Fazulky
Ty si ale fazuľka, Miňko! Poriadne by ťa bolo treba vyprášiť, ale kto by to už len teraz robil! Toľko rokov si sa dožil a rozumu nič! vyprskla baba Zuzka pod nohy svojmu susedovi, kriviac sa bolestivou nohou, a odšuchtala sa domov. Svoju úlohu splnila, ďalej už nech si svedomie poslúži, ako vie. Ľudia nedali rozum možno osud zasiahne?
Čo si to vymyslel?! Mamu do starobinca zavrieť! To kde sa to videlo?! čupla si s hnevom. Pravda, Aurélia už len leží, ale on je jej syn alebo akýsi cudzí strýko? Slová jej došli. Keby mala sily ani na minútku by neváhala. Zobrala by kamarátku k sebe. Ale takto…
Júliu jej bolo ľúto. Dobré dievča, lenže nie je kôň, aby všetko sama ťahala. Keď mama ochorela, ostala v dedine, na štúdiá ani nepomyslela. Teda išla najprv, ale späť sa vrátila. Nedokázala opustiť mamu a starú mamu. Pomáhala, lebo chápala, že Zuzka na dcéru nestačí. Už len seba dokáže riadiť. Odkedy pred dvoma rokmi zlomila nohu, úplne sa to zhoršilo. Predtým aspoň trochu pochodila, teraz už ani to nie.
Najmladšia dcéra ju chcela vziať do mesta, ale odmietla. Kam by sa už pchala? Byt mali tak maličký, že sa tam ledva vošli. Zať dobrý človek, ale nijaký preborník. Maká, a výsledok žiadny. Dve deti narobili a ťažko sa dvíhajú. Aj Zuzka vie, že viac už pomocou byť nevie. Kedysi gazdovala, ale čo teraz? Ruina… Júlia sa hnevá, keď to Zuzka hovorí, ale čo sa má čertiť, keď je to pravda? Ani zdravie nie je, ani sily. Ráno vstať je aj na boží zázrak. Otvorí oči, poleží, pouvažuje a zberá sa kúsok po kúsku ako uhlíky na lopatku. Do kôpky, do kôpky! Postavila sa! Ide!
Aspoň že Julka, vnučka, je ľahučká ako srnka. Kým sa Zuzka rozbehne, ona už celé stádo povinností doma obháji, mamu opatruje a uteká do práce. Živá. Vždy taká bola. Od malička.
Zuzka mala Júliinu matku, Beátu, až neskoro. Už ani nedúfala, že bude mamou.
Prvý muž jej neodpustil prázdnotu v dome. Odišiel. Trocha smútila, ale mala pocit, že ju veľmi neľúbil. Ona horela, on bol popol.
Zuzka v mladosti bola ako ranné slnko. Krajšia v celom okolí nebola chlapci ju obskakovali od školy. Lenže ona sa držala prísne, čakala na lásku. A ona stále neprichádzala. Čas šiel, a ona už ani nehľadela dookola. Pod matkinými úkosmi sklánala hlavu.
Češeš si medzi chlapmi, zostaneš stará dievka!
Ako jej povedať, že na neláskavého nechce ani hľadieť…
A vtedy sa v susednej dedine zjavil Emil, čerstvo z vojny. S rodičmi bývali inde, tam mal deda s babkou. A z vojny sa nevrátil domov, ale tu. Prečo nikto a do času nevedel. Ani Zuzke nevravel.
A ona prepadla! Prvýkrát uvidela svojho Emila a spánok stratila. Zaľúbila sa…
Ani on dlho neotáľal. Len čo ju zbadal, už posielal družbov. Zuzkinej mame padol balvan zo srdca: čo riešiť? Dievča už po termíne, sedí na hanbe.
Svadba bola veselá, široká. Zuzka nevie, kam oči skryť od šťastia. Nezbadala, keď za stolmi prešiel šum. Až keď svokra pristúpila, chytí ju za ruku Zuzka cítila, že niečo je zle.
Ženu v tmavej šatke si všimla hneď, ako vyšla na dvor. A keď ju svokra potlačila bližšie k vozíku pri tej žene, zatajila dych. Bolo jasné.
Emil jej potom povedal, že kým šiel na vojnu, mal snúbenicu, ale neveril, že by to stihla jeho syna mať. Všetci hovorili, že termíny nesedia. Keď potom Emila mama pod tlakom susedov navštívila bývalú nevestu, v postieľke spalo dieťatko. Vyslovený Emil. Ale čo už sa dá zmeniť… Inú mu už dohodli.
