuje, švitorí, že Miloško sa prejedol pagáčikov a šťastne pozerá rozprávky. Ja počúvam, ticho som. Chcel som jej povedať: Moje deti sa spýtali, či je ešte, a musel som im povedať nie. Ale neozval som sa.
A tak sa ťa pýtam, stretol si sa s takým dvojitým metrom? Keď všetko najlepšie je určené len tomu ich a od teba čakajú len vklad? Myslíš, mám o tom s Vierkou hovoriť, alebo to je naozaj len bežná ženská šetrnosť a ja akurát zbytočne hundrem na maličkosti?
