Pohár mlieka
Ťažké to majú nielen tí, čo ostali bez domova a rodiny, ale často aj tí, čo sa im snažia pomáhať. O tom sa Barbora Chmelová presvedčila už dávno ôsmy rok pracovala na úrade sociálnych služieb v Bratislave. Za ten čas schudla, zvraštila sa, pribrala takú tú strohosť, naučila sa ironizovať, najmä ak niekto pred ňou nespokojne krútil nosom nad jej robotou. A ty si kto, že komentuješ moju prácu? vybafla raz na zvedavca a prebodla ho pohľadom spod svojej ryšavej ofiny a zelených mandľovým očí. To potom už nikomu nové otázky nechýbali v lepšom prípade len radšej utiekol. Aj preto ju všetci volali Barbora Chuma.
Poctivo Barča nakupovala dôchodcom, čo nemali nikoho blízkeho, vynášala smeti, poupratovala, vypočula si všetko možné každý si našiel s ňou spoločnú reč. Len raz to zaiskrilo, keď jej jeden osamelý dôchodca daroval čokoládu. Podľa predpisov to bolo zakázané preberať dary, no raz predsa len trochu povolila, zle jej bolo odmietnuť. Doma čokoládu ani neochutnala ostala by jej trčať v krku, veru! Dala ju susedovmu chlapcovi. Nabudúce už odmietla aj nový pokus o obdarovanie, no dedko sa cítil dotknutý, zažaloval ju na úrade, že vraj nestačí čokoláda, že čaká obálku s eurami… Barbore hrozil padák, ale že mala ostré lakte, len mávla rukou: Prepustite ma, netrápi ma to. Som tiež len človek, nie handra na utieranie topánok! Ale jej podklientky sa za ňu postavili, medzi nimi najhlasnejšia bola Kamila Frišová. Barča mala Kamilu rada už predtým, no odvtedy bola ako jej sestra, ktorú nikdy nemala.
Boli si podobné obe život poriadne obral o radosť. Rodičia im zomreli mladé, Kamila invalidná od detstva, Barbora zvonku úplne zdravá, ale dušu mala otrasenú, bohabojnú a nepokojne rozplačlivú. Ani Kamila ju úplne nevedela pochopiť, brala to však ako spoločný kríž. Spojovala ich ešte aj bolestivé ticho po deťoch, ktoré nikdy nemali. Kým Barča sa už nejako zmierila, Kamila ešte nezložila zbrane a húževnato sa snažila bojovať za svoje sny. Dokonca Barču pofrflala, keď to na ňu prišlo.
Veľmi sa jej zmenil život, keď začala chodiť do rehabilitačného centra na skúšky vystúpenia v rámci koncertu. Prvýkrát, keď jej zavolali, že by mohla skúsiť aj tanečnú skupinu, len zahladela do telefónu akoby jej spadla omietka zo stropu priamo na hlavu veď je to neuskutočniteľné, pri jej hendikepe! Lenže Marika, šéfka centra, bola neúnavná, a presviedčala ju: A čo ak práve ty budeš tou, čo posunie hranice tvora! Barbora s tebou pôjde, vybavili sme, a budeš na skúškach pod drobnohľadom.
A s kým budem tancovať? pýtala sa Kamila nedôverčivo.
No s rovnako odvážnym, aj keď svet na kolieskach vníma z inej výšky, zaznelo od Mariky. Slovensko nie je krajina beznádeje, každý si vie nájsť svoju radosť, keď chce!
A tak skúsila. Na druhý deň prišiel zachmúrený pán vodič autobusom s nápisom Zariadenie sociálnych služieb Bratislava na boku, Kamila bez čiapky (vlasy si predsa nedá dolu natáčky len tak pre nič za nič), a v autobuse už sedel budúci tanečný partner Dalibor. Nevedela, čo povedať, keď zistila, že drží jej ruku pomerne pevne. Taký pocit mala len z filmov.
Rehabilitačné centrum ako zo žurnálu vodič a Barča pomohli Kamile na rampu, Dalibor ladne manévroval vozíkom. Prvé skúšky? Katastrofa! Spotili sa, tváre im horeli, pohybovali sa ako veveričky v kolese, ale nie v rytme. Hanba pred dlhonohou choreografkou, a ešte viac pred Daliborom, ktorý bol až priveľmi pozorný. No Marika veselo komentovala: Za tri mesiace budete hviezdy v estráde, len vydržať!
A vydržali. Cez jeseň a zimu chodila Kamila na skúšky radostnejšie než na sviatky, Barča ju ani na krok. Vyšívanie ostalo bokom, tanec bol život. Už aj vystupovala na regionálnej výstave, kde získala za svoje ľanové šaty cenu a šaty predali za 420 eur. Keď jej tú sumu autom doniesli, rozplakala sa Barči do telefónu prvý vlastný zárobok! Barča ju vtipne utešovala: No, za to nakúpiš šaty na pol života neboj, dáme niečo na vkladnú knižku!