No dievčina, čo mala Emilovho synka, odmietla emigrovať k nemu. Nezabudla zradu a ani nevedela, že jej mama na svadbu bývalého zobrala vnuka. Vravela jej, že ide k sestre.
Načo? pozrela Zuzka na unavenú ženu s ústami zrútenými smútkom.
Aby si vedela, koho si vzala.
Čo jej to vedomie malo dať, Zuzka nepochopila. Muža milovala, čo bolo predtým… Kdeže nájsť svätých? Chyby robia všetci.
Syna dať stretávať mužovi nikdy nezakazovala. Lenže Emil sa o to nikdy veľmi netrhal. Rýchlo pochopila, že jej muž vie ľúbiť len seba samého. Ostatní boli len rám obrazu. Dôležití len na pohľad.
Nemala čo mu vyčítať. Gazda bol dobrý, domácnosť plná. Ale šťastie v tom niet.
Za tých pätnásť rokov pri ňom nevidela ozajstné teplo. Akoby tam bol, a akoby nie. Prázdno v dome.
Kým dúfala v deti, presviedčala sa, že všetko je len dočasné. Že Emilovi ešte srdce prebudne, možno.
A keď jej mimochodom povedal, že ona nie je ani žena, len taká klada bez úžitku, Zuzka pochopila život jej kráča do stratena. Môžeš kráčať alebo stáť na mieste rovnaké nič.
Rozšli sa rýchlo, nie každý v dedine si všimol, že už nie je rodina Tlachovcov. Ostala len Zuzka.
Emil odišiel hneď, ako spísali papiere. Dom nechal Zuzke, napokon sa ospravedlnil.
Nehnevaj sa. Obaja sme vinní, ale mne prísluší niesť dôsledky.
Odpustiť Zuzka nikdy nevedela celkom, ale na srdci jej trochu odľahlo. Krásy jej Boh nadelil, šťastia však nenaložil…
Dva roky žila sama. Chodila dedinou so vztýčenou hlavou, rečí si nevšímala. Časy boli iné. Kto koho nechal, koho to už trápi?
Ale srdce pichalo. Túžila po dome, kde žije hlas.
S Ondrejom sa nezišla hneď. Dlho si ho prezerala. Ani nebol domáci. Kto vie, čo sa v ňom skrýva? Žil bárs ako, nikoho nepozýval a sám tiež veľmi nechodil. Starý dom po dedovi opravil, hospodáril. Pomôcť iným nikdy neodmietol, ale sám nikdy nepýtal.
Bol pokojný, slušný. Začal sa dvorit’.
Zuzka už aj zabudla, aké to môže byť. Ani nevie, či to naozaj niekedy vedela. Emil jej raz doniesol margarétky, nič viac. Všetko ostatné považoval za zbytočnosti. Kým bola zaľúbená ako mačka, neriešila, potom už na sentimenty nebol čas.
Ondrej bol úctivý. Nie hrdina, ale nikdy neprišiel naprázdno. Vždy niečo opravil, pomohol. Zuzka si povedala, že horšie už nebude. Nech vravia, čo chcú samota bola už priveľká. Takto aspoň neostane sama.
Od druhého manželstva nič nečakala. Ale osud si k nej našiel chodník a predviedol tanec, aký Zuzka nečakala.
Prvú dcéru nečakala netušila, že je v tom, kým nebola piaty mesiac. Cítila sa dobre, nič nezvyčajné.
Práve Aurélia, vtedy suseda, si všimla, že niečo s Zuzkou je.
Ty si ťažká, Zuzi! zalomila rukami, keď uvidela, ako sa Zuzka zakymácala na slnku.
Čože! Kdeže, veď ja som prázdna…
Moja babka vravela, že nie vždy je to ženina vina. Aj lekári. Občas je chyba aj v mužoch. Možno to s Emilom nemalo byť. Skús lekára v meste!
Z mesta sa Zuzka vrátila premenená. Ľudia sa za ňou obracali, žiarila ako slnko. Bola šťastná.
Prvá dcéra, potom druhá a Zuzka prestala krčiť chrbát, skladať oči. Už sa nehanbila. Stala sa matkou.
Dievčatá milovala tak, že každý žasol. Obyčajné dni a ony v šatách, s mašlami, čisté, upravené. Aj tak ale šplhali na stromy, do mlák, v lete na potok. Zuzka nikdy nekričala, netresla. Nabrala do misy vody, dala mydlo uč sa prať ponožky. Keď niečo roztrhli, ihlu do rúk. Naučím, čo nevieš.
