Chyba systému
Adriana, si doma?
Tomáš, vždy som doma v nedeľu ráno. To vieš.
Tak otvor dvere.
Adriana cez kukátko pozerala tri sekundy. Brat stál na chodbe, bunda rozopnutá, pri nohách dve veľké športové tašky, tvár mal ako keby prehral závažnú stávku. Za jeho chrbtom sa mihali dva tiene, jeden vyšší, druhý menší. Adriana na okamih privrela oči, otvorila ich tiene zostali.
Klapla na zámok.
Dobré ráno, usmial sa Tomáš tým starým úsmevom, ktorý Adriana poznala od detstva. Úsmev človeka, ktorý sa chystá požiadať o láskavosť.
Nie, povedala.
Ešte som nič nepovedal.
Usmievaš sa presne takto. Takže nie.
Jurko prešmykol popri otcovi a zvedavo si sestru otca premeriaval zdola nahor. Šesť rokov, nerozčesaný víchor na temene, šnúrka od topánok vlečúca sa po parkete. Vedľa neho malá Hanka držala v rukách plyšového zajka s jedným uchom a hľadela na Adrianu tým pokojne zvedavým pohľadom, aký majú len štvorročné deti, keď pozerajú neznáme bez štipky strachu.
Adriana sklopeným pohľadom prezrela parkety. Svetlý dub, podlaha Nordik od InterierDom, tri mesiace dozadu ju pokladal pán z Vrakune, ktorého čakala vyše šesť týždňov. Jurkova šnúrka bola v niečom hnedastom. Nešpecifikovala vo svojich myšlienkach, v čom presne.
Poďte, povedala. Topánky dole, hneď.
Byt na ôsmom poschodí novostavby Koruna bol to miesto, o ktorom Adriana vždy hovorila ako o svojom veľkom úspechu. Nie funkcia senior obchodnej manažérky v Slovinteriéri, nie auto, nie bankové konto. Práve tento byt. Sto štyri štvorcové metre, trojmetrové stropy, okná od podlahy po plafón, výhľad na mestský park. Zariadila si ho v priebehu dvoch rokov svietidlá menila postupne, záclony prifarbené do práškovomodrej, ktorá večer prechádzala skoro až do sivej, ten správny farebný preliv. Sivý, široký gauč z katalógu Estella, mohutný konferenčný stolík z masívu s decentnou prasklinou predajca vravel charakter dreva a Adriana najprv rozmýšľala, že ho vráti, ale zvykla si naň, aj si ho obľúbila. Nikde zbytočnosti. Žiadna tatranská chata na parapete. Kozmetika Belvizo zoradená vzostupne, uteráky jedného odtieňa, rovnaké drevené vešiaky v skrini.
To bol svet, ktorý skladala vedome, každý detail naplánovaný. Ticho bolo skutočné mestské ticho ôsmeho poschodia, keď je počuť len bzučanie umývačky riadu a zriedkavý šum dažďa na skle.
Tomáš uložil tašky v predsieni. Deti si vyzuli topánky. Jurko okamžite osahal dlaňou bielu stenu.
Jurko, povedala Adriana.
Čo je?
Ruky.
Chlapec pozrel na dlaň, potom na stenu, potom späť na tetu.
A čo s rukami?
Adriana sa nadýchla. Dobré cvičenie zo školenia na zvládanie stresu tri sekundy nádych, tri výdych.
Tomáš, hovor rýchlo.
Brat vkĺzol do kuchyne, sadol si k barovej doske, položil dlane na drevený pult. Akt kapitulácie.
S Romanou ideme do Tatier. Na osem dní. Musíme sa rozprávať. Rozumieš? Veľmi potrebujeme. A s deťmi to nejde.
Nemáte inú možnosť?
Mama je v kúpeľoch ešte týždeň, vieš. Rominini rodičia sú v Brezne karanténa, neberú deti. Adriana. Prosím. Len osem dní.
Osem dní, zopakovala chladne.
Áno. Možno deväť. Prídeme najbližšiu nedeľu.
Z obývačky sa ozval tichý zvuk. Niekto niečo zhupol na zem.
