Dievča s jednou fotografiou
Všimla som si ju hneď v prvý deň.
Sedela na posteli pri stene, celkom na kraji haly, a dívala sa na niečo v rukách. Nehýbala sa. Ani len neotočila hlavu, keď v priestore buchotali hrnce a rádio niečo hundralo o počasí. V Dobrých srdciach však vždy niekto hlasno diskutoval o poradí na polievku, iný práve vykašliaval svoje pľúca v kúte. Do toho zápach chlóru a ovsenej kaše. No ona tam sedela, akoby bola len priehľadná závesná socha medzi tridsiatimi posteľami v miestnosti.
Krabicu s knihami som postavila k nohám postele a pristúpila k Rite.
Kto to je? spýtala som sa.
Rita ani nezdvihla pohľad. Práve rozdeľovala posteľné prádlo na vozík a niečo si šepkala popod nos. Mala tridsaťosem, bola koordinátorkou centra, unavená ešte pred obedom.
Oľga. Štvrtý mesiac u nás. Neprehovorila ani slovo. S nikým.
Vážne?
Úplne. Je, spí, umýva sa. A takto sedí. S tou vecou v rukách. Prv som si myslela, že ikona. Ale kdeže. Fotka to je.
Dokumenty?
Nemá nič. Ani občianku, ani zdravotku, ani dôchodcovskú. Chceli sme jej pomôcť všetko vybaviť, odmietla. Len ticho pokrútila hlavou a otočila sa.
Pozerala som sa na Oľgu. V dlani držala čosi malé, pokrčené a okraje zahnuté. Fľaky od vody. Pozerala na to tak uprene, ako keď z vlaku hľadíte do tmy a vidíte len vlastný odraz.
Mám dvadsaťšesť. Študujem diaľkovo sociálnu prácu. Trikrát do týždňa chodím sem, na tretie poschodie bývalej ubytovne v Bratislave-Ružinove. Prístrešok pre ľudí bez domova, kde parkuje žltá reklama Tesca priamo pod oknami. Chlór, krupicová kaša, ženy si sťažujú, že od svetla nespia. Všetci tu majú adresu len v občianskom, skutočný domov nikto.
A nie, nechodím sem len kvôli zápisu do indexu. Moja stará mama posledné tri roky žila sama v jednoizbáku v Brezne. Každú nedeľu som jej zavolala, desať minút, maximálne pätnásť. Myslela som si, že to stačí. Že stará mama si vystačí. Keď zomrela a ja som prišla na pohreb, susedka Eva ma drapla za ruku a povedala: Ona každý deň postávala na chodbe. Len tak, pri zábradlí. Čakala, kto príde. Ja som chodila, keď som mohla. Ale nie som ty.
A viac už nechcem meškať. Nikdy.
Vyložila som knihy na spoločný stôl. Kriminálky, romány, zborník básní. Lacné, počarbané: Dán, Kaplanová, Gregorová len overené bestsellery, žiadny Balzac. Jednu som dala bokom, Hlas za stenou od Jakuba Vetráka. Bola ešte s lepiacou cenovkou: 2 . Ani som nepozerala, kto je autor. Vytiahla zo spodku krabice a položila vedľa detektívok.
Oľga k stolu nešla. Ani ostatné ženy z postelí pri okne neprejavili záujem. V tomto centre sa však knihy nepožičiavajú, keď sa niekto pozerá. Večer zo stola zmizli tri zväzky, Hlas za stenou ostal. Aj na druhý deň.
***
O týždeň som doniesla čaj.
Nie ten z veľkej termosky jedálne, v bielych kelímkoch s cukrom v papieri. Nabrala som z domova dva poháre z termosky s mätou presne ako varila stará mama a sadla si k Oľge. Jeden pohár som postavila na stolík pred ňu.
Ani na mňa nepozrela.
Len som tam sedela a mlčala. Popíjala svoj čaj. Mäta voňala ako leto. Desať minút. Potom som vstala a odišla. Pohár ostal nedotknutý.
Na druhý deň opäť. Dva poháre, ticho, mäta. Tretí deň Oľga pohár vzala. Nepoďakovala. Ani hlavou neprikývla. Len dvoma rukami uchopila pohár a mala ho dvadsať minút v rukách. S takými prstami dlhé, so zreteľnými kĺbmi, nechty síce krátke, ale pravidelné a čisté. Aj tu, medzi tridsiatimi posteľami, kde väčšina nevenuje pozornosť ničomu okrem harmonogramu raňajok, si Oľga strihala a čistila nechty sama.
