Vieš, dneska som ti musela rozprávať, čo sa mi stalo doma v Hriňovej stále z toho nemôžem uveriť! Ráno som si povedala, že už konečne musím orezat tie suché konáre na starom jabloni vedľa chalupy, lebo babka mi už mesiac vravela, aby som to neriskovala sama. No však vieš, aj tak som si postavila rebrík, pekne ho oprela o kmeň, všetko som ešte dvakrát skontrolovala, nech je to stabilné, a hnala som sa hore.
Lenže, ako som bola niekde v polke toho rebríka, zrazu sa zozadu ozval taký neodbytný štekot a cítila som, že ma niečo ťahá za tepláky. Otočím sa, a tam môj pes, trnavský ovčiak Broňo, so širokými očami, už pol tela na rebríku, pazúre mu šmýkajú po kovových priečkach. Myslela som, že mu dočista preskočilo alebo sa so mnou len hrá a náhodou ma zhodí.
Broňo, ty srandista, daj pokoj, šuškám s nervóznym smiechom, trocha ho odstrčím, dúfajúc, že odíde, ale on vôbec, naopak ešte vyššie sa štverá! Lapol ma zubami za nohavice a začal ma ťahať dolu. Tuším keby som sa nechytila oboma rukami, už by som letela.
Začala som sa mu vyhrážať, že ak sa neupokojí, zavriem ho do koterca a nemá obed, fakt som bola už nervózna Ale ešte pár sekúnd a pochopila som, že to určite nie je sranda, lebo Broňo sa takto nikdy nechová. Mal v očiach niečo iné, úplne mi z toho prešiel mráz po chrbte, akoby sa mi snažil niečo povedať.
Skúsila som sa ešte vyšplhať rebríkom, ale Broňo zase prudko za nohavicu, až som takmer spadla! Tak som si fakt odfúkla, zliezla dole a hovorím: No, dosť bolo, kamoš. Ideš do koterca. Broňo stiahol uši, žiadne hry, vyzeral dotknuto a išiel poslušne dovnútra. Zavrela som dvierka, že aspoň teraz to rýchlo dokončím.
No ledva som sa priblížila k rebríku a chcela stúpiť na prvý schodík, ozval sa hrozný, suchý praskot niekde nad mojou hlavou. V tej chvíli som inštinktívne pozrela hore. Obrovská suchá konáreň sa odtrhla a spadla presne tam, kde by som bola hlavou pred dvomi sekundami! Dopadla s rachotom, rozpadla sa na kusy a preletela mi len pár centimetrov od nohy.
V tej chvíli mi úplne zmrzla krv v žilách, ledva som stála na nohách a srdce som mala až v ušiach. A vtedy mi doplo Broňo neblbol, on ma chcel zachrániť! Niekde vytušil, že je niečo zle, či už niečo počul puknúť, alebo bol len šikovnejší ako ja
Otočila som sa na koteriec, kde Broňo cez pletivo na mňa pozrel, pokojný, rozvážny psí pohľad a kúsoček vrtel chvostom, asi čakal, kým mi docvakne.
Hneď som otvorila koterec, kľakla si pri neho a Broňo sa mi okamžite pritúlil na hruď. Držala som ho okolo krku a len som šepkala: Zachránil si mi život, kamarát. Od toho rána už jeho inštinktom vždy verím.
Niekedy sú naši štvornohí kamoši múdrejší než my.
