Pokazená bábika
Maruška, to bolo krásne! Lenka je naozaj úžasná! A ten hlas! V živote som nepočula nič čarovnejšie! Vieš, že často chodím do SND a môžem sa považovať za znalkyňu. Musí tam spievať! Tam! O tom niet pochýb!
Bella, ďakujem ti, že si môjmu dievčaťu prejavila toľké uznanie! Lenka za tým šla veľmi dlho. Koľko námahy, koľko obetí, a konečne Karmen!
Paráda! Paráda! Maruška, teraz, keď už Lenka dosiahla úspech, nemala by začať myslieť na budúcnosť? Je skutočne ako slávik, no človek nemôže lietať z konára na konár celý čas. A hniezdo? A vtáčatá?
Neviem. Bella, zdá sa mi, že ešte nie je čas. Je mladá, a aj dnešný úspech je iba prvý krok v jej kariére.
Maruška! Vilo je už dávno pripravený na svadbu, neviem, dokedy ešte bude čakať! Tak miluje Lenku! Nedokáže bez nej žiť ani deň! Veď my im vlastne iba bránime v šťastí! Bella Balážová vytiahla vyšívanú vreckovku a utierala si oči. Kto sme, aby sme im v tom prekážali?!
Mária Kovaľová mlčala.
Dobre si uvedomovala, že sa Bellu len tak ľahko nezbaví, ale nechcela už tému rozoberať. Bolo to už stý raz aj s rezervou.
Bella, ktorú Mária poznala ešte od detstva, bola vždy cieľavedomá. Keď niečo chcela, išla si za tým bez ohliadania sa na prekážky. Nikdy nezabúdala na svoje sny ani na trpezlivé vybíjanie odporu. Treba uznať, že na čo si spomenula, to sa splnilo a Mária si na iné ani nespomínala.
Aj ich zoznámenie začalo splnením priania. Mária si ešte pamätá tú zmätenosť a krivdu, akú vtedy zažila.
Bábiku, krásnu Lízu, ktorú si Maruška rýchlo obľúbila, jej priniesol otec z pracovnej cesty. Plavé vlasy, modré oči, netradičné šaty bola do nej hneď zaľúbená. Posadila si ju k stolíku, usporadúvala čajové posedenia a trvala na prísnej etikete, ktorú jej vštepovala mama.
Bella bábiku videla až o týždeň neskôr, keď prišla ku kamarátke. A hneď ju musela mať. Nepodarilo sa vypýtať ju hneď, no Bella sa vážne rozchorovala, s horúčkami a slzami. Maruške jej bolo tak ľúto, že Lízu kamarátke priniesla sama. Ako inak, keď Bellu tak veľmi niečo bolelo?
Hneď to však oľutovala, keď videla, ako Bella okamžite prestala plakať, chytila za nohu svoju starú Katku s očami, ktoré sa ledva zatvárali a hodila ju do spodnej zásuvky.
Odteraz budeš bývať tam!
Prečo to vtedy tak Marušku zasiahlo? Ťažko by vysvetlila. Bolo jej Katky nesmierne ľúto, takže si ju od Belly vypýtala a doniesla domov. Bella si ju už ani nevšímala.
Katku Mária odniesla mame a prosila, nech ju opraví. Bolo jej do plaču, keď si spomenula na Lízu. Cítila, že i jej bábiku čaká čoskoro podobný osud. Keď raz Bella uzná, že chce novšiu, Líza bude zbytočná a zabudnutá. Vziať dar späť by Maruška nikdy neurobila. To by bolo zlé.
Nakoniec zostala Katka u Marušky celé detstvo, hoci aj keď vyrástla a mala už vlastnú dcéru. Bábika sedela na poličke, s rozpaženými rúčkami a vytreštenými modrými očami, dávno bez mihalníc.
Táto bábika bola pre Marušku spomienkou na to, ako ľahko sa ľudia dokážu vzdať toho, čo milovali, len kvôli niečomu novému. Chápala, že takto sa s vecami a citmi môžu ľudia správať navždy.
No Bella bola susedka a jediná kamarátka, lebo v dome neboli iné deti v ich veku. Tak uznala, že pre hádky kvôli zvláštnostiam kamarátky hádam ešte nie je dôvod. Veď všetko môže byť inak… Dovtedy treba žiť v pokoji.
