Nedám kľúče
Vieš, že sa nám to konečne podarilo? spýtal som sa Zuzany, keď sme stáli v strede prázdnej izby, kľúč v ruke. Kov bol studený a ťažký, stisol som ho tak silno, až mi jeho ryhované zúbky zanechali na dlani malé červené stopy.
Viem, povedala a objala ma zozadu, bradou opretá o moje rameno. Je naša.
Naša. Slovo, ktoré znelo tak zvláštne, že som ho musel vysloviť nahlas, len aby som zistil, ako bude znieť medzi týmito stenami, čo ešte voňali po farbe a čerstvom nátieri. Päť rokov nás so Zuzanou hádzalo po podnájmoch v Bratislave. Najprv maličká garsónka u Jankinej známej v Petržalke, potom dve izby v štvorizbáku na Dlhých Dieloch, potom zas jedná slušná, ale s majiteľkou, čo chodila bez upozornenia a kontrolovala, či jej riady poriadne odkladáme. Päť rokov. Mám štyridsaťdva, Zuzana štyridsaťšesť. Dospelí ľudia, ktorým trvalo päť rokov šetrít, vzdať sa dovoleniek, brať si privyrobenie a prijať jeden mamin dar k okrúhlinám, kým sa nám podarilo postaviť na podlahu, ktorá je už naozaj naša.
Byt nebol veľký. Dve izby v paneláku na Trnávke, tretie poschodie, okná do dvora. Zuzana tvrdila, že je to najlepší byt zo všetkých, čo sme videli, a ja som jej veril, hoci keď sme tam vstúpili s maklérkou po prvý raz, trochu ma vystrašila úzka predsieň. Zmestí sa sem len jedna skriňa, aj to len s kompromismi. Ale potom som pozrel na kuchyňu. Okná na východ a ráno tam chodí slnko. Presne som si predstavil, ako budem sedieť pri káve a pozerať von, ako sa na dvore prebúdzajú holuby aj ľudia. A bol som rozhodnutý.
Nasťahovali sme sa v polke septembra, keď sa ešte steny leskli novým náterom. Zuzana nosila krabice, ja som rozkladal riady, hádali sme sa, kam dáme sedačku a nakoniec sme sa smiali, ako obaja chceme byť pri okne, ktoré máme len jedno. Napokon sme ju dali do stredu izby. Zistili sme, že takto to vlastne vyzerá najlepšie. Stará suseda zospodu, pani Alžbeta Štefániková, zaklopala a priniesla kapustový koláč. Vravela, že je rada, že sú tu normálni ľudia. Vtedy som si pomyslel: tak toto je to svoje.
Lenže už v ten prvý večer, keď sme sedeli na zemi a jedli koláč rovno z plechu, lebo stôl ešte nebol, Zuzana vážne povedala:
Budeš musieť zavolať mame, inak sa urazí, že sme ju nepozvali na kolaudáciu.
Odložil som kúsok.
Zuzi
No čo, Maťo. Je to mama.
Viem, že je to mama. Len ťa prosím o jeden deň. Jeden jediný deň len pre nás dvoch.
Dobre, súhlasila. Jeden deň. V sobotu ju zavoláme.
Prikývol som. Jeden deň. Aj to bolo niečo.
O svojej svokre, Márie Hanusovej, by som dokázal rozprávať dlho, a predsa by som podstatné nevystihol. Jej hlavný rys totiž nie je v tom, čo robí, ale ako to robí. Nikdy nekričí. Nikdy nenadáva. Vstúpi do miestnosti, rozhlédne sa pomaly svojím hodnotiacim pohľadom, ako by hľadala všetko, čo nie je podľa nej, a zaručene niečo nájde. Potom o tom povie tak, ako by nám preukazovala láskavosť. Zuzana, len ti chcem povedať, že tá polička je trošku nakrivo, to si asi nevšimla. Ja som si to všimol. Vešali sme ju tak, lebo múr bol krivý a inak sa nedalo. Ale vysvetľovať to Márii Hanusovej je ako vysvetľovať vetru, prečo fúka opačným smerom, než by ste chceli.