Rita mi jedno s druhým povedala: Nič nečakaj. Sú ľudia, ktorí sa už nevrátia. Zostanú zamknutí vo vnútri a niet cesty späť. Videla som ich tucty. Za pol roka posielame papierom do sociálky, preložíme na stacionár a končíme. Viac sa nás netýka.
Ale ja som si všimla, čo Rita prehliadala. Alebo si možno myslela, že je to zbytočné.
Oľga každé ráno svoj pelech starostlivo ustlala. Prestieradlo bez jedinej vlny, prikrývka vypnutá, rohy uhlové. Svoje tmavosivé paleto, pevné, vrecko starostlivo zašívané, vešala na stoličku vždy tým istým pohybom. Stehy na vrecku pravidelné, každý milimeter presne. Také veci robí človek s poriadkom, systémom niekto, kto celý život kontroloval zošity, dbal na rozvrh.
To nie je vzdávanie sa.
Na desiaty deň som jej dala knihu. Hlas za stenou. Položila som ju vedľa pohára mäty.
Dobrá kniha, čítala som ju v pätnástich.
Oľga pozrela na obálku. Prvýkrát som mala pocit, že jej v tvári niečo povolilo. Nebol to úsmev, len drobný tik pri ústach; prsty sa sama od seba dotkli knihy, chvíľu zľahka hladili názov. Vzala si ju.
Keď som večer odchádzala, pozrela som sa späť: Oľga ležala a čítala. Fotka stála na vankúši, vedľa hlavy. Potrebovala správne oboje naraz: minulosť na dlani a cudziu dejinovku v ruke.
Vonku bolo teplejšie než dnu.
Prešli dva týždne.
Stále som nosila čaj. Sadla, mlčala, niekedy rozprávala o počasí, o nových knihách, o tom, že v kaviarni za rohom už predávajú croissanty s višňami. Drobnosti. Bezpečné. Žiadna hĺbka, žiadna tragédia. Oľga počúvala. Občas prikývla. Raz na mňa otočila hlavu, keď som spomenula miestnu mačku, ktorá chodí k zadnému vchodu na zvyšky.
A potom prehovorila.
Bolo to v utorok, 14. marca. Za oknom sivá brečka zo snehu a dažďa, rádio šumelo o zápchach na obchvate. Oľga dopila čaj, položila pohár a povedala:
Ty chceš vedieť, čo je na fotografii.
Nebola to otázka. Bola to istota. Jej hlas bol hlboký, každé slovo čisté ako z učebnice slovenčiny; žiadne uhýbanie. Tak hovoria ľudia, čo prežili dvadsať rokov pred triedou ak hltnete slabiku, zadný rad to nechytí.
Len ak to chcete sami, hlesla som.
Oľga chvíľu večnosť! mlčala. Potom vybrala fotku z toho zašívaného vrecka na kabáte. Opatrne, dvoma prstami, ako krehkú vec. Podala mi ju.
Pretlačená, hnedé kolieska od vody, kraje zatočené. Na nej: žena pred tabuľou, okolo deti. Blúzka medová, vlasy stiahnuté, ruky na pleciach dvoch detí z predného radu. Usmieva sa natoľko prirodzene, že určite nevie, že ju fotia, alebo je jej to už jedno, keď je šťastná. Pätnásť detí? Šiestaci. Jeden chlapec má rozviazanú šnúrku, dievča veľkú bielu stuhu v cope.
To som ja, povedala Oľga. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi.
Pozrela som na Oľgu a na fotku. Na obrázku žena okolo štyridsiatky, priama, svetlá, s rukami stvorenými na kriedu, s chrbtom, aký nemá ani skorá ranná električka. Dnes pred ňou sedí Oľga nad šesťdesiatku, tmavosivý kabát, spadnuté plecia, ale hlas ten istý. Pohľad stále priamy, nie pozorovací, ale naozaj vidiaci.
Dvadsať rokov som učila literatúru. Základná škola č. 7, Zvolen.
Slovenčinu?