Do tohto domu sa malá Maruška prisťahovala s rodičmi po smrti deda. Nepamätala si ho príliš, no v rodine sa meno Juraj Petrovich od vtedy vyslovovalo s úctou a polohlasom. Kto bol, čo robil, Maruška zistila oveľa neskôr. Deti také veci nepotrebujú vedieť.
O tom, že bol dedo spravodajca, Mária zistila až po rokoch, keď zomrel jej otec jeden z najlepších chirurgov v Bratislave. Ostali samé.
Už niet opory, Maruška. Teraz sami. Ako? Neviem…
Prečo?
Vždy som žila za ocinom. A za deda, kým žil. Všetko rozhodol on… Kam ísť, čo kúpiť, čo obliecť. A potom tvoj otec.
Ale, mama, tak sa predsa nedá! Prečo si to všetko znášala?!
Dieťa moje, čo iné mi zostávalo? A čo je zlé na tom, keď muž preberá zodpovednosť? Do dedovej rodiny som prišla len s holou kožou. Nič som nemala. Dievča z okraja… Mama nevedno od koho, hanba, veľká hanba vtedy. Dokonca som vďačná, nech to znie akokoľvek čudne, že ma mama opustila…
Mama…
Tvoje slovo? Detský domov bol vtedy môj domov. Dobrý domov, vďaka ľuďom, čo nás nemarili a neopúšťali. Pripravili nás na svet a mali nás radi. To bolo to materské… Tá obava o dieťa to bola láska. Ak nie je strach o dieťa, nieto tam ani láska!
Ty sa o mňa bojíš?
Veľmi, ani si nevieš predstaviť! Tvojho otca vychovali inak.
Ako?
Učili na vlastných nohách pevne stáť, rozhodovať, znášať dôsledky. Niet divu v takej rodine! Aj jeho matka ho opustila priskoro, ako aj dedova. Oboch vychovávali babky. Oboch zapísali do vojenského učilišťa, no tvoj otec odišiel prv, než skončil. Chcel byť lekárom. Dedo nebúril. Muž povedal muž nech koná, aj keď je ešte len mladým chalaniskom.
A stal sa lekárom…
Skvelým, špičkovým! Vieš predsa!
Kde ste sa zoznámili?
Vonku. Úplnou náhodou. S kamarátkami sme šli po centre, mne sa zlomil podpätok. Plakala som, len tie jediné slušné topánky a ešte požičané
Ako to?
V internáte nás bolo šesť na izbe. Tri páry topánok na šesť. Našetriť sme vedeli len na tie…
Ale veľkosti?
Tam do ponožky vata, vieš, krásne pasovali aj tak. Najskôr kupovali tie s veľkou nohou tie sa stláčajú ťažšie. Veľkonohé boli iba dve, ostatné mali podobné číslo. Stratiť jednu = katastrofa! Preto bol tvoj otec môj záchranca. Skočil do opravovne a vybavil, že mi ich do hodiny spravili a ešte ma odprevadil. Nebál sa.
Prečo by mal?
Vieš… U nás vtedy cudzinci mali problémy, mohli byť surovci. Ale tvoj otec si hneď vedel porozumieť. O chvíľu si už podávali ruky. Nikdy som tomu nerozumela…
Mama, a dedo? Ako ťa prijal?
Dlho si ma všímal. Netvrdil nie, len kývol, keď ma tvoj otec prvýkrát priviedol. Povedal: Tvoja voľba. Nehádam sa. Ale zo začiatku si držal odstup. Kým si nebola. Tvoj otec veľa pracoval, ja doma sama a o bábätkách nič nevedela. V pôrodnici ma niečo naučili, trochu z kníh. V ambulancii mi nadávali, že všetko robím zle, ja plačem… Nebolo koho požiadať o pomoc. Byt som zanedbala. Dedo služobné nepestoval. Všetko doma zvládali aj varenie, upratovanie, len času nebolo. Ani ja som nebola nešikovná, to som z detského domova. Ale s malými deťmi nás tam neučili. S väčšími, tými áno. Tak bolo pre mňa ťažké, ty si bola náročná. Dnes už viem, že asi som nemala dosť mlieka. Preto si plakávala. Len čo som si sadla, už zasa kuchyňa, ani som nestihla, už šlo kŕmenie. Po kruhu. Spať sa nedalo…
Ako si to zvládla?
