8. marec 2024, piatok
Bratislava
Dnes mám v hlave otázky, ktoré asi trápia mnohé z nás ženy, ktoré už niečo zažili, ale ešte určite nepatria do starého železa. Včera po tréningu sme sa s mojou dobrou kamarátkou Vierkou zastavili v malej kaviarni na Šafárikovom námestí. Chceli sme prebrať novú zdravú stravu, lebo sme sa rozhodli, že do leta budeme mať postavy ako z časopisu, keď tu zrazu nám uši rozčuľoval monológ pána pri vedľajšom stole.
Hľadám ženu maximálne do štyridsaťdva. To je už fakt strop. A ak vyzerá na tridsaťpäť, ešte lepšie. Vieš, Jano, po päťdesiatke už to nie je ono… Ja potrebujem akčnú, veselú, nie rovesníčku.
Samozrejme, nevdojak sme sa s Vierkou začali škeriť. On rozprával, ako keby bol slovenský Alain Delon, pričom zjavne mal k dvadsaťosmičke ďaleko. Muži podľa neho vekom naberajú hodnotu rovnako ako staré víno, no žena nuž, netajil sa sexistickým názorom.
Počula si? zachichotala sa Vierka so slabo zadržaným smiechom. Ten by mal napísať, že ho rozdávajú v akcii, nie že stúpa na cene.
Len som šepkovo prikývla: Daj pokoj, lets počúvajme ďalej. Lepšie než divadlo Astorka.
On sa nezastavoval:
Ja včerašiu večeru nejem, rozumieš. Žena má variť čerstvé. Kým žijem sám, urobím si halušky, ale vo vzťahu: polievka, fašírka, koláčik. A aby bola štíhla. Chcem kontrast ja stabilný, ona drobná.
Jeho kamoš sa ho nesmelo opýtal: A deti? Veď tie tvoje sú už zrelé na vysokú školu, za chvíľu budeš mať vnúčatá.
On však len pohodil hlavou:
Dedičov netreba. Hľadám spoločnosť na dušu aj na telo. Takú, čo pôjde do lesa, na chatu, alebo aspoň na túru na Devín.
Takmer som sa od smiechu zadusila pomarančovým džúsom. Chlap, ktorý nevylezie vyššie než na Mlynské nivy, tu fantazíruje o výstupoch.
Vierka, stavíme sa, že ma osloví? šepkala som s iskrou v oku.
Vypleštila oči: Bože, Zuzka, ty máš odvahu! Veď ty už dávno nemáš štyridsať!
Psss robím psychologický experiment. Chcem vidieť, kam až zájde chlapova autosugescia.
A naozaj, zoznámenie prebehlo hladko. Kontakt na mňa mal ešte ten večer. On na internete vystupoval pod prezývkou Macho48. Fotka stará aspoň desať rokov s bruchom schovaným, za ním drahé auto, v tvári nevšedné sebavedomie.
O pár dní ma pozval na kávu. Prišiel vo sviatočnom obleku, gombíky na saku pod napätím brucha, ktoré sa hrdinsky vynímalo pod vestou.
Zuzana, usmieval sa s trochu pokazeným chrupom, dnes vyzeráš úžasne!
Ďakujem, Miroslav, skromne som prikývla, aj ty si. no, reprezentatívny.
Nasledovalo niekoľko ďalších stretnutí. Bol to pre mňa skôr tréning herectva. Počúvala som príbehy o jeho obchodnej ríši (mal stánok s ovocím na tržnici), o skoro kúpenom aute (ale vraj radšej investoval do firmy) a o tom, aká dôležitá je rodinná pohoda.
Na prechádzke v parku sa už po sto metroch zadýchaval, no tvrdil, že to má z dychových cvičení. A potom prišiel večer pravdy.
Po večeri, posmelený mojím obdivom, sa rozhodol rozohrať karty.
Zuzana, povedal a chytil ma za ruky, si ideálna: štíhla, šikovná, mladá. Ale musím sa priznať Nie je mi štyridsaťosem.
Prekvapene som nadvihla obočie: Naozaj? Koľko teda?
Potichu vyriekol: Päťdesiatpäť. Ale vyzerám dobre, nie?