Presne. Od 1986 do roku 2020 tridsaťštyri rokov. Potom školu zatvorili. Reforma povedala neutrálne, ako diagnózu, čo už nebolí, len nejako patrí k životu. O rok neskôr zomrel môj muž, Miroslav. Mozgová príhoda. Hypotéku už nebolo z čoho splácať. Byt nám vzali.
Rozprávala úsečne, bez balastu. Údaje, ako výpočty. Tak číta doktor anamnézu na vizite: bez citu, bez prestávky, lebo spomaliť znamená rozpadnúť sa.
Bývala som u známych, raz u bývalej kolegyne, raz u kamarátky z vysokej. Každému po chvíľke už na obtiaž. Tak som odišla.
A tá fotografia?
Oľga ju pomaly zobrala späť. Každý rožtek uhladila, každú pokrčeninu vyrovnala prstami.
Pripomínam si, kým som bola. Lebo veriť, že sa dá vrátiť, je dôležité.
Zvierlo mi hrdlo. Nie z ľútosti z niečoho iného. Z toho, ako to povedala bez pátosu, ale s totálnou dôverou. Akoby nebola nádej ale dôkaz. Ako geometrická úloha.
Oľga Katarína, povedala som. A tie deti? Kto sú?
Moji žiaci. Šiestaci, rok 2004. Niekto odišiel, niekto umudrel, niekto už nie je tým, kým býval. Jeden ten chlapec píše knihy. Počula som v rádiu. Nepamätám si meno. Ale hlas spoznám všade.
Hlas?
Mal ho od malička zvláštny. Sám doma, mama v nočných na strojárni, otec preč. Po vyučku chodil ku mne do triedy, akože číta dejepis, len nechce prázdny byt. Nevyháňala som ho. Položila mu na stôl jablko, rozprávali sme sa o hrdinoch, o tom, prečo išiel Raskoľnikov za Soňou A on vždy spýtal: A čo ak sa hrdina nevráti, pani učiteľka? Ja som mu vravievala: Pravý hrdina sa vráti. Aj keď to trvá.
Zmlkla. A pozerala do steny. Nie na mňa, nie na miestnosť, ale niekam, kde sú len ona a tých pätnásť detí.
Aj ja som ticho mlčala. Lebo niekedy je práve nič to najviac.
***
Večer som sedela v kaviarni na rohu. Bolo tam päť stolov, stuchnutá vôňa kávy a vanilky. Otvorený notebook, dávno studený latte. Hľadala som.
ZŠ č. 7, Zvolen. Významní absolventi.
Nič. Školu zatvorili 2020, budovu rozobrali pre nejaké komunitné centrum. Web vymazaný, facebook stránka zdochnutá. Skúsila som internetový archív; stránka Naši žiaci. Tri mená. Vedec, továrenský manažér a Jakub Vetrák, spisovateľ.
Do Googlu: Jakub Vetrák spisovateľ.
Azamrzla som.
Jakub Vetrák, 34 rokov, autor troch románov, cena Anasoft litera, debut Hlas za stenou, rok 2015.
Hlas za stenou.
Kniha, ktorú som položila Oľge na stolík.
Kniha, ktorú som sama prečítala v pätnástich.
Zvalila som sa na stoličku. Čašníčka sa opýtala, či je všetko v poriadku. Ja prikývla. Samozrejme že nič nebolo v poriadku.
Pamätala som si tú knihu. Bola o chlapcovi, ktorý vyrastal úplne sám v malom meste. O učiteľke, ktorá v ňom viděla, čo ostatní nie. Ako jedno presné slovo v správnom okamihu môže niekoho zachovať celého. Nie zachrániť vo veľkom, len nenechať ho rozpadnúť.
Prvý raz ma napadlo, že chcem byť nablízku tam, kde treba nie neskôr, nie cez telefón, nie desať minút v nedeľu.
Kvôli tej knihe som začala študovať sociálnu prácu. Nie kvôli prednáškam, skriptám. Kvôli tej knihe a učiteľke, ktorá nechávala jablko na lavici.
Otvorila som s Vetrákom staršie interview pre kníhkupectvo. Rozprával o škole, o Zvolene, o kriedovom prachu, o škrípaní stoličiek. A o nej.
Moja učiteľka. Oľga Katarína. Bola jediná, kto vo mne niečo videl, keď som sa cítil ako vzduch. Prvú knihu som napísal na ňu aj to, že vždy ostávala a počúvala, lebo jej to nebolo jedno.