Dedo pomohol. Bol doma asi druhý deň, keď nastal zlom. Nocou som s tebou krúžila, prosila, aby si aspoň trochu ešte spala, ani som si neuvedomila, že plačem. Už som len automaticky chodila, šepkala haja, haji a snívala, že si na chvíľu oddýchnem. A zrazu ťa niekto zoberie z rúk a povie: Choď spať, dievča. Ja to zvládnem. Ani neviem, ako. Zaspala som v kresle. Ráno som sa zľakla, kde si…
A on?
Úžasne! Len som nemo sledovala, ako ťa drží, prebaľuje, kúpe… Lepšie, než ja. Keď ťa prebalil tak, ako sestričky v pôrodnici, cítila som sa neschopne, hanbila sa. Ale dedo bol múdry, všetko správne pochopil. Odvtedy som preňho bola Olinka.
A predtým?
Oľga. A len na vy.
A potom Olinka?
Áno. A tykanie. To bol znak, že ma prijali do rodiny. Dcéra, opora. Bola som šťastná, lebo som nepoznala otca a teraz som mala aspoň jeho.
Ale najkrajšie bolo, že ťa mal rád. Vyčítať som si chcela, že som mu neporodila syna, predsa len tradícia. Ale on bol šťastný, že si dievča. Pamätáš fotku, kde ti viaže mašľu? Ja som fotila, smiala sa, kým som nenastavila fotoaparát. Dedo rázny, neľahký človek, s výhľadom na hranici, a mašle. Som mu vďačná, že mi ukázal, čo je skutočná rodina… A aj trochu teba naučil, čo sú blízke ruky a teplo. Škoda, že odišiel priskoro… Možno je to aj dobre. Svet sa zmenil, on nie. Juraj Petrovich bol dôstojníkom do špiku. Preňho bola česť a vlasť všetko. V novom svete by sa stratil. My sme to chápali všetci, aj on. Aj preto zrejme nebojoval s chorobou… Pustil ju.
Prečo si myslíš?
Posledné dni, keď už trpel, ma prosil o odpustenie. Že nás opúšťa, že ťa už veľkú neuvidí… Ale urobil všetko, aby sme mohli žiť. Donútil ma vyštudovať. Nechcela som, chcela som druhé dieťa a starať sa o domácnosť. Dedo povedal, že to nestačí. Dodnes som mu vďačná. Viem, mám strach, teraz zodpovedám len ja, no my to zvládneme, Maruška. Pracujem, byt máme, dedova garzónka ti ostala. Zatiaľ je prázdna, potom tam budeš bývať ty. Chcela som ju prenajať, no nie. Všetko tam je jeho. Nechcem, aby sa niekto cudzí hrabal v knižnici a veciach Juraja Petrovicha. Radšej bude prázdna.
Za toto rozhodnutie bola Mária svojej mame vďačná. Chodievala do dedovej garzónky robiť poriadok a hodiny sedávala na zemi pri knižnici, listovala knihy a predstavovala si, že ten, čo ju tak mal rád, ju počúva.
Oľga Kovaľová sa nebála zmien. Po rozhovore so známym svokrovcom si našla miesto v jednej klinike v Bratislave. Marušinej siroty stačil dôchodok, no Oľga myslela na budúcnosť.
Oľga napokon odišla, keď mala Lenka desať. Mária sa nenechala zlomiť. Teraz bola Lenka odkázaná iba na ňu.
S Bellou bola v kontakte nie ako úzke priateľky, ale delili sa o úspechy detí a sledovali sa z diaľky. Lebo Bella sa vydala, bývala na dedine v dome s veľkým ateliérom. Jej syn Vilo šiel v otcových šľapajach, stal sa maliarom. Preto Bella stále presviedčala, že Lenka by nemala hľadať niekoho iného.
Talentovaní musia byť spolu, načo sa miešať s priemerom? Kto vie, čo z toho povyrastie! Potrebujem zdravé a nadané vnúčatá! Maruška, súhlasíš?
Mária mlčala. O svojej rodine Bella nikdy nevedela viac. Dedo jej vytvoril školu čo najmenej o sebe prezrádzať.
Čím menej o tebe vedia, tým lepšie!
Túto pravdu Mária prijala dávno a bola za ňu vďačná.
Vila ako manžela pre Lenku nechcela, Bellu by uraziť nechcela. Bola presvedčená, že Lenka so Slavkom šťastná nebude. Iné typy. Taký, čo všetko dostane od rodičov a neverí v úsilie, a Lenka, ktorá, ako tá žaba z ich rozprávky, sa stále pre niečo bije. V detstve najčastejšia veta bola:
Otec by bol na teba hrdý!