S radosťou som vyhŕkla: Výborne! Max na päťdesiatštyri! Mne sa páčia chlapi s nadhľadom múdrosť života je na nezaplatenie.
Len sa mu oči rozžiarili.
Tak to je super. Vieš, je to zásada ženy po štyridsiatke už nemajú iskru. Ty však áno, si oheň, pravá baba.
Pohladila som ho po plešine.
Aj ja mám jednu drobnosť na srdci, Miroslav.
Vyskočil, Akú? Že máš deti alebo nejaké dlhy?
Nie, nie. Týka sa veku.
Viditeľne napätý čakal, čo poviem.
Nie je ti štyridsať?
Takmer
Tridsaťosem? skúšal hádať.
Pomaly som vytiahla občiansky preukaz a podala mu ho.
Pozri si, Miroslav.
Zízal na rok narodenia: 1975.
Jeho tvár sa zmenila na popolavo bledú: Päťdesiat? Ty máš päťdesiat?
Presne. Dva mesiace dozadu bola runda.
Občiansky mu prepadol z ruky, pozeral na mňa, akoby som sa menila na Jezibabu pred jeho očami.
Ako je to možné? Vyzeráš
Ako žena, ktorá na seba dbá. A neprepcháva sa pagáčmi.
To je klamstvo! zalomcoval ním, Ja som jasne hovoril: maximálne do štyridsaťdva. To je zásada! Nemôžem byť s rovesníčkou.
Zasmiala som sa: Ani nie sme rovesníci, inak Všetko ti sedelo, nie? Ale piesok mi z kabelky nevypadáva!
Miroslava zaliala červeň.
Nie, ale tá číslica! Päťdesiat! Veď to je pred dôchodkom
Pomaly som sa postavila:
Dôchodok, Miroslav, prichádza vtedy, keď človek už neprijíma realitu. Ja som žena na vrchole života. A aj som pochopila: potrebujem muža nie balík komplexov, brucha a trhový stánok. Môj oheň by ťa zničil.
Schmatla som občiansky a zamierila k dverám.
Zuzka! Počkaj, čo my dvaja?
My? Veď ty hľadáš mladé. Skús si nájsť takú, čo už zle vidí.
Vonku ma čakala Vierka v aute.
Tak ako? zvedavo sa spýtala. Praskol bublina?
Uškrnula som sa: A ešte ako! Si mala vidieť tú jeho tvár, keď som mu ukázala občiansky. Myslel, že som mu práve oznámila, že Slovensko leží na inom kontinente.
A záver?
Hľadá si ďalej mladicu a ja idem na rande. Môj nový objav má štyridsaťpäť a je mu úplne jedno, čo mám v dokladoch.
Miroslav doteraz straší na zoznamke a v profile už má Hľadám ženu prísne do 40 rokov. Čestnú! Staré foto, samozrejme.
Prečo majú niektorí muži taký strach z rovesníčok? Oplatí sa kvôli vzťahu tváriť mladšie, alebo je lepšie vždy hrať s otvorenými kartami?
Život je predsa len krátky na hry a pózyVierka sa rozosmiala na celé auto. Tak prípitok na päťdesiatku pri bazéne, súhlasíš? V plavkách, nech to vie aj Miroslav, že sa ešte máme čím pochváliť!
Prikývla som a usmiala sa do tmy, kde žiarili svetlá Bratislavy ako drobné iskry našich plánov. Cítila som sa voľná, ľahká a po dlhom čase celá svojská. Predsa len, vek je len číslo a odvaha s humorom sú recept, ktorý mi bude vždy svedčať či už s občianskym, alebo bez neho.
A niekde vo vzduchu sa vznášal príjemný pocit, že na lavičke v parku, v kaviarni či na tržnici ešte čakajú príbehy pre ženy, ktoré rozhodne nepatria do starého železa ale sú, a vždy budú, na dračku.
Tak sme odfrčali do noci dve kamarátky, čo sa neboja vlastného veku, iba zlých vkusov mužov. Život sa predsa začína naozaj tam, kde človek začne byť naozaj úprimný. Voči sebe aj ostatným.