Ondrej zomrel, keď mladšia dcéra sa vydávala. Šiel ju do mesta pozrieť, už sa nevrátil nehoda.
Zuzka sčernela. Keby nebolo detí, aj by ho nasledovala. Takto sa pozberala. A o rok najstaršia dcéra porodila Julku, a život sa vrátil. Všetko zažiarilo.
Vnukami žila. Mladšia ďaleko, v meste, len na sviatky. Ale Julka tu. Pri nej.
Dievča vyrástlo rovná baba Zuzka. Tá istá krása, istejší krok, len tvrdšia povaha. Kde čo umieni je hotové. Ako rozhodne, tak bude.
Kým išlo o štúdium, Zuzka sa tešila. Keď však Julka dospela, prišli aj slzy.
Lebo Julka sa bláznivo zaľúbila. Nie len tak, ale do suseda Miňa. O päť rokov starší, dospelý, ona len šestnásťročná. Čo mohla vedieť?! Ale trvala na svojom: ľúbi a basta.
Miňo si Julku ani nevšimol. Dievča zo susedstva. On už lásku má.
Janka, do ktorej zameral srdce, bola parádnica. Nie kráľovná krásy, ale vyniknúť vedela a obliekala sa najlepšie. Otec ju rozmaznával jediná radosť.
Ale Janke to osoh neprinieslo. Bola namyslená, so všetkým nespokojná, ak nebola ona centrom dňa.
Na Miňa najprv nepozerala, skúmala.
A potom sa stalo čosi podivné.
Janka mala frajera z vedľajšej dediny, rozmaznaný jedináčik. On za Jankou len z nudy, ona bola rada na tancovačky, na zábavu. Raz išli motorkou a stratili sa. Čo sa prihodilo, nikto nevedel, akurát Janka dorazila domov nadránom. Dobitá, v roztrhaných šatách.
Nik o tom nevedel len Zuzka. V tú noc nemohla spať, už za svitu ráno šla do záhrady. A videla Janku, ako sa kradne popri plote.
Na Zuzku sa ani nepozrela. Prešla záhonom, akoby tam ani Zuzka nebola.
O týždeň hlásili svadbu Jankini rodičia chcú rýchlo svadbu.
Miňo lietal šťastím, Aurélia však nebola rada.
Zuzička, to neni len tak. A čo mám synovi povedať? Aj tak ma nepočúva. To je ich vec. Ak sa niečo medzi Jankou a tým druhým stalo, k Miňovi šla nie z radosti. Nechcem súdiť. Ale Miňo ju ľúbi. V nociach nespí. Trápi sa.
Zuzka len ticho prikyvovala. Že Janku videla, nikto nevedel. Doma však horelo: Julka bola od žiaľu bez seba. Celé dní revala, hľadela cez okno na náliehavý dvor, kde sa chystala svadba. Ležala k stene, ticho kvílila.
Zuzka ju presviedčala ešte, že nech zájde k sestre do mesta. Snáď tam ostane, vyštuduje, vydá sa a zabudne na lásku, ktorá si ju nevšíma. Vedela, že aj keby všetko povedala, čo vie nič by sa nezmenilo. Miňo…
Ale Julka nechcela počúvať babku ani mamu. Otca už nemala, iný na ňu nikdy nevplýval.
Načo čakala? Či snívala, že sa všetko zmení? Nik nevedel.
Dorazila až do dňa svadby. Prišla s babkou a mamou, prvýkrát so suchými očami. Postála bokom, nejedla, nerozprávala sa s kamarátkami. Potom sa prudko otočila a odišla.
Mama si jej zmiznutie všimla hneď a bežala za ňou bála sa, čo Julke napadne.
Lenže Julka prekvapila znovu. Zbalila kufor, objala mamu a Zuzku a ušla do mesta. Nariekali doma, prežehnali, rozhodli sa čakať.
Čas všetko lieči… Možno by Julku tiež vyliečil, ale nestihol. Len čo si zvykla na nové miesto, stalo sa nešťastie mama v nemocnici a už sa domov nevrátila.
Julka opäť balila kufor. Kde by sa vytratila? Doma ostala sama Zuzka a s takým zdravím aby starala o ležiacu?
Jednej veci sa Julka bála: že Miňo s manželkou budú bývať vedľa. Ale život sa nad ňou zľutoval. Neboli v dedine hneď po svadbe zmizli.
Julka vybavila dom, postarala sa o matku, pustila sa pracovať na družstvo. Kdeže inde by ju zobrali bez praxe a školy? Miesta málo, kariéra len pre iných.