A to bola najvyššia pochvala pre Lenku. Vedela, že ju mama podporí v každom rozhodnutí. A preto si starostlivo vyberala cesty, lebo život nekráča sama.
Jediné, čo nečakala, bolo, že sa zaľúbi práve do Slavka známeho dokonale vyzerajúceho dobráka na každý žúr.
Ako sa to stalo a kedy, Lenka sama nechápala. Len zrazu túžila ho vidieť čo najčastejšie.
Slavko bol vždy uvoľnený, veselý, spontánny. To závidela a priťahovalo ju. A tak nič preňho nebolo, vzal ju za ruku, kým nesúhlasila ísť na víkend do Tatier na lyže. Lenka lyžovať vôbec nevedela, to Slavka netrápilo. Všetko kúpil, žartoval:
Ty niečo nezvládneš? Všetko zvládneš!
Prečo to pre ňu bolo dôležité? Po chvále nikdy netúžila, doma mala dosť podpory, no predsa jej to bolo málo.
Prvý výlet do hôr si užila. Veselá partia, Slavko nás mojkal pri všetkých dievčatách. No Lenka vedela je s ňou.
Jediné, čo nemala rada lyže. Hneď pochopila, že koordinácia nie je jej silnou stránkou.
Slavko to nepochopil. Žartoval, burcoval, až nakoniec sa zamračil, keď odmietla ísť na svah.
Načo si potom išla?
Lebo ty si tu. Ledva neplakala.
V tom prípade dobre.
Na záver pobytu Slavko požiadal o ruku. Veľkolepo, partia vykrikovala Horko!, šampanské tieklo. Lenka súhlasila, no doma plakala nad prsteňom krásnym, drahým, Bella sa naozaj snažila.
Svadba bola perfektnou organizáciou podľa Belly. Stačilo len vybrať šaty a upratať dedovu garzónku, kde mladí mali bývať.
Otázky prišli rok po svadbe. Lenka spievala, Slavko maľoval no pre Bellu to nebolo dosť.
Lene treba rodiť! Kým sme fit, postaráme sa o vnúčatá, nech tvorivosť tvorivosťou, život sa odkladať neoplatí.
Mária nevedela, čo povedať. Vedela, že Lenka deti chce. Problém však bol v tom, že Slavko deti zásadne odmietal.
Len to mame nehovor! Načo ju zarmucovať? Ona stále deti, deti Ale ja keď si predstavím malých výtržníkov, čo mi rozoberú ateliér, budem makať do nemoty nie! Mamu mám rád, ale chcem žiť, nie tráviť život pri plienkach!
Pre Lenku to bol šok. Snažila sa rozprávať s ním, ale rýchlo pochopila, že to je zásadné.
Chcem niečo dosiahnuť, Leni! Byť veľký! Ty by si nemala chcieť, aby som padol ešte skôr, než tam vystúpim. Ak chceš, aby sme boli spolu, nepresviedčaj ma… My sme rovnakí. Umenie je život! Mama to odhadla, keď ťa vybrala!
O Bellinej múdrosti Lenka mohla strašne veľa povedať, ale nechcela. Kontakt so svokrou obmedzila, vedela, nič dobré ju nečaká.
Lenka, nerozumiem ti! Slavko chce dieťa, ty len o áriách! Nemáš nič ženské? Ako tak žiť môžeš?
Lenka mlčala, nevedela na také výčitky odpovedať. Donútiť manžela priznať pravdu matke nemohla. A vyhovárať sa na Lenku pred Bellou odmietala.
Maruška, povedz jej niečo! Už nech sa Lenka zameria na seba! Ako dlho sa ešte bude čakať?! Bella bola čoraz neznesiteľnejšia.
A potom prišla ďalšia cesta do hôr, ktorá znamenala bodku za manželstvom i za rodinnými vzťahmi.
Slavko bol počas pobytu nervózny a neznesiteľný. Keď poprosila, že nechce lyžovať, kričal, že sa má konečne prekonať.
Aby sa nehádala, ustúpila. A oľutovala hneď.
Inštruktora? Netreba! Ja ti ukážem! Stále sa len bojíš. Veď nie prvýkrát!
Prečo nevzdorovala? Prečo verila, že zlá dohoda je lepšia než dobrá hádka?
Prebrala sa v nemocnici. Vedľa sedela uplakaná mama, podarilo sa jej prekĺznuť na ARO.
Mama…
Lenka, nehraj hrdinku! Oddychuj! Bude dobre, som pri tebe!