Má sedemdesiatjeden rokov. Celý život bola hlavným účtovníkom v strojárňach a zvykla si, že jej slovo je posledné. S otcom Zuzany, pánom Štefanom Hanusom tichým, dobrosrdečným chlapom, čo miluje rybačku a staré filmy s Labudom hovorí rovnako ako s podriadenými: nie hrubo, ale s konečnou platnosťou. On sa už naučil neprotiviť. Zuzana, ktorá v tom prostredí vyrastala, tiež.
Pochopil som to už pri tretej návšteve u jej rodičov. Mária Hanusová prestrela stôl, všetko vyzeralo krásne. Opýtala sa ma, čím sa zaoberám. Odpovedal som, že som grafik v reklamnej agentúre. Prikývla: No, to asi nie je veľmi namáhavé. Nie zlomyselne. Prosto fakt. Ja som len mlčal a zhltol rezeň.
Osem rokov to robím. Osem rokov od svadby. A päť z nich, kým sme bývali v podnájmoch, mi Mária Hanusová pravidelne nepriamo pripomínala, že slušní ľudia vo štyridsiatke už majú byť vo vlastnom. Nehovorila to na nás priamo. Rozprávala o susede Lucke, ktorá šla na hypotéku už v tridsiatke, šikovná holka. Alebo o synovcovi, čo si kúpil trojizbák a to má ešte menší príjem, Zuzana, to viem. Ona vie všetko. Vždy.
Teraz sme mali byt svoj. V sobotu sme pozvali hostí. Moja sestra Katka s mužom, Zuzanina kamarátka Ivana, dvaja kolegovia. Samozrejme, aj Mária Hanusová so Štefanom Hanusom.
Prišli prví. Keď zazvonili, stiahol sa mi žalúdok. Nie veľmi. Len ten známy nerv, ako pred skúškou, ktorú pravdepodobne zvládneš, ale tak trochu sa bojíš.
Zuzana otvorila dvere. Mária Hanusová vošla, v ruke zaváraninový pohár s uhorkami a tortu v krabici. Za ňou Štefan Hanus s fľašou sektu, tvárou už zmierenou s tým, že večer bude dlhý.
Tak sme tu, povedala Mária Hanusová a rozhlédla sa.
Pauza netrvala dlho, ale naučil som sa ju čítať. Očami prešla predsieň. Jedna skriňa, zrkadlo, polička na kľúče. Vešiak z Domácich potrieb, malý obchod pri zastávke.
Trochu tesné tu máte, skonštatovala nahlas. Nie s výčitkou. Len tak.
Ale útulné, povedala Zuzana.
Hej, hej, už išla ďalej.
Prešiel som za ňou a pozrel sa na byt jej očami. Sedačka nie pri okne. Regál krivý, lebo panelákové podlahy nikdy nie sú celkom rovné. Závesy som kúpil pieskové s pruhmi, vraj moderné. Čakal som, čo povie na závesy.
Svetlé ste dali, skonštatovala. Budú sa špiniť.
Dajú sa oprať, povedal som.
Pozrela na mňa spôsobom, ako keď niekto povie samozrejmosť, ale akosi mimo kontextu.
Samozrejme, že sa dajú, Martin. Len hovorím.
Štefan Hanus sa ticho pobral do kuchyne, obdivoval výhľad. Bol som mu za to vďačný.
Hostia prišli k siedmej. Zrazu bolo živo a dobre. Ivana priniesla veľkú kyticu chryzantém, oranžových, skoro ryšavých rozžiarili kuchyňu. Katka ma objala úprimne a povedala do ucha: Konečne svoje, Maťo, teším sa s vami. Kolegovia sa hneď so Štefanom Hanusom pustili do reči o rybačke a nakoniec spolu sedeli v kúte a bárs dvakrát ich bolo treba volať na večeru.
Mária Hanusová sedela na čele stola. Nie že by sme ju dali tam ona si sadla tam, kam považuje za správne. Popíjala pomaly, jedla úhľadne, občas spomenula niečo o susedoch z Ružinova, občas sa opýtala na ceny za rekonštrukciu a prikyvovala, ako niekto, kto všetko vie.