Hanka, na nič nesiahaj! okríkne Tomáš, ani sa neotočil. To bol hlas používaný denne snáď stokrát.
Tomáš, šepkala Adriana, lebo ticho funguje na deti lepšie ako okrikovanie tiež ju učili tréningy. Pracujem z domu. V stredu mám dôležitú online prezentáciu pre klientov z troch miest. Neviem, čo deti jedia, čo im mám hovoriť, ako ich uspať.
Jedia všetko okrem cibule. Jurko ešte neje paradajky. Stačí rozprávať nie sú vrtošivé. Hanka zaspáva so zajkom, Jurkovi treba čítať pred spaním, má knižku v taške.
Tomáš…
Adriana… Brat zdvihol oči. V ich hĺbke bolo niečo, z čoho jej stislo v hrudi. Nie žiaľ. Niečo iné. Unavenosť, s ktorou sa neháda. Ak teraz neodídeme, neviem, čo bude. Rozumieš? Vôbec neviem.
Mlčala. Za oknom sa nad parkom kĺzavopohybovalo oblakom. Také biele, pokojné.
Osem dní, povedala napokon.
Ďakujem ti.
Neďakuj vopred. Nezaručím, že ti nebudem volať o tri hodiny.
Budem na príjme. Romana tiež.
Tomáš zmizol rýchlo. Príliš rýchlo, ako ten, čo tuší, že si to druhý ešte rozmyslí. Deti pobozkal na temeno, zamrmlal niečo o najlepšej tete Adriane, nechal na barovom pulte lístok s inštrukciami jeho neúhľadným písmom, a za pätnásť minút za ním ticho klapli dvere.
Adriana zostala stáť v predsieni.
Jurko a Hanka na ňu hľadeli.
Ona na nich.
No… povedala.
No, zopakoval Jurko.
Ste hladní?
Chcem džús, zahlásila Hanka.
Aký?
Oranžový.
Pomarančový?
Nie. Oranžový. Ten, čo je oranžový.
Adriana nahliadla do chladničky. Voda. Jogurt Belvizo biely, otvorená fľaša bieleho vína, balíček nakrájanej zeleniny. Detský džús? Samozrejme, niet. Nikdy nad tým nerozmýšľala, lebo nikdy nemuselo.
Pôjdeme do obchodu, vyhlásila.
Hurá! Jurko vykríkol tak, že ozvena sa šplhala po trojmetrových stropoch.
Adriana sa otriasla.
Obchod bol v dome vedľa, päť minút pešo. Za tých päť minút Hanka stihla štyrikrát zhodiť zajačika, Jurko vylisť všetky gombíky vo výťahu (aj volanie správcu) a rozpovedať Adriane detailný príbeh o spolužiakovi Paľkovi, ktorý vie zapľuť dva metre ďaleko pomedzi zuby. Adriana zistila o Paľkovi viac, než chcela.
Kúpila štyri druhy džúsu, mlieko, chlieb, jahodové jogurty, špagety, kuracie rezeňky vo vákuovom balení, jablká, banány a sušienky v pestrofarebnom balení, ktoré Jurko stihol vhodne šmyknúť do košíka kým sa pozerala po slovenských syroch. Späť už nevracala. Aj to bolo drobné vzdanie sa, ktoré by si ešte pred týždňom neodpustila.
Prvý deň prešiel relatívne pokojne. Ak nerátame, že Hanka vyliala oranžový džús na konferenčný stolík a Jurko sa rozbehol do zárubne vlastným ramenom a reval päť minút. Adriana nevedela, ako sa upokojuje dieťa. Podala mu vodu a povedala, že to prejde. Poradila by to vždy dospelému a fungovalo to. Jurko vypil, hukol naposledy, a šiel pozerať rozprávky na tablete, ktorý Tomáš dal do batoha.
Zaspať? Nie o deviatej, nie o desiatej, ani o pol jedenástej. O pol jedenástej prečítala Jurkovi knižku o medveďovi, ktorý hľadal maliny, dva razy, lebo žiadal repete. Hanka už bola pritom tuhý spáč na gauči, vystískaná so zajačikom ako malé slniečko. Neprebrala sa, keď ju Adriana preložila na rozťahovaciu posteľ v hosťovskej.