Biela ruka nikdy nebola roboty sa nebála, zvieratá mala vždy rada. Aby prežili, zaobstarala malé hospodárstvo. Čo iné?
Tak žili. Julka pomáhala Aurélii, ako len vedela. Keď muž zomrel, Aurélia skoro zošalela. Syn ďaleko, len občas sa ozval správy stručné, peniaze posielal. Čo je u neho nevedela. Len to, že Janka mu porodila dvoch chlapca a dievča. Ani ich nevidela. Či Janka nechcela prísť, či Miňo nestíhal. Robil vodiča kamiónu, stále preč, len aby čosi zarobil. Aurélia v listoch vie, že má ťažko. Miňo nikdy nefrflal priamo, ale matka cíti dieťa má trápenie.
Či starosť o syna Auréliu zložila, alebo čo, ležala. Julka vybavila nemocnicu, navštevovala, potom cestou domov ticho plakala. Lekári veľmi nádeje nedávali.
Miňovi Zuzka písala hneď, ako Auréliu odviezli. Možno list zablúdil, možno čosi iné, ale on neprišiel. Ani sa neozval. Písala znovu, potom vraví Julke:
Vykašľal sa na matku. Kukulka nočná, tá vždy hlasnejšie spieva… Ešte taký fazuľka! A ja som ho pokladala za človeka.
Babka! Počkaj! Sama si ma učila, že nescá prskať na človeka, kým nevieš, čo sa stalo. Potom radšej ani nie. Dušu ušetríš. Veď čo už teraz?
Neviem, drobátko. Už neviem nič. Myslela by som, že niečo také Miňo nikdy neurobí. Taký bol milý, matku miloval…
Prečo ho voláš fazuľka?
Starý príbeh. Práve preto som neverila, že Miňo bude až taký… Počúvaj…
Keď bol Miňo malý hádam šesť-sedemročný. Vtedy každý chalan fázuľky, t. j. obaly z cukríkov, zbieral. To bola vzácnosť, cukríky len na sviatky, a tie lepšie ani na Vianoce často nie. Vyberalo sa buď topánky, alebo pamlsky. Fázuľky mali cenu skoro zlata. Kto ich mal, chránil, a keď menil, len za poklad.
Aurélia vtedy mala dvoje sliepok nie hocijakých! Prvotriedne. Skoro biele, akoby ich snežik oblížil. Korunky peria na hlavách krása! Kde ich jej muž našiel, neviem. Aurélia ich opatrovala ako oči v hlave. Chcela ich rozmnožiť.
A vtedy sa stalo. Miňov kamarát mal psa huncút, aký v dedine nemal páru. Podľa papierov lovecký, pravda kto vie. Ale v dedine ho nesmeli púšťať útočil na každú sliepku ako divý. Miňo si ho raz zavolal, kamarát doniesol psa a po dvore Aurélie sa vzniesli biele pierka…
Babka, to hádam nie…
Áno, zabil obe sliepky. Aurélia plakávala, syna nekarhala, no niekoľko dní neprehovorila. A vieš, čo Miňo spravil?
Čo?
Dal všetky svoje fázuľky inému kamarátovi, ktorého otec chodil do mesta. Poprosil ho, nech ho vezme, keď pôjde zasa. Vytriasol pokladňu, kde šetril na bicykel, kúpil mame takú istú sliepku.
Paráda!
Áno… Aurélia bola šťastná do roztrhania! Nie pre sliepku, pre to gesto. Syn bol človekom. Kde sa to stratí v ľuďoch, Julka? Zuzka vzdychla, ale námietky vnučky neprijala.
Ale čo za syn je ten, čo matku chorú ani nepozrie?
Keď Auréliu priviezli z nemocnice, Zuzka stratila reč. Julka si zariadila dom podľa potreby, spratala všetko, O mamu postarané. Aj Miňo dorazil nečakane.
Kým Julka umývala podlahy u Aurélie, zrazu sa rozleteli dvere, malý chlapec vbehol, podlaha ostala samá šmúha, postavil sa pred Julku a spýtal:
Si moja mama?
Tá otázka bola tak priamočiará, že Julku zarazilo.
Suseda… Miňo pritiahol k sebe dcérku, pozdravil Julku. Prepáč, že prichádzam neskoro. Malý ležal v nemocnici, nevedel som odísť. Aj malú Miluška nemal kam dať.
A Janka? vykĺzlo Julke a hneď to ľutovala.
Čo jej do jeho rodiny?
Janku viac niet. Odišla s novým mužom. Som sám.
Akože sám a deti? Julka náhle vydýchla. Už sa necítila trápne pred týmto mužom, ktorý držal za ruku malú, celú jeho kópiu.