V istom momente Ivana rozprávala humornú historku o ich prvom podnájme, kde prietokový ohrievač pustil teplú vodu len vtedy, keď ho párkrát buchli po kryte. Všetci sme sa smiali. Aj Mária Hanusová sa usmiala. Potom sucho poznamenala:
To je tým, že mladí si prenajímajú hocičo. Treba vyberať dôkladnejšie.
Ivane zmizol úsmev z tváre. Dolel som jej víno.
Po dezerte sa Katka s mužom zbalili, lebo šli pre deti k babke. Potom odišli kolegovia a Ivana, ktorá ma v predsieni objala a pošepkala: Drž sa, tak, že som pochopil, ako dnes sledovala viac, než som si myslel.
Zostali sme štyria. Zuzana upratovala zo stola, ja som umýval riad. Štefan Hanus zadriemal na gauči s diaľkovým v ruke. Mária Hanusová prišla do kuchyne.
Pomôžem ti, navrhla.
Nie, vďaka, zvládnem to.
Keď nechceš, tak nechceš. Postavila sa k oknu a pozerala na dvor. Potom poznamenala: Byt nie je zlý. Pravda, malý, ale dá sa.
Utrel som tanier.
Mne sa páči, povedal som.
Áno, tebe sa vždy páči, čo je. To je dobre, Martin, vážne. So ženou ako ty má to Zuzana ľahké.
Nevedel som, či je to kompliment. Asi ani ona sama to presne nevie.
Martin, chcem sa spýtať, obrátila sa od okna a pozrela priamo na mňa. Hlas mala iný. Nie mäkší, ani tvrdší, jednoducho iný pracovný. Dáte mi kľúče?
Zastal som.
Prosím?
Kópiu kľúčov. Aby som mohla občas prísť. Pomôcť. Zuzana aj ty dlho v robote, ja by som prišla cez deň, postriehla, poliala kvety, poutierala prach. Mám čas, na dôchodku som, nerobí mi to ťažkosť.
Neodpovedal som hneď.
Mária, oceňujem tú snahu, ale netreba nám žiadnu výpomoc.
Akože netreba? spýtala sa, stále pokojne. Nenevravím, že na to nestačíte. Len vravím, že viem pomôcť. Je v tom rozdiel.
My to zvládame.
Martin, nestavaj sa na zadné. Kľúč je kľúč. Nie som cudzia. Som mama Zuzany.
Vtom vošla Zuzana so zvyškom tanierov. Pozrela na mňa, potom na svoju matku. Niečo vycítila, lebo tanier položila a ostala stáť.
Čo sa deje?
Nič, povedala Mária Hanusová. Chcem kópiu kľúčov, nech môžem pomôcť. To je normálne, Zuzana tvoja teta Klára robievala to isté, keď mal jej Juraj byt na Záhradníckej. Nikomu to nevadilo.
Pozrela na Zuzanu.
Zuzi?
Cítil som, že sa v tej chvíli rozhoduje všetko. Cez osem rokov som prehliadal a mlčal. Osem rokov som si vravel kašľať na to, netreba sa hádať. A s každým jedným razom sa vo mne niečo drobulinké stratilo. Len trochu. Ale za osem rokov to je už veľká kopa.
Nie, povedal som.
Mária Hanusová zdvihla obočie.
Prosím? Čo nie?
Pomaly som si utrel ruky do utierky. Nie preto, že by som chcel zdržiavať, ale aby som si bol istý, že stojím pevne na vlastných nohách. Na našej podlahe.
Nedáme vám kľúče. Je to náš byt. Všetci, čo tu chcú prísť, sa musia vopred ohlásiť. Zatelefonovať, dohodnúť sa. Platí to pre každého, nielen na vás.
Martin, povedala to mojím menom tak, ako keď chcú zastaviť dieťa. Robíš z toho väčšiu vec. Hovorím iba o pomoci.
Verím vám, že chcete len pomôcť. Ale kľúče nedáme.
Zuzana, povedz mu niečo.