Adriana sa vrátila do kuchyne, naliala si bylinkový čaj z termokrúžku Livinton, otvorila notebook. Do prezentácie tri dni. Dve strany chýbali, úvod sa musel natrénovať.
Sedela v tichu kuchyne a čaj z nejakého dôvodu nechutil.
Ráno druhého dňa začalo o 6:37. Vie to presne, lebo pozrela na telefón Livinton, keď obývačka zahudievala.
Jurko vstal prvý, postavil si pevnosť z vankúšov z Estelly, všetky štyri na zemi, deka tiež, sám v strede veľkoleposti a zobká suché sušienky, ktoré záhadne lokalizoval v druhej poličke skrinky. Omrvinky sa pod nohami zarývali do parketu.
Dobré ráno, zahlásil sviežo.
Dobré, odvetila Adriana.
Vieš robiť palacinky?
Lievance?
No, tie okrúhle s javorovým sirupom.
Nemám javorový sirup.
Škoda.
Uvarila pohánkovú kašu. Jurko zjedol bez debaty. Hanka prišla do kuchyne o ôsmej, strapatá a s uspatým tvárou, zaliezla na stoličku a šepla:
Aj ja chcem kašu, ako Jurko.
Všetko vyzeralo na dobrý deň.
Potopa nastala v utorok o druhej poobede.
Adriana sedela za pracovným stolom, upravovala prezentáciu. Deti v kúpeľni dostali povolenie plaviť papierové lodičky z faktúr, ktoré Jurko objavil v šuplíku a sviatočne pokrstil loďstvom. Zdalo sa to pohodlné. Detská hra, ticho.
O dvadsať minút ticho prestalo.
Adriana ani nepostrehla. Najprv dokončila snímky, potom si šla naliať vodu a vtedy uvidela, že spod kúpeľňových dverí sa po dlažbe rozlieva čosi lesklé.
Ach nie, povedala takým hlasom, akým ľudia hovoria, keď je neskoro.
V kúpeľni tiekol kohútik naplno. Deti sa rozšantili, podľa Jurka išli pozrieť telku. Odtok pre lodičky neupchali, ale admirálska loď sa šikovne zasekla v odtokovom otvore. Voda tiekla cez okraj, pravdepodobne desať minút.
Zavrela kohútik. Pozrela na more na zemi. Privrela oči.
O dvadsať minút niekto zvonil. Práve vytierala vodu a rozmýšľala, či jej vlnené papuče Belvizo možno ešte zachrániť.
Kto je tam?
Sused zospodu. Siedme poschodie.
Otvorila. Muž okolo štyridsiatky, vyšší, trochu rozstrapatený, domáce rifle, tmavý sveter. Oči pokojné, v ruke mobil displej otočený k Adriane: fotka mokrého stropu, fľak sa rozpíja spod lustra.
Ja som Andrej. Byt stošesťdva.
Adriana. Osemdesiathsaťštyri. Viem, čo je. Deti.
Chápem. Mobil schoval. Pomôcť?
Čakala. Zväčša tu nasleduje výčitka o nevhodnosti, varovanie pred správcom a informácia o povinnosti uhradiť škodu. Bola pripravená, veď bola obchodníčka.
Vy ste povedali pomôcť? uisťovala sa.
Podľa zvukov máte ešte dosť vody. Mám fén na stavby, dobrú mopku s odstredivkou.
Zpoza jej chrbta vykukol Jurko.
Ty si ten, komu kvapká na hlavu? nebál sa zisťovať. To my sme to urobili?
Vy, Andrej sa len jemne usmial, necítila sarkazmus. A lodičky plávali dobre?
Perfektne! Aj lietadlovú loď som tam mal!
To je niečo.
Vojdite, povedala Adriana, nemalo zmysel zdržiavať.