Preklikla som nižšie. Otvorila knihu Hlas za stenou, voľne dostupnú v e-knižnici k jubileu. Prvá strana, venovanie.
O.K. učiteľke, ktorá ma počula.
O.K. Oľga Katarína.
Na monitor som hľadela, zatiaľ čo latte už vychladlo načisto. Kaviareň mala o dvadsať minút zatvoriť.
Žena, kvôli ktorej Vetrák píše. Žena, kvôli ktorej vznikla kniha, ktorá mňa dotiahla do sociálnej práce, práve spí na kovovej posteli v prístrešku pre bezdomovcov. Nemá občiansky. Nemá žiadne papiere. Len pokrčenú fotku v zašívanom vrecku.
Otvorila som stránku vydavateľstva Vetráka. Kontakt na obchodné záležitosti. Mail.
Začala som písať.
Dobrý deň, volám sa Petra. Som dobrovoľníčka v Centre pre bezdomovcov Bratislava. Tento mail je pre pána Jakuba Vetráka. Viem, komu ste venovali ‘Hlas za stenou’. Oľga Katarína žije. Je tu. Má fotografiu triedy, v ktorej ste boli šiestak. Pamätá si chlapca, ktorý zostával po škole čítať poéziu, lebo nemal kam ísť domov.
Do prílohy som dala fotografiu odfotenú cez deň, priamo od Oľgy. Trochu rozmazané, s odleskom, ale tváre vidno.
Odoslala som.
Zavrela notebook, zbalila veci. Vyšla von. Vonku duťal vietor, marec čuchal ako mokrý asfalt. Až na zastávke, keď som hľadala šalinkartu v bunde, mi došlo, že sa mi trasú ruky.
Tri dni nič.
Každé dve hodiny som obnovovala mail. Nič. Možno to padlo do spamu? Možno vydavateľstvo nič nepreposiela? Alebo si Vetrák myslí, že ide o podvod.
Chodila som k Oľge a pili sme čaj. Oľga hovorila čoraz viac o škole, žiakoch, nikdy mená, len príbehy. Jedna dievčina skrývala svoje básne v lavici. Vždy som jej nechala sladký cukrík aby videla, že niekto čítal. O rok ich prečítala na školskom večierku, ruky sa jej triasli, ale dohovorila. Iný chlapec sa bil denno-denne. S každým, len tak. Dala som mu ‘Malého princa’. Prestal, postupne. O mesiac mi prišiel povedať: ‘Pani učiteľka, aj Líška bola sama, však?’
Hovorila, akoby tí žiaci spali v susednej izbe, nie pred dvadsiatimi rokmi.
A ja som si hovorila: Dá sa zabudnúť na človeka, čo teba takto nosí v hlave?
Na štvrtý deň bol v gmaile nový mail.
Sedela som v električke, keď mi zapišťal mobil. Správa odoslaná priamo z osobného mailu: Jakub Vetrák. Tri vety:
Petra, dostal som Váš mail. Prídem. Povedzte, kedy môžem? Hľadal som Oľgu Katarínu štyri roky. Povedali, že školu zrušili, že číslo neexistuje, na starej adrese cudzí ľudia. Potom už nič. Ďakujem, že ste mi ju našli.
Štyri roky. Hľadal ju štyri roky. Nenašiel, lebo Oľga už bývala raz u jednej, raz u druhej, neskôr už nikde.
Prečítala som správu a odpísala čas a adresu centra.
Ostávalo najťažšie: povedať to Oľge.
***
Prišla som skoro ráno, v piatok. Oľga sedela na svojom mieste. Fotka v rukách, kabát na stoličke. Von oknom ťahalo prvé jarné slnko, žlté pásiky na linoleu. Niekto na druhej strane miestnosti pustil rádio, ženský hlas plakal niečo o bielych ružiach.
Sadla som si vedľa. Položila čaj. Pozrela na mňa.
Oľga Katarína, začala som. Musím vám niečo povedať.
Pozorne čakala.
Našla som vášho žiaka, toho spisovateľa. Volá sa Jakub Vetrák. Napísal Hlas za stenou tú knihu, ktorú ste čítali. Chce prísť. Za vami.
Ani sa nepohla. Pohár zamrzol pri ústach. Päť sekúnd nič. Aj rádio akoby stratilo zvuk tam, kde skončila pesnička.