Tá chvíľa mi ostane v pamäti. Zuzana stála pri chladničke, pozrela striedavo na matku, na mňa. Vidno na nej, ako vnútri bojuje. Navyknúť sa pristúpiť na matkino slovo mala od detstva, ako reflex. Ale viem, že si spomenula, aké bolo ušetríť tých päť rokov, odmietnuť Chorvátsko tri letá po sebe, ako si ja privyrábal popri práci návrhmi na logá malých firiem. Spomenula si na podpísané papiere na katastri, na ten ťažký kľúč studený v dlani.
Mama, povedala. Martin má pravdu. Kľúče nedáme.
Ticho bolo hutné, dalo by sa nakrájať.
Ty to myslíš vážne povedala Mária Hanusová. Nie ako otázku. Prosto tak.
Myslím. Ak chceš prísť, zavolaj. Radi ťa uvidíme. Ale bez vopred ohlásenia to nechceme.
Mária Hanusová dlho mlčky pozerala na dcéru, potom na mňa. Ustál som ten pohľad. Nebolo to ľahké, úprimne. V bruchu mi všetko drnčalo a len som dúfal, že to nie je navonok poznať.
Jasné, povedala konečne. Tak teda takto.
Vyšla z kuchyne. Počuli sme, ako v izbe zobúdza Štefana Hanusa. Chvíľu sa niečo dohadovali, o chvíľu stáli v predsieni. Štefan Hanus pozeral na topánky, akoby si ich prvýkrát všimol v živote.
Ďakujeme za večer, povedala Mária Hanusová. Úctivo, slušne. Gratulujeme k novému bývaniu.
Mama začala Zuzana.
Všetko je v poriadku, Zuzi. Je neskoro. Ideme.
Odišli. Zamkol som a oprel sa chrbtom o dvere. Zuzana stála vedľa mňa. Mlčali sme.
Ako si? spýtala sa.
Ešte neviem, priznal som. Ty?
Tiež neviem.
Vrátili sme sa do kuchyne. Zalial som čaj. Zuzana si sadla za stôl a pozorovala, ako lejem vodu z kanvice. Potom povedala:
Už som to mal dávno povedať. Nie dnes, už skôr.
Dnes to stačí.
Bude urazená.
Viem.
Dlho.
Viem, Zuzi.
Zobrala šálku. Držala ju v dlaniach. Za oknom bol tmavý, tichý dvor. V diaľke prefrčal vlak.
Bol si odvážny povedala. Ty si to povedal prvý.
Nič som na to nepovedal. Len som sedel a cítil, ako to napätie pod rebrami pomaly slabne. Nie celkom sa stratí. Ale je tichšie.
Ďalšie dni boli zvláštne. Nie zlé, iba zvláštne. Mária Hanusová nevolala. Predtým volávala Zuzane každé dve-tri dni spýtať sa ako je, niečo o susedke, pripomenúť meniny. Teraz telefón mlčí. Zuzana ho týždeň kontrolovala častejšie ako inokedy. Všimol som si, že vezme do ruky mobil, pozrie displej a položí späť.
Zavolaj ty, navrhol som jej.
Nie, povedala. Najskôr ona.
Pomyslel som si, že je to jej vec a nehádam sa.
Ale ozvala sa Katka. Tretí deň po kolaudácii.
Zuzi, mamina ti nevolala?
Nie.
Ani nám nevolala. Otec napísal, že je smutná. Maťo, čo sa tam vlastne stalo?
Povedal som to stručne. Katka mlčala a počúvala.
Dobre si urobil, povedala napokon. Fakt.
Naozaj?
Fakt. Aj u nás to skúšala, keď sme s Petrom brali byt. Ja som sa zlomila, dala som jej kľúče. A chodila. Nie každý deň, ale tri razy do týždňa. Peter bol na nervy. Potom som tie kľúče stratila a nový duplikát už som neurobila. Urazila sa na štyri mesiace. Ale potom to bolo lepšie.
Takže aj na dlhšie sa urazí.
Možno hej. Ale potom
Slovo potom mi znelo v hlave ako maličká lampička na konci chodby.