Hodinu a pol potom si pamätala nejasne. Andrej naozaj pomohol vodu zlikvidovať mopkou, pokojne, bez komentárov, občas nechal Jurka podržať handru, čo malý bral ako poverenie. Hanka zo zárubne ukazovala: Tu je ešte mokro! a vždy presne.
Strop vám poškodil? opýtala sa Adriana.
Trochu len. Bola tam stará maľovka, aj tak držala na sľub. Fliačik vyschne.
Uhradím opravu.
Uvidíme. Pokrčil plecami, bolo to len ľudské uvidíme. Ako dlho máte deti?
Druhý deň.
Vaše?
Sestrine. Ja… nemám deti.
Kývol. Pozrel na Jurka, čo už skúmal diaľkové.
Jasné, vydýchol. Rada: dajte ručný uzáver na výlevku, kúpite v domácich. A kohútik nezatvárať naplno.
Zapamätám.
Veľa šťastia. Zobral mopku, pri dverách ešte riekol: Ak niečo, som na siedmom. Kľudne volajte.
Prečo ste taký pokojný? vypálila. Neplánovala sa pýtať.
Andrej chvíľu premýšľal.
Čo som mal robiť? Kričať? Strop tým nevyschne.
Odišiel. Adriana zatvorila dvere a oprela sa o ne chrbtom. Zvonku sa stmievalo. V kuchyni Hanka vyjednávala polku sušienok, Jurko protestoval.
Adriana rozdelila sušienky bez slova.
Obe deti na ňu hľadeli s rešpektom.
V stredu ráno sa pripravovala na prezentáciu. Deti pozerali rozprávky, tablet dobitý, na stole miska s jablkami a detskými sušienkami. Všetko pod kontrolou.
Prezentácia začala o jedenástej. Adriana sedela vo svojom pracovnom kútiku, notebook, kamera, headset, sako na pyžame. Pripojilo sa sedem ľudí z troch miest: Piešťany, Žilina, Bratislava. Regionálny vedúci, dvaja partneri, riaditeľ.
Prvých pätnásť minút išlo hladko. Nová kolekcia Estella, cenotvorba, odpovede.
Šestnásta minúta. Dvere sa rozrazia.
Teta Aďa! Hanki hlas by zneli na siedmom len tak. Jurko mi zobral zajka!
Hanka, teraz práve pracujem.
On vraví, že zajko je škaredý!
Je škaredý! prebodol Jurko z obývačky.
Prepáčte, sekundu, povedala do kamery s úsmevom, čo znamená všetko pod kontrolou.
Stlačila pauzu, išla do obývačky. Jurko držal zajka za ucho, Hanka za brucho, ťahali v opačnom smere.
Pustite zajka, obaja, povedala Adriana.
Zajko padol. Hanka ho zdvihla, objala.
Jurko, môžeš sledovať rozprávku potichu?
Skončila.
Pusť ďalšiu.
Akú?
Hociakú.
Beží reklama.
Pozreli si do očí. Nakoniec Adriana siahla po ovládači, našla detský program, išla späť. Osem minút pokoj. Potom zaklopal Jurko.
Musím na záchod, zahlásil priamo do kamery.
Prvý sa zasmial pán z Piešťan. Nasledovali ostatní. Adriana pocítila, že sa červená, čo nepoznala už pätnásť rokov.
Jurko, vieš kde je.
Len som chcel povedať.
Jurko zmizol. Prezentácia sa tým hypoteticky narušila, ale zázrakom sa roztopila na uvoľnený rozhovor. Jeden z partnerov povedal, že má doma troch, úplne rozumie. Regionálny prejavil záujem. Dohodli si ďalšie stretnutie.
Adriana zatvorila notebook. Necítila zlosť. To bolo zvláštne. Čakala ju neprišla.
Deti dostali sendviče so syrom, Jurko chválil, Hanka zjedla polku, zvyšok venovala rozhovoru so zajkom.
O štvrtej Andrej zaklopal.
Priniesol som uzáver na kúpeľňu, oznámil.
V ruke sáčok s gumenou guličkou.
Šli ste špeciálne do obchodu?
Aj tak som šiel pre chlieb.
Poďte ďalej.
