Vieš čo, dnes večer sa mi stalo niečo úplne zvláštne. Umývam si v kuchyni riad, sama doma, celý deň som mala toho dosť a netúžila som po ničom inom, len po pokoji. Naraz mi o desiatej večer niekto zaklope na dvere. Otvorím a na prahu stojí sused, drží v ruke nejaký cudzi kľúč a divne na mňa pozerá.
Nie je toto tvoj kľúč? spýtal sa.
Pozriem sa na kľúč v jeho ruke úplne rovnaký ako ten môj.
Nie, poviem mu, mám svoj tu. A ukážem mu svoj vlastný kľúč.
Zamračil sa.
Tak prečo odomyká tvoje dvere?
Myslela som, že žartuje, ale jeho tvár bola úplne vážna.
Akože odomyká? nechápem ja.
Pred pol hodinou, hovorí, som videl nejakú ženu, ako vošla do tvojho bytu. Myslel som, že si to ty, ale potom som ťa zbadal na balkóne.
V tej chvíli mi srdce vynechalo úder.
Vieš, bývam sama už dva roky. Po rozvode som si povedala, že už nikdy nebudem znášať cudzie zvyky, cudzie hluky, cudzie kľúče.
Ako vyzerala? spýtam sa ešte ticho.
Tmavé vlasy, asi štyridsaťročná, mala kabelku.
V tej chvíli mi prebehlo po chrbte také divné mrazenie. Nikto okrem mňa predsa nemá kľúč od môjho bytu.
Teda, aspoň som si to doteraz myslela.
Teda, až na jedného človeka môj bývalý muž.
Ale on sa odsťahoval pred dvoma rokmi a kľúč mi vrátil. Aspoň teda tvrdil.
Si si istý, že vošla ku mne? opýtam sa znova.
Videl som to úplne jasne, hovorí sused, otočila kľúčom a vošla.
Otočím sa ku dverám za sebou. Všetko ticho.
Až neprirodzene ticho.
Počkaj tu, poviem.
Sused ale krúti hlavou. Ani náhodou ťa nenechám ísť samu.
Tak ideme spolu pomaly dovnútra. Obývačka vyzerá nezmenená. Lampa svieti, ako ju nechávam vždy večer.
No na stole tam zrazu je niečo, čo tam predtým nebolo.
Pohár.
Môj pohár.
S vodou.
Zostanem stáť.
Ja som si vodu neliala, zašepkám.
Sused sa priblíži, chytí pohár.
Je ešte teplý.
Presne v tej chvíli z chodby zaznie tiché šuchnutie. Akoby niekto pohol vecou.
Obaja sme úplne stuhli.
Je tu niekto? zakričí sused.
Ticho.
Sused ide ďalej, ja za ním. Dvere do spálne sú pootvorené.
Srdce mi búcha v ušiach.
Otvára ich rázne.
Izba je prázdna.
Ale môj šatník je otvorený.
Veci rozhádzané.
A na posteli niečo malé.
Obálka.
Prídem bližšie, do ruky sa mi trasie. Na obálke je napísané iba jediné meno moje.
Otvorím ju.
Vo vnútri len krátky odkaz.
Keď budeš pripravená hovoriť, vieš, kde ma nájdeš.
Písmo mi je dôverne známe.
Bývalý muž.
Sused na mňa pozrie.
On má ešte kľúč?
Zamávam hlavou.
Nemal by.
Sadnem si na posteľ a snažím sa rozpamätať. Naposledy som ho videla pred súdom. Správal sa vtedy úplne pokojne, až nápadne pokojne.
Dokonca mi povedal: Raz sa ešte porozprávame.
Vtedy som to brala ako prázdne reči.
Ale teraz… niekto bol v mojom byte.
Sedel za mojím stolom.
Pil z môjho pohára.
Hrabal sa v mojich veciach.
Sused stojí pri dverách, obálku drží v ruke.
To nie je normálne.
Viem.
Naraz mi niečo napadlo. Idem ku skrinke pri vchodových dverách, kde mám schovaný náhradný kľúč.
Otvorím a kľúč nikde.
V tej chvíli mi to došlo. Nikdy mi ten kľúč vlastne nevrátil. Nespravil si dvojitý jednoducho si ho nechal.
A ja som mu uverila.
Sused mi potichšie povie: Mala by si si dať vymeniť zámok.
Pozriem na ten odkaz ešte raz.
Potom ho roztrhnem napoly.
Vieš čo? poviem. Asi je čas vymeniť ešte niečo iné.Usmejem sa na suseda, spojím si vlasy do konského chvosta a vyrovnám chrbát. Pohár vody vezmem, nalejem ho do drezu.
O tri dni už visia na dverách nové zámky. Kľúče mám len ja. A ten starý telefón s uloženým číslom môjho bývalého leží vonku na balkóne v preplnenej šálke. Pozerám sa naň, usmievam sa a viem, že tentoraz som naozaj doma sama, bezpečne, a pripravená na všetko, čo ešte príde.
Pretože cudzí kľúč ma už neodomkne. Ani nikto iný.