Byt sa postupne zabýval. Na trhu som kúpil veľký kaktus v terakotovom kvetináči, dal ho na kuchynský parapet. Vedľa sa hodila keramická šálka s ježkami, dar od Ivany, ktorú som počas piatich rokov v podnájmoch držal bezpečne v krabici aby sa nezničila. Teraz stála na očiach. Bolo to zvláštne príjemné.
Zuzana konečne dorobila poličku v kúpeľni so svetielkom nad zrkadlom podľa svojho vkusu. Kúpili sme v Svetelnom rohu, obchodíku s lampami v susedstve, útulnú stojaciu lampu do obývačky teplý jantár. Po večeroch, keď sa rozsvietila, mala izba celkom inú atmosféru. Jemnú. Takmer rozprávkovú.
Pracoval som tri dni z domu a tie dni bol byt naozaj môj. Uvaril som si kávu, pustil hudbu, ktorá sa mi páčila, a nemyslel som na to, že niekto môže bez ohlásenia vstúpiť. Bolo to nové. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo to znamená: bezpečie. Cítil som sa bezpečne v NAŠOM. To nie je samozrejmosť, hoci by mala byť.
Mária Hanusová mlčala.
Ubehol prvý týždeň. Potom druhý. Zuzana zašla k rodičom sama, po tichu, v nedeľu povedala mi až keď bola doma. Vravela, že mama bola chladná, hovorila malo, Štefan Hanus sa rozrečnil o novej trase na zimnú rybačku a bol zjavne rád, že reč nie je o nás.
Ako je na tom?
Je dotknutá. Ale drží. Poznáš ju nebude plakať a kričať. Len nasadí výraz.
Aký?
Takýto, názorne mi to ukázala: trochu vystrčená brada, pohľad pomedzi teba, ústa dolu.
Zasmial som sa. Potom som prestal, lebo sa mi smiať zdalo nepatričné.
Zuzi, je to pre teba ťažké?
Je, pripustila. Ale neľutujem to. Keby som vtedy povedala jasné, mama, tu máš kľúče, sama by som sa už nemohla v zrkadle oceniť.
Povedala to jednoducho. Práve preto som jej veril.
Mesiac ubehol v tichu. Potom ďalší. Mária Hanusová volala Zuzane raz za týždeň, krátko, stroho. Spýtala sa len, či nie sme chorí. Otcovi vraj pochrápalo koleno, asi by mal zájsť k lekárovi. O byte ani slovo, o kľúčoch už vôbec. Zuzana odpovedala stručne a po každom rozhovore vyzerala, akoby stihla niečo nepríjemné absolvovať, ale vyšla z toho bez ujmy.
Často som myslel na svokru. Nie s hnevom. Skôr s novým pochopením, aké si človek vytvorí až vtedy, keď sa na niekoho dokáže dívať nielen ako na svokru, ale ako na človeka. Mária Hanusová bola celý život hlavná veliteľka v práci aj doma. Všetko organizovala, rozhodovala. Vyškolila Zuzanu aj Katku prakticky sama, lebo Štefan Hanus je dobrý chlap, ale skôr typ nevediem, len nasledujem. Kúpila byt v Ružinove v časoch, keď to bolo nepredstaviteľne ťažké. Kontrola bola jej spôsob vyjadrenia lásky. Inak to nevedela.
Neprehovárala som jej konanie, len som ho začala chápať. To je rozdiel.
Ivana sa na ňu každé dva týždne pýtala, keď sme sa stretli v malej kaviarni Medený čajník na Dulovom námestí. Nieže by to bola naša obľúbená, ale bolo tam ticho. Ivana si vždy dala kapučíno a croissant, ja kávu a niečo s tekvicou, keď bola sezóna. V novembri som mával tekvicovú polievku. Keď bolo chladno, dobre padla.
Stále sa uráža? opýtala sa Ivana, hriala si šálku v rukách.
Áno.
Dlho vydrží.
Katka tvrdí, aj štyri mesiace.
A tebe to vadí?
Zamyslel som sa než som odpovedal.