Nevymýšľala, prosto vyšlo. Obuv v chodbe dolu, Jurko už bežal z obývačky:
To je ten ujo, čo nám pomáhal!
Ten istý, povedal Andrej.
Už to suché? Teda, strop.
Takmer. O pár dní fajn.
Super. Jurko spokojný ako sudca.
Vieš hrať Džengu? Mám v taške.
Jasné že.
Zbehnem po ňu.
A tak sa Andrej ocitol za konferenčným stolíkom Estella s vežou drevených kvádrov, Jurkom na jednej strane, Hanka na druhej, tá síce nevedela pravidlá, ale držala zajka ako maskota. Andrej hral seriózne, čo deti cítili a brali to vážne.
Adriana stojí pri linke, hrá sa na kuchárku, no v skutočnosti pozoruje.
Pozri, táto krajna, vidíš? Keď potiahneš zľava, ide ľahšie.
Odkiaľ vieš?
Veže sú také. Vždy slabý bod treba hľadať.
Aj v živote? Jurko spýtal sa úplne vážne.
Andrej chvíľu uvažoval.
Približne, prikývol.
Večera spoločne. Vedľa seba bez plánov, Andrej jej pomáhal so sekaním chleba (tym čo je na teba nakrivo), ona sa nehnevala naopak, vyšlo to lepšie.
Bývate tu dlho?
Tri roky. Vás som videl pred rokom, keď ste sťahovali.
Ste pozorný.
Práve som šiel do práce.
Čím ste?
Statik v ateliéri. Dalo by sa povedať, nuda.
Prečo nuda?
Nikto sa statika nepýta, či je to pekné. Len, či drží.
To je predsa… dôležitejšie, povedala ticho.
Andrej na ňu pozrel, ako by to nečakal.
Deti zaspali o deviatej. Andrej vypil čaj, poďakoval, pobral sa.
Dobrú noc, kývol.
Dobrú noc. A ďakujem. Za všetko, nielen za uzáver.
Zastal, pozrel dlhšie.
Ste v tom dobrá, povedal na niekoho, kto prvýkrát.
Odkiaľ to viete?
Lebo inak by ste nemali výraz, že nesiete krištáľovú vázu a nesmiete ju položiť.
Adriana sa zasmiala. Naostro, úprimne.
Dvere zatvorila. Na vešiaku visel Hankin detský kabátik, modrý, s gombíkom v tvare medvedíka. Vedľa Jurkova bunda. Jej kabát, akoby sa posunul nabok.
Štvrtok a piatok boli už iné. Niečo v nej sa pohlo. Prestala triasť, keď niečo buchlo. Raňajkový rituál s kašou a džúsom sa stal samozrejmým. Hanka si obľúbila s ňou sedieť pri stole a tíško si kreslila do Adriných starých zápisníkov obrázky rodiny zajacov, vždy nové mená.
To je mama zajačica, vysvetľovala. Tamto otec zajac. A tamto malý, volá sa Gombík.
Prečo Gombík?
Lebo je malý a guľatý.
Podľa, uznala Adriana.
V piatok večer Andrej zaklopal znova. Doniesol spoločenskú hru Mestá sveta starý výtlačok, krabica ošúchaná, trochu z čias, keď euro bolo ešte ďaleko. Deti nepoznali ani jedno mesto, ale to ich neodradilo, hrali zapálene.
Odkiaľ to máte?
Z detstva. Pri sťahovaní som zobral pár vecí… prečo, neviem.
Dobre ste urobili.
Hrali na zemi, pri stole už nebolo miesta, Adriana si uvedomila, že na podlahe dlho nesedela. Dub Nordik bol chladný a hladký. Hanka sa chytila jej boku, pomaly zaspala ešte v hre, a Adriana si nevšimla, že ju objala.
Andrej všimol. Nereagoval.
Sobotný deň šli do parku Andrejov nápad, neprotestovala. To bol ten park, na ktorý jej okno hľadí. Jurko našiel mláku, prebrodil ju, hoci Adriana povedala obíď ju. Svet v igelitovom vrecku niesla mokré topánky, Jurko cupital v ponožkách, tie boli samozrejme mokré tiež, jemu to bolo jedno.