A Slavo?
Mama sa odvrátila, neschopná povedať, že Slavko odletel do Bratislavy a na otázku len pokrčil plecami:
Čo odo mňa chcete? Čo pomôžem? Nie som lekár. Čaká ma vernisáž. To sa nehodilo…
Lenka sa to dozvedela neskôr, keď ju Mária po dohode s lekármi presťahovala do známej kliniky s cieľom postaviť Lenku na nohy.
Lekári veľké nádeje nedávali. Mária im však neverila. Každé ráno, keď išla do práce, pozerala na fotografie rodičov a starého otca a šeptala:
Nevzdám sa! Nikdy! Vy ste ma inak neučili! Ona nikoho nemá, len mňa… Nedovolím, aby ju zlomili! Nedovolím!
So zaťom sa rozprávala viackrát.
Prosím Veď je tvoja! Miluješ ju!
Miloval. Áno. Ale čo by som spravil teraz? Sedel vedľa? Načo? Už nebudeme spolu. Neodpustí mi a ja život vo výčitkách nechcem. Prečo by som mal? Mám len jeden.
Dá sa to tak?
Dá. Vy tiež viete, že mám pravdu, len to neviete priznať.
Mária sa vzdala snahy zachraňovať dcérino manželstvo a sústredila sa na Lenkino zdravie.
Ťažko, ale podarilo sa. Lenka, na prekvapenie lekárov, najskôr vstala, potom chodila. Pomaly, v bolesti, naprieč slzám, v očiach matky čítala:
Tak! Tak, šikulka! Ty to zvládneš! Otec by bol na teba taký hrdý!
Spievať už Lenka nemohla. Stratila hlas. Kedy a prečo, nikto nevedel. Či po operáciách, alebo kvôli tým dvom hodinám, keď ležala mimo svahu a kričala o pomoc. Vďaka tým krikom ju našiel inštruktor, ktorý večer kontroloval svah. Slavko si ju až v nemocnici nespomenul.
Keď jej mama chcela vysvetliť, prečo Slavo neprichádza, Lenka len pohladila jej ruky a šepkala:
Mami, netráp sa. Už viem, ako to je. Vyhodili ma, nepotrebujú pokazenú bábiku… Nepotrebujú Katku…
Nebudeš Katka! Nedovolím! vyhŕkla Mária tak emotívne, že do izby nahliadla sestrička. Prepáčte…
Nič sa nedeje. Lenka, niečo potrebuješ?
Nie, je to v poriadku! Všetko bude v poriadku Že áno, mami?
Určite!
O pár rokov neskôr prechádzala mladá žena s jemnou krívaním po aleji pri Štrkovci. Z kočíka posadila malého chlapčeka, vydala pokyn:
No poď, kamarát! Toľko je tu dobrodružstiev! Len nie príliš rýchlo, mama ťa nestihne. Daj ruku!
Chlapec šibalsky vyštartoval, keď uvidel babku rozbehnúť sa im v ústrety.
Moji drahí! Ako mi bolo za vami smutno!
Lenka objala mamu:
Ako bolo na chate? Oddýchla si si?
Áno! Uverila by si, koho som stretla?
Koho?
Bellu.
A ako sa má?
Trápi sa. Všetko naruby. Slavko je stále nezadaný, ona starne, vnúčat sa už nedožije.
A ty?
Nič, Leni! Zavzdychala si… Nevysvetľovala som jej, že si vydatá, ani že už čoskoro budem babkou druhýkrát. Je mi jej ľúto.
Aj mne… Čudní sú ľudia, čo povieš, mami?
Každý je iný, dcérka. Ale už dosť o smútku, kto je tá najkrajšia babka na svete? Ukážeš babke svoj nový zub? No teda! Leni, má ich vôbec toľko, koľko má mať? Nie je ich priveľa?
Ach, mama! Ty ma pobavíš! Presne tak, ako má byť!
Lenka vezme mamu za ruku, priloží na bruško a usmeje sa:
Máš novinku?
Dobrú?
Lepšiu niet! Budeš dvojnásobnou babkou! Čo ty na to?
Jaj!
Nie si rada?
Dcérka, prepáč, bola som len prekvapená… Som nielen rada! Som šťastná… Myslíš, môže byť priveľa šťastia?
Neviem. Viem len, že my si to zaslúžime. Najmä ty! Mama…
Mmm?
Ja nie som Katka…
Samozrejme, že nie. Veď som ti to sľúbila…