Je to nepríjemné. Nie preto, že by som ľutoval, čo som povedal. Len z toho ticha je mi úzko. Stále si vravím, či som to nemohol podať jemnejšie. Inými slovami.
Inými by si to nevyjadril.
Asi nie.
Vieš, Maťo, nič zlé si neurobil. Povedal si len nie.
Viem. Ale niekedy je aj nie strašne veľa.
Ivana sa odmlčala.
Pamätáš tú majiteľku z podnájmu, čo chodila bez varovania?
Jasné.
Ako ti pri tom bolo?
Pamätal som si. Pani Volková, malá staršia, stále v hnedom kabáte. Prichádzala v stredu, miestami častejšie. Zaklopala, vošla, poobzerala kuchyňu, kúpeľňu. Povedala že len pozrieť, či je všetko v poriadku. Raz som stál v chodbe v župane, ledva z vane, a ona stála oproti ako by tu bola doma. Lebo tu aj bola. Ja som bol nikto.
Stálo to za nič, povedal som.
Tak. A teraz si doma. Naozaj.
Mala pravdu. Som doma.
December prišiel s mrazom a tmou. So Zuzanou sme postavili malý stromček, živý, z trhu pri Tržnici. Ozdobili sme ho hračkami, ktoré sme celé tie roky starostlivo balili do krabice s nápisom Vianoce hrubo fixou. Medzi nimi bol aj sklenený dedko Mráz so zlúpnutým nosom kúpil som ho za prvú vlastnú výplatu, ešte dávno pred Zuzanou. Vždy ho vešiam prvého.
Na Silvestra sme nezvali nikoho. Boli sme sami, pozerali starý český film, jedli mandarínky a niečo smiešne, čo som navaril. O polnoci sme si pripili pri otvorenom okne. Bolo mínus osem a rýchlo sme zatvorili smiali sme sa z tej zimy.
Dobrý rok to bol, povedala Zuzana.
Napriek všetkému?
Práve preto.
Vedeli sme, čo tým myslíme. Dobrý rok preto, že nebolo všetko jednoduché. Preto, že to ťažké sme zvládli spolu.
Mária Hanusová zavolala ôsmeho januára nie Zuzane. Mne.
Keď som uvidel jej meno, chvíľu som len pozeral na obrazovku. Potom som zdvihol.
Martin, povedala. Mnohoznačne, tak ako vždy keď ide o niečo vážne.
Mária.
Chcela som vám popriať šťastný nový rok oneskorene.
Ďakujem. Aj vám.
Pauza.
Ako sa máte?
Dobre. Zabývavame si.
Stromček ste mali?
Mali, živý.
To je fajn. Živý je lepší.
Opäť ticho. Sedel som v kuchyni, pozeral na kaktus. Prežil december a vyzeral spokojne.
Martin, hlasom, ktorý som u nej predtým nepoznal. Nešlo o mäkkosť, skôr akési vnútorné úsilie, niečo ako keď nesiete bremeno, no nechcete to dať najavo. Rada by som prišla. Niekedy. Ak vám to nebude prekážať.
Nevadí. Zavolajte vopred, dohodneme sa.
Áno. Určite. Zavolám.
Dobre.
Tak zatiaľ. Pozdravuj Zuzanu.
Pozdravím.
Zložila. Ja som ešte asi dvadsať sekúnd sedel bez hnutia. Potom som sa postavil, nalial si vodu a vypil ju až do dna.
Zuzane som o tom povedal večer, keď prišla z práce.
Volala? sadla si na sedačku a pozerala, či mám povedať radosť alebo podozrenie.
Volala. Chce prísť. Vravela, že dopredu zavolá.
To je všetko?
Všetko.
Zamyslela sa.
Tak teda dobre.
Si rada?
Zamyslel som sa.
Ešte neviem, odpovedal som. Uvidíme, ako to bude. Veď to nie je koniec príbehu, Zuzi. Je to len ďalší krok.
Áno, prikývla. Ďalší krok.
Zavolala znova koncom januára. V piatok večer, keď sme boli obaja doma.