Prečo ti to nevadí? spýtala sa.
Čo?
Topánky sú mokré.
A čo. Vyschnú.
Si ako Andrej, ušlo jej.
Andrej je super. Teta Aďa, on je tvoj kamarát?
Je sused.
To je to isté?
Nie.
Prečo?
Nevedela, čo odpovedať. Andrej za chrbtom niesol Hanku, vysvetľoval jej niečo o stromoch ona vážne počúvala, ako by prednášku.
Nedeľný večer Tomáš volal. Iný hlas. Nie vyčerpaný, vyšší, než na začiatku.
Ako deti?
Žijú. Jurko prešiel mláku. Hanka nakreslila štyridsaťsedem zajacov.
Tomáš sa zasmial.
Ty to zvládaš.
Dá sa. Tomi… a u vás?
Krátka pauza.
Lepšie, poškrábaným hlasom. Omnoho lepšie. Ďakujem ti.
Dobre, zopakovala. Dobre že je lepšie.
Druhý týždeň bol jednoduchší. Adriana už vedela, že Jurko neje paradajky, ale je polievku, keď mu nikto nepovie o zložení. Vedela, že Hanka potrebuje pred spaním pootvorené okno na štipku. Vedela, že okolo pol ôsmej nastáva únava menom rozmary, ktorú treba len prečkať. Také malé vedomosti, aj bez inštrukcií.
Andrej chodil každý večer. Niekedy niečo priniesol, inokedy iba posedel. Rozprávali sa v kuchyni, kým deti spali. O práci, meste, knihách. On čítal veľa, čo ju prekvapilo: statik, ale knihomoľ. Adriana tiež čítala hoci posledné mesiace nestíhala.
Čo čítate teraz?
Vlastne nič. Posledné pol roka len manuály.
To sa nepočíta.
Viem.
Chcete niečo?
Doneste.
Priniesol japonský román žena upratuje veci po matke, zisťuje, akú ju nepoznala. Adriana čítala každý večer, pol hodiny po tom, čo deti zaspali. Najlepší čas dňa.
Štvrtok druhého týždňa Jurko sa opýtal: ukážeš, kde pracuješ? Nechápala.
No, tvoj kancel. Tvoja robota.
Tu mám pracovňu.
Ukáž.
Stál v dverách, pozeral na notebook, katalógy Estella, na malý kaktus v okne.
Si šťastná? nečakane.
V akom zmysle?
No, z práce.
Asi áno. Práca ma baví.
Tata hovorí, že treba robiť šťastne. Inak načo.
Múdry tato.
Hej. Teta Aďa, prečo žiješ sama?
Tak to vyšlo.
Nechcela si, aby niekto býval s tebou?
Zvykla som si byť sama. Dobré to bolo.
Bolo?
Trvalo, kým odpovedala.
Bolo, zopakovala.
Posledný deň prišiel rýchlo. Tomáš s Romanou cez nedeľu došli, Romana iná, pokojná. Dlho objímala deti, Hanka sa pricucla a držala tri minúty.
Adriana, ja neviem, vďaka nestačí.
Netrápiť sa. Deti sa správali ako deti, usmiala sa. To je normálne.
Romana na ňu prekvapene pozrela akoby čakala inú odpoveď.
Balenie trvalo hodinu. Hanka troška zápalkala, keď odchádzala; Adriana ju objala, sľúbila, že prídu zasa. Jurko sa rozlúčil serióznym podaním ruky než stihla žmurknúť, vrátil sa ešte, objal rýchlo a pevne.
Dvere sa zavreli.
Adriana osamela v predsieni.
Hankin kabátik už nevisel. Jej vlastný ako jediný zavesený.
Ticho.
Prešla do obývačky. Na gauči bola zrumplovaná vankúš, Jurko ráno tu sedel. Na zemi, pri stole, Hankin obrázok rodina zajacov, mama, tata, malý Gombík. Poblíž postavička so žltými vlasmi. Tlačeným: teta aďa.
Adriana vzala obrázok a chvíľu ho držala.