Veď hej. Čo to trepem. Spí? prikrčil sa ku posteli, vyzul topánky dcére.
Spí. Unavená. Lekári povedali, že je to lepšie. Inak by sa mala rozpohybovať. Tvoja mama bola vždy činná. V kuse.
Už všetky kríže odležala! ticho poznamenala Aurélia, a Julka sa ponáhľala domov, Miňo už tu je.
Rýchlo doupratovala, položila na stôl vodičku s čerstvou polievkou a mlieko deťom, utekala na rozlúčku už sily neostali.
Myslela si, že cez roky prázdno v srdci zvetrá nie. Ostal strach. Miňo už nie je ten mladý chalan, čo jej trhal vrkoč cez plot. Ani ona nie je to dievča, čo sa červenalo, keď ju pozdravil. Oboch zmenili roky. Starší rozumnejší azda. Ale najmä iní.
A o deň nato Aurélia Zuzke, ktorá ju ťažko navštívila, povedala, že poprosí syna zaviesť ju do domova dôchodcov.
Zuzka tak zúrila, až ju bolo počuť po dvore. Kde sa v nej vzali sily?! Vyšla na schody, zavolala Miňa, odpľula mu pod nohy a odišla. Ani vidieť, ani počuť ho nechcela! Julke ani otázku nenechala položiť.
Nezastávaj ho! Dospelý je! Aký je to človek, čo matku na smetisko… Zuzka sa rozplakala.
Julka v starom župane vybehla do susedného dvora.
Miňo! Miňo! Kde si?! otvorila dvere, stála na prahu, rozčúlená, krásna ako jar. Čo si sa pomiatol? Nedám ti tetu Auréliu! Ani nemysli! Odíď, kam si prišiel! Sama sa postarám. Pre jednu, pre dve všetko jedno! Ešte jednu posteľ pre mamu dáme a je to! Ej, a ja som ťa…
Julka sa zarazila, keď uvidela, ako sa Aurélia smeje cez slzy a Miňo sa usmieva.
Povojovala! Upokoj sa, Julka! Aurélia si utierala slzy. On ma nikam nechcel zaviesť! Ja som chcela. Aj Zuzke som to povedala, že nechcem byť na ťarchu. Ale ona nedomyslela a rozčúlila sa!
Ostávam tu, Julka. Veď kam by som išiel?
Áno? Julka sa zahanbila, pohľad jej spočinul na kufri. A to čo? Kam si sa chystal?
Musím si ísť vyrovnať veci, vyplatiť sa z práce, veci si zobrať. Neviem, koľko to bude trvať. Deti nechám tu, už som sa s naším zdravotníkom dohodol.
A tu sa Julka predviedla naplno.
Postavila sa pred Miňa, pozrela mu do očí:
Niet čo deti sem-tam vláčiť! Nech tu ostanú. Postarám sa. A budem ťa čakať, rozumieš?
Rozumiem… Miňo na ňu pozeral, akoby ju prvýkrát videl. Ako som ťa mohol prehliadnuť?..
Kúp si okuliare v meste. Inak niečo nepostrehneš… Julka vzala dievčatko na ruky. Poď k babe Zuzke! Zadala pripraviť cesto na buchty. Máte radi buchty? Výborne!
A o pár rokov Miňo vyvedie na dvor najprv Auréliu, potom svokru:
No, mamky, tak opatrne. Pozrite, aké kreslá som vám priviezol z mesta!
Chcete sedieť, či ležať? Všetko vonku na čerstvom vzduchu! Paráda, či nie?
Ostražito, podľa kroku Aurélie, Miňo pomôže usadiť ju na ležadlo a potom nastraží ucho.
Mladší sa zobudili! A Julky ešte niet. Idem sa pozrieť, čo to vreštia.
Príde už čoskoro?
Dnes má poslednú skúšku. Vravela, že bude medzi prvými, aby skôr došla. Takže za chvíľu je doma.
Auto zabrzdí pri bráničke a deti sediace na rozložitej čerešni s vedierkami plnými čerstvých višní, na povel starej Zuzky zoskočia a kričia:
Mamka! Mamka prišla!
A Julka, už úplne iná ako tá tichučká dievčina, čo kedysi stála pred Miňom, rozprestrie náruč, chytá svoje rozstrapatené šťastie a žmurkne na muža:
Päťka!
To nik nepochyboval, Miňo kývne a ide dnu.
Dvojčatá svedomité ako mama, ale čakať nevedia. To už po otcovi: aj oni sú také malé fazuľky…