Potom ticho:
Nie.
Počkajte, prosím
Nechcem, aby ma takto videl. Tu. Na tejto posteli. V tomto kabáte. Nie.
Hlavu sklonila. Prvýkrát za tie mesiace som videla, ako silou zvierala ruky, prsty až biele; pohár jej skoro vypadol, chytila som ho.
Bolo mi dvadsaťšesť a netušila som, čo na to. Sedela predo mnou žena, ktorá dvadsať rokov učila deti nachádzať správne slová a mne by nestačila ani slovenská jazyková akadémia.
Potom mi napadlo
Vy ste povedali: Dá sa vrátiť. Nie ja vy. Každý deň sa pozeráte na tú fotografiu, lebo veríte, že dá. On nezabudol, Oľga Katarína. Štyri roky vás hľadal. Všetko prešiel: čísla, adresy, facebooky, nič. Ale nezabudol.
Hľadela na mňa. A ja videla, ako vo vnútri padol závoj nie navonok, nie vo výraze, len niečo veľmi hlboko, ako keď povolí gombík na tesnom kabáte.
Štyri roky? šepkala.
Štyri.
Oľga pozrela na fotografiu. Pomalým prstom prešla po tvári chlapca v druhom rade chudý, tmavé vlasy o čosi nižšie ako ostatní.
To je on, povedala, potichu, že som jej musela čítať z úst.
Sklopila fotku, schovala do kabáta.
Dobre, prikývla.
Jakub prišiel v sobotu.
Stála som pri dverách, čakala. Vystúpil z auta vysoký, tvár do bronzova, typ, čo píše v záhrade alebo na terase. V ruke papierová taška, v nej niečo hranaté.
Petra? spýtal sa.
Ja.
Ďakujem, povedal, hlas mu znel ťažký, nepríjemne zviazaný nie ostychom, ale vinou, ktorá sa zbierala štyri roky.
Zaviedla som ho za Oľgou. Tá stála, kabát na pleciach, fotka vrecku. Chrbát taký rovný, že by ju chcela mať aj princezná v tanečných. Pripravovala sa, ako na hodinu.
Jakub ostal tri kroky od nej. Zamrzol.
Oľga Katarína?
Prikývla.
Prišiel bližšie.
To ste vy, vyhŕkol. Spoznal som vás podľa toho, ako hovoríte dobre. Tak ste hovorili vždy, keď som v triede pochopil niečo zvláštne. Dobre. A pritom ste sa len tak usmievali jedným kútikom.
Oľga sa dívala, brada jej trošku poskočila, nie príliš.
Vyrástol si, Jakub.
Vyrástol som, prikývol. Vyrástol, napísal som knihu. O vás. Hlas za stenou je o vás, Oľga Katarína. Iba vy ste ma videli, keď som len ticho sedel.
Vytiahol z tašky hrubú knihu. Pevná väzba, jubilejné vydanie. Otvoril prvú stránku.
OK učiteľke, ktorá ma počula.
Patrí vám, povedal. Dávala ste mi všetko, hoci ste nič nemali.
Oľga knihu učupila do dlaní. Zavrela oči.
Odstúpila som k dverám. Toto už nebolo o mne.
Sadli si spolu vedľa. Rozprávali sa dlho možno hodinu, možno dve. Bola tam vrava a rádio, nepočula som im do slov. Ale videla som, že Oľga sa prvý raz za päť mesiacov smiala. Smiech rukou prikrytý, ako ženy, ktoré zabudli, na čo sú pery. Aj Jakub sa usmieval. Potom zavládlo ticho a on jej len položil ruku na to slávne zašívané vrecko miesto, kde je fotografia.
Neskôr sa otočil na mňa.
Petra, zavolal. Poďte sem, prosím.
Prikročila som.
Oľga Katarína hovorí, že ste jej dali moju knihu, ešte pred tým, než ste vedeli, kto ju napísal.
Áno, z náhody. Bola v krabici v antikvariáte.
V pätnástich ste ju čítali?
Presne.
Jakub sa na mňa díval. Hnedé oči, v nich niečo, čo sa nedá pomenovať. Žiadne prekvapenie, žiadna radosť niečo hlbšie.
Chápeš, čo tu deje?
Chápala som. Oľga naučila Jakuba, Jakub napísal knihu, kniha sa prečítala na starom gauči mojej starej mamy, vďaka nej som našla Oľgu.