Potom zamierila do kuchyne, položila kanvicu na sporák. Naliala filtrovanú z Livintonu. Vytiahla obľúbený hrnček. Všetko na poriadku. Čisto. Ticho. Tak, ako vždy.
Čakala na úľavu ktorú poznala po hlučných prípadoch, firemných večierkoch, všetkých vychýleniach rutiny. Úľava. Len ona a ticho.
No neprišla.
Bol len obrázok v rukách a ticho, ktoré teraz znelo inak. Ako medzera medzi dvoma skladbami. Hudba už prestala, nevieš, či je to dobré, len vieš, že niečo sa pohlo.
Sedela pri čaji, hľadela na park, rozmýšľala.
O Jurkovi, čo sa opýtal, či je šťastná. O Hanke, ktorá v piatok zaspávala pri jej boku, na podlahe a Adriana ruku nestiahla. O tom, aký bol kancel pred Jurkom, a po ňom: lebo niečo sa v perspektíve zmenilo.
O Androvi.
O tom, ako krájal chlieb rovno. O pokoji, čo nebol ľahostajnosťou, ale tvarom mostného piliera. O tom, že prichádzal každý večer a nikdy sa nepýtal nič naspäť. Len bol.
Myslela na to, že deväť dní ani raz sa nezobudila s úzkosťou z práce. Čudné. Tá úzkosť bola roky jej podkladom.
O šiestej vstala, umyla sa, dala tmavý sveter podľa nej ten najlepší. Vzala telefón. Položila. Vzala znova.
Nevolala. Zišla výťahom na siedmy, stisla gombík bytu stošesťdva.
Andrej otvoril za chvíľu. Pozrel bez prekvapenia, len pozorne.
Sú preč, povedala Adriana.
Počul som buchnúť dvere.
Ticho zostalo.
Asi hej.
Prídete na čaj? Nedávno som dala variť. Znova zapnem, už iste vychladol.
Kývol. Prídem, povedal.
Vyšli výťahom hore. Adriana zapla kanvicu, Andrej sadol na barovú stoličku presne tam, kde vtedy Tomáš. Iný muž, iná debata.
Mám dnes prvýkrát po deviatich dňoch voľno. Neviem, čo s tým.
Je to dobre či zle?
Neviem. Je to len… čudné.
Zvyknete si.
Na čo?
Na nové čudné. Bolo čudné byť sama, zvykli ste. Potom zasa, len inak.
Hovoríte ako niekto, kto tým prešiel.
Zdvihol zrak.
Raz som bol ženatý. Šesť rokov. Teraz tri roky nie.
Je mi to ľúto.
Vôbec nie. Vyústilo to. Obaja sme v pohode ľudia, len spolu nie. Na chvíľu sa zamyslel. Najťažšie potom bola tichosť. Zistíte, že ticho s niekým a bez niekoho sú dva svety.
Adriana pozerala do hrnčeka.
Vždy som hovorila, že ticho je sloboda. Osamelosť je rozhodnutie.
Môže byť. Ale rozhodnutia sa prehodnocujú.
Vy ste prehodnotil?
Práve to robím. Pomáhajú mi deti susedov, čo spôsobujú povodne.
Zasmiala sa. Opäť úprimne.
Andrej…
Áno?
Nebola si istá, či pokračovať, mohla ísť cestou neutralít, prehodiť tému. Vedela to dobre. Ale tentoraz…
Páčite sa mi. Chcem, aby ste vedeli.
Chvíľu hľadel.
To je dobre. Aj vy mne. Myslel som na to.
Odkedy?
Keď ste sa spýtali, prečo som pokojný. Nik doteraz sa nespýtal.
Zvláštny dôvod.
Také mám.
Sedeli pri čaji, rozprávali do jedenástej. O práci, o tom, ako vyzerá mesto z ôsmeho aj siedmeho. O deťoch, čo odišli a nechali obrázok rodiny zajacov s tetou s krivými vlasmi.
Keď odchádzal, vzal jej ruku na sekundu.
Dobrú noc, Adriana…
Dobrú noc.