Zuzana, povedala, môžeme v nedeľu prísť? Ak vám pasuje.
Počkaj, opýtam sa Martina.
Pozrela na mňa. Prikývol som.
Môžete, mami. Príďte na prvú.
Dobre. Spravím jablkový koláč, ten máš rád.
Mám.
V nedeľu prišli načas. Mária Hanusová v rovnakom kabáte ako na kolaudácii, len so smotanovým šálom. Štefan Hanus niesol koláč v forme, zabalený v utierke.
V predsieni bolo trochu trápno. Mária Hanusová sa obzrela, čakal som výčitku, ale neprišla. Len si vyzula čižmy a išla do izby.
Stromček ste už dali preč, iba skonštatovala.
Áno.
Škoda. Živý by vydržal.
Pili sme čaj. Štefan Hanus rozprával o kolene, že to nie je nič vážne, len vek. Mária Hanusová zisťovala, ako sa mi vodí v práci. Povedal som o novom projekte pre malú pekáreň tri návrhy loga, klient si vybral ten, ktorý by som sám netipoval, ale fungoval najlepšie. Mária Hanusová počúvala. Úprimne, nie z povinnosti.
Takže v tej vašej práci niečo je, zrejme, keď si klient vyberie sám, povedala.
Je, prikývol som.
Tak to je dobre.
Po čaji si Štefan Hanus vypýtal ukázať výhľad z kuchynského okna, na fotke vraj vyzeral dvor dobre. Zuzana ho tam odviedla a ostali preberať rybačku.
S Máriou Hanusovou sme ostali v izbe. Sadla si na našu sedačku, pozerala na lampu.
Pekné svetlo, povedala. Teplé.
Máme ho radi.
Chvíľu mlčala. Potom:
Martin, nechodila by som denne, vieš. To vieš, že nie.
Pozrel som na ňu. Nepozerala na mňa, len na lampu.
Možno aj nie. Ale predsa usmial som sa.
Trochu sa pousmiala nie urazene, skôr ako niekto, koho konečne vidiaceho cez a nedá sa nič robiť.
Kľúče už nepýtam, povedala. Aby bolo jasné.
Viem.
Dobre. Zobrala šálku, napila sa. Čaj máš dobrý. Aký je to?
Horská lúka, taký domáci výrobca. Náhodou som kúpil, je príjemný.
Napíšeš mi značku?
Napíšem.
Za oknom bolo sivé svetlo nie tmavé, len biele, ten typ januárového dňa, keď je všetko trošku neskutočné. Na parapete stál kaktus. Vedľa hrnček s ježkami. Mária Hanusová sedela na NAŠEJ sedačke s NAŠÍM čajom a bolo to jednoducho tak. Nie zlé, nie dobré, len tak, AKO to je.
Vo februári sa znova ozvala vo štvrtok večer, či môže prísť v sobotu. Povedali sme, že môže. Priniesla svoje slivkové lekváre z leta a Štefan Hanus rybu, vraj z minulej rybačky.
Zuzana vravela, že čakala, že jej mama príde s nejakým ďalším nápadom alebo fázou urážania.
Možno príde ešte povedal som.
Možno áno, prikývla. Zatiaľ nie.
Po ich odchode sme spolu umývali riad. Zuzana drhla, ja som utieral. Vonku bola tma, vo dvore svietili lampy. Niekto venčil psa, huňatého, svetlého strkal nos do snehu a kýchal.
Ako si myslíš, že to bude ďalej? opýtala sa Zuzana.
Pohladil som v rukách tanier. Obyčajný, biely, s modrou linkou. Kúpili sme si ho sami, ešte prvý mesiac v novom.
Netuším. Uvidíme.
Za oknom pes konečne našiel, čo chcel, zavrtel chvostom. Pán mu poškrabkal ucho. Odišli k zadnému východu. Lampa žiarila na čiste bielom snehu, ktorý ležal pokojne a mlčky.
Zuzi, povedal som.
Čo?
Nič, len tak.
Usmiala sa. Položil som tanier na policu. Našu policu. V našej kuchyni. V našom dome.