Kruh.
Áno, povedala som.
Jakub vstal.
Oľga Katarína, vy tu nezostanete. Chcem vám pomôcť. S papiermi, s bývaním, prácou keď chcete.
Nechcem žiadnu charitu, prísne. Skoro pedagogicky.
To nie je charita, povedal. Je to dlh. Dali ste mi povolanie, jazyk, miesto pri stole. Je mi 34, mám tri knihy, cenu a dom za Bratislavou. Vy spíte tu. To je nesprávne a ja to chcem napraviť.
Oľga mlčala, pohľad neuhla.
Nie za deň, nie za týždeň. Ako treba. Papier, izba, čas na vybavovačky. Nezmiznem. Už raz som zmizol, keď som stratil vaše číslo. Teraz nie.
Pozrela na neho. Jej pohľad bol rovnaký ako na fotke priamy, učiteľský.
Dobre, odpovedala. Jedným kútikom sa usmiala.
***
Ubehol mesiac.
Vyšla som na druhé poschodie starého tehlového domu v Ružinove. Stále v tej istej štvrti, desať minút od centra. Komunálny byt, tri izby, spoločná kuchyňa, dvore zapichnutý detský bicykel, vôňa orestovanej cibuľky. Oľga bývala v poslednej izbe pri okne, do dvora.
Dvere pootvorené.
Izba útulná posteľ, stolička, polica s knihami, čistota, poriadok. Na okne tri knihy, paleto zavesené, vrecko zašívané, prázdne.
Fotka stála na stolíku. V jednoduchej drevenej rámiku. Už nie zmačkaná Oľga ju vyrovnala, pod sklom sa odrazu zdala iná, nie relikvia pre minulosť, ale časť aktuálneho sveta, ktorú netreba skrývať.
Oľga sedela pri okne, čítala. Pozrela na mňa.
Čaj? opýtala sa.
Jasné, usmiala som sa.
Vstala a šla do kuchyne. Ozvalo sa: Dobré ráno, Valéria! Je voľná rýchlovarná kanvica? Hlas hlboký ako na začiatku, ale odľahčený, ako keď vám niekto konečne vráti späť vaše vlastné slová.
Pozrela som na fotku v ráme. Pani pred tabuľou, deti, chlapec v druhom rade spisovateľ. Učiteľka, ktorá bola bezdomovkyňa. Už nie je.
Jakub dodržal slovo. Vybavovanie trvalo tri týždne právnik vyriešil papiere, našla sa izba cez Ritu, Jakub zaplatil kauciu na pol roka. Oľga požiadala o miesto v knižnici na Mlynských nivách Rita pomohla s odporúčaniami.
Oľga doniesla čaj. Dva poháre. S mätou. Ako v centre len naopak. Vtedy som ho nosila ja jej, teraz ona mne.
Ďakujem, povedala som.
Za čaj?
Za vetu. Že sa dá vrátiť.
Sadla si oproti. Iná blúzka, svetlá s golierikom, skoro ako na fotografii.
Vieš, povedala, vrátiť sa, to nie je naspäť. Nie do školy, nie do Zvolena, nie do roku 2004. Vrátiť sa znamená prísť tam, kde si skutočný. Myslela som, že tá fotografia je iba o minulosti. A ona bola o tom, že aj keď sa ti zrúti všetko navonok, čo-to vo vnútri ostane celé.
Pozrela na rám, na mňa. Už sa dívala na ľudí, nie na minulosť v dlani. Vrátila sa.
Dopila som čaj. Vstala.
Pridem vo štvrtok, povedala som.
Tak príď, usmiala sa Oľga. Budem.
Dve slová. Budem. Pre niekoho, kto nemal pol roka adresu, to znamenalo všetko.
Z lieva vyšla jar. Marec voňal mokrou pôdou a niečím zeleným, v kríkoch vykúkali prvé lístky, jasné ako detská kresba. Kráčala som a premýšľala, že v pätnástich som si povedala chcem byť nablízku, keď to je dôležité.
A teraz tu som.
Fotografia stojí na stolíku, už nie v skrytom vrecku. V ráme, pod sklom, a žena na nej sa usmieva otvorene, presne tak, ako pred piatimi minútami, keď mi zalievala čaj.
Naozaj sa dá vrátiť. Ona to potvrdila.