No Kamile sa do srdca vlúdili iné, veľké túžby. Po koncerte ju trápilo, že by chcela, aby mal muž v jej živote skutočné meno a hodnosť žiadny filmový herec. Začala snívať o Daliborovi, čakala jeho pohľady, cítila jeho ruky a teplo.
Postupom času mala všetko, okolo čoho nikdy doma neriešila: radosť z práce, kamarátku, ktorá jej robila spoločnosť i gazdinú. Ale pred veľkým koncertom bola Barča akási tichšia a nervóznejšia. Dokonca jej Kamila vyčítala: Čo si taká smutná ako v tej pesničke o Macejkovi? Veď máme ešte len štyridsať! To ešte môžeme mať rodiny!
Barbora len mávla rukou: Veď ja už bola. Sedem rokov muž trpel, potom sa zbalil. Správne urobil, nevyčítam mu. Aj tak rodičia vnúčat nedožili
Ty si teda! Já by som sa vydala ešte desaťkrát! Ale aj tak, možno si len adoptujeme mačku a je vybavené Keby to aspoň nebolo také drahé
Veď ja nezarábam nič svetového no skúsme zistiť, či v zdravotníctve niečo neposkytujú zadarmo, povzdychla si Barča, ale tým debatu uzavrela.
Nervozita stúpala, koncert za dverami, v autobuse šum, všetci zrazu nejakí krásni, Kamila v šatách ako z medzinárodného festivalu, Dalibor v obleku a s motýlikom, no a ešte s nejakou dámou!
Krátko pred výstupom Dalibor prišiel ku Kamile, pohladkal ju po ramene, pobozkal na líčko (Ajajáj, to bude horúco! pomyslela si). Ale tá neznáma sa predviedla oprela sa o palicu a ticho povedala: Nebojte, všetko dobre dopadne. Zatajila dych, keď Dalibor povedal: Kamila, to je moja manželka Edita!
Kamila len pokývala hlavou, no videla na Daliborovej ruke obrúčku, ktorú si doteraz nevšimla. Pocítila, ako jej všetko mizne spod nôh sny, túžby, všetko a stratila vedomie.
Keď ju prebrala starostlivá Marika, nadávajúc, čo že sa stalo dnes z laureátky, Barbora stručne zahlásila: Domov patrí, už nemá síl, veď mala toho dosť!
Takú generálku sme trénovali, nech ide, no Ale nabudúce lepšie vyberte, kto koho pripustí do tímu, hundrala Marika.
Cestou domov Kamila neprehovorila, Barča bola ticho, šofér veselo skonštatoval, že im asi už dofinancovali pracovnú terapiu. Doma, v šatách, rovno na posteľ.
No, sme za vodou, či ešte sa ideme rozčulovať? zamrmlala šofér. Barča ho vyhnala, sadla si k Amke, dlho čakala, až prišlo jednoduché Dalibor je ženatý…
Barča sa skoro rozosmiala taká tragédia, a pritom stačilo tak málo!
Tak ty si si už pomaly plánovala svadbu a rodinné albumy? zasmiala sa neisto.
Odíď odo mňa. Už ma tu viac nechcem. Ty si ozajstná Chuma!
Barča schytala titul zlá Chuma a nevedela, čo so sebou veď ona bola tá posledná, kto mal niekomu ublížiť. Celá dotknutá išla domov, rozhodnutá zajtra podať výpoveď, alebo aspoň poprosiť, nech jej Kamilu zoberú. V kuchyni popíjala čaj a kričala si v hlave: Veď si chvíľku pobuď sama, Aňa. Uvidíš, za chvíľu budeš volať!
V noci však prišiel telefonát kňaz Dominik, ktorý chodieval Kamilu navštevovať, s panikou oznamoval, že Kamile vraj prišlo veľmi zle, nech rýchlo príde do nemocnice. Barča sa prirútila taká spotená, až hrozila infarkt. Policajti, suseda, sanitka Dominik vysvetlil, že ju našiel v bezvedomí po tom, čo sa vyrozprávala do telefónu, že už nič nezvláda.
Vyšetrovanie Barča musela hájiť, že naozaj nikoho netrápila, pečatiť chladničku, dokonca vyložiť mlieko na balkón. Sestrička v nemocnici ju naštvala žiadne kvety, žiadne návštevy, a po slovensky dôrazné Nič jej nenoste, karanténa!
Na štvrtý deň prišiel telefonát, Kamila cez okno mávala v nemotornom pyžame, napísala veľké PREPÁČ na papier. Barča len mávla rukou, že všetko v poriadku, aj keď v hrudi pichalo.
Cestou domov brodila rozmočený bratislavský sneh, slnko hrialo do tváre a zrazu to všetko vyzeralo tak, že nič zlé ju už nečaká. Slnko svietilo cez oranžový kríž kostola, ona si šmrkla nosom a len si pomyslela: Aká je tá Kamilka tvrdohlavá normálne cap! Ale veď ju mám jak sestru, čo už. A tak, po slovensky, s trpkosťou i humorom, trmácala sa domov veď život nie je žiadna rozprávka, ale aj v pohári mlieka môže byť občas kus sladkého prekvapenia.