Zatvorila dvere a oprela sa, presne ako pred týždňom. Teraz to bolo inak. Ticho teplé, nie prázdne.
V obývačke zdvihla Hankin obrázok, postavila na poličku k váze. Rodina zajacov, krivými očami pozoruje. A teta Aďa, žlté vlasy, tiež.
Prešiel rok.
Byt sa zmenil. Nie rapídne, ale pre vnímavých bol rozdiel veľký. Na spodnej polici police detské knihy, zjavne zabudnuté od poslednej návštevy. K jednému kaktusu v okne pribudli tri ďalšie kvietky jeden nakrivo, Hanka polievala s nadštandardným nadšením. Na vešiaku sú dva kabáty. Jeden tmavomodrý, dámsky. Jeden sivý, pánsky.
Na konferenčnom stolíku Estella s typickou prasklinou leží otvorený Andrejov projektový katalóg, pri ňom pôžitkárska šálka nedopitéj kávy a kniha s obožkou.
Adriana stojí pri okne a pozerá na park. Je jeseň, lístie, fliačiky hrdzavé, obľúbila si to obdobie.
Brucho už nápadné, nie veľké, ale jasne prítomné. Päť mesiacov. Každý deň sa učí prijímať, že je iná: niečo, čo ešte donedávna považovala za nemožné, teraz je bežné, a najdôležitejšie.
Otvorili sa dvere.
Idú, vošiel Andrej do kuchyne. Tomáš písal, že už sadli do auta.
Tak za polhodinu sú tu.
Jurko volal?
Trikrát. Chce vedieť, či môže pozerať tabletu, alebo ideme do parku.
Aj-aj, stihneme oboje.
Presne som mu to hovorila.
Andrej zapol kanvicu. Pozrel na ňu.
Ako sa cítiš?
Dobre. Len nohy… Ale dobre.
Sadni si.
Stojím.
Aďa.
Už, už. Sadla na gauč. Včera mi napadlo… Presne pred rokom túto nedeľu odišli. A ja stála v kuchyni, pozerala na kanvicu a čakala na úľavu.
A?
Nebola.
Pamätám, že si prišla.
Čakal si?
Zamyslel sa.
Skôr dúfal.
Zázvuk zvončeka, naliehavý, drvivo detský pre nich je tlačidlo aj prejav radosti.
Volá Jurko, hlesla Adriana.
On celkom isto.
Otvor, mne sa ťažko vstáva.
Andrej šiel k dverám.
Teta Aďa! rozliehal sa Jurkov hlas ešte pred otvorením. Prišli sme! Ideme do parku? Už sú lístie? A tebe vyrastlo bruško?
Jurko, nechej nás vojst, ozýva sa Tomáš.
Už som vnútri.
Hanka vošla potichu, ako vždy, obzrela si miestnosť, našla Adrianu a objala ju. Pevne, bez rečí, skoro ako dospelá. Potom sa pustila a vážne pozrela.
Teta Aďa, je tu môj zajko?
Je. Na poličke v hosťovskej.
Dobre. Vedela som, že tu bude.
V predsieni chaos. Tomáš objíma Andreja, Natália čosi hovorí o ceste, Jurko už niekde v byte skúma, vybuchujú parkety pod jeho krokom. Niečo padne, nevýznamne. Potom sa objaví s knižkou.
Teta Aďa! Schovala si našu medvediu knižku!
Schovávam.
Budeš ju čítať malému?
Budem.
Tak dobre, hlesne s istotou, že svet je správne nastavený. Andrej, ideme do parku? Už sú lístie?
Sú lístie, Andrej.
Ideme.
Najprv čaj, Aďa rázne. Potom park.
To vždy vravíš.
A stále budem.
Dobre, Jurko. Pohľad priamy, ako bol pred rokom, bude aj ďalší. Teta Aďa, teraz si šťastná?
Bytom vibrujú hlasy: smiech Natálie, Hanka volá na zajka, kanvica, mesto cez okná, jeseň v parku, bruško, kde niekto malý a ešte cudzí už dáva o sebe vedieť tichými dotykmi.
Adriana sa pozrie na Jurka.
Áno, povie.
