A tak sa stalo, že Katarína začala rodiť práve v snehovej fujavici. Podľa lekárov mala pred sebou ešte tri týždne, hádam by do tej doby vietor ustal, prišli by poriadne mrazy, dalo by sa v pohode do pôrodnice vypraviť. Ale kdeže! Ten drobec v jej bruchu sa rozhodol prísť na svet práve teraz. Akoby mu tam už bolo pritesno, a čo na tom, že vonku šestý deň sneží a fúka, jemu sa už nechcelo čakať.
V takej kalamite by do dediny neprešla ani tá najsilnejšia tatrovka a cesty boli zaviate tak, že na niektorých miestach by si človek po pás zapadol. A sneženie neprestávalo, sneh sa valil a valil, akoby na nebi niekto rozsypal vrece múky. Keď človek pozrel z okna, videl len bielu peruť, ktorá stále vírila. Keby aj musel von na dvor, hneď mu vietor vrazil do tváre snehové ihličky a otvoriť oči sa ani nedalo.
A presne v takej fujavici sa podujal Katarínkin chlapček prísť na svet.
Od rána nebolo Kataríne dobre, raz ju ťahalo v krížoch, potom jej bolo ťažko, len si ľahnúť by chcela, ale aj keby ľahla, pokoj nenašla, tak chodila stále dopredu-dozadu. Svokra, pani Mária, si jej nepokoja hneď všimla:
Katka, čo sa deje, nebudeš náhodou už rodiť? Čo sa tak mätieš?
Neviem, mamka, ale nejak mi je čudne…
Poď, pozriem ti bruško.
Mária veľkú skúsenosť s pôrodmi nemala, to už dnes všetko lekári vybavujú, pôrodnice sú na to. A za jej mlada v dedine ešte bývali tri babice, teraz už len jedna zostala starenka Rozália.
Bruško ti už kleslo, Katka. Drobec si zmyslel prísť na svet.
Teraz? Veď je ešte priskoro!
Nuž, to my neovplyvníme, dcéra. Ako Pán Boh dá, tak bude.
Katke sa tlačili do očí slzy od strachu prvý pôrod, všetko neznáme, niet sa komu vyrozprávať. Ani Mária si už nespomínala, ako to bolo, jej synčeka priviedla na svet pred dávnymi dvadsiatimi rokmi.
Katka, ja idem po babku Rozáliu. Daj pozor na vodu, keď prevrie v hrnci, vypni ju. Ak vládzeš, nachystaj čisté uteráky a plachty, vieš kde sú, priprav si všetko po ruke. Len sa, prosím, zbytočne nenamáhaj, ak je ti ťažko, radšej oddychuj. Ja keď som rodila Jána, babka Rozália mi kázala chodiť, nech si vysporiam dych, vraj to pomáha, aby bolo rýchlejšie otváranie. Ešte skočím cestou k Zuzane, tvojej mame, nech príde pomôcť. Drž sa, dievka, babka Rozália je skúsená, stará sa o všetky pôrody v okolí.
Tak sa svokra navliekla do šála, vzala drevenú palicu, nech sa jej v snehu ľahšie kráča, a zmizla v bielej búrke.
Katarína zostala sama a strach sa jej ešte viac zakrádal do srdca. Čo ak to príde práve teraz a nikto nebude nablízku? Ako sa mamka a svokra cez tú metelicu dostanú späť? Ak nepríde mama, hoci prečo by neprišla…
Akoby mala vedieť, čo robiť. Len jedno jej utkvelo: treba chodiť a zhlboka dýchať. Ale akoby, keď bolesti prichádzali ako vlny, že až dych uviazol v krku.
Ach, keby tu bol Ján, aspoň by ju podržal, povedal by jej, že to zvládne, bol by pri nej, keby ho aj bolo treba. Ale kvôli tejto záľudnej víchrici sa nemohol vrátiť z mesta žiaden autobus, žiadna cesta. Ešte ani nevie, že už o chvíľu bude otcom.
Sneh zrazu zaškrípal v predsieni a v chumáči snehu vpadla do domu Katarínina mama.
Katka! Zlatko moje! Mária mi povedala, že sa chystáš rodiť.
Áno, mami.
Počkaj, hneď som tu, hneď. Prinesiem ti sušené slivky, zalejem ich, urobíme kompót, dobre ti padne. Treba aj vriacu vodu…
O hodinu dorazila späť Mária aj s babkou Rozáliou. Babka, energická žena s vráskami, Katarínu prezrela a povedala svoje:
Do rána porodíš.
Akože do rána? zhíkla Katarína veď ešte ani obed nebol, akurát včera ma začalo trošku ťahať…
To boli len predzvesti, dievča moje. Tie zväčša prídu pár dní pred pôrodom. Teraz už sa telo otvára, hoci zatiaľ len máličko. Neboj sa, do rána to bude. Ja zatiaľ idem domov.
Zostaňte, prosím, babka Rozália! prosila Katarína Len vy rozumiete pôrodom, pri vás mi je pokojnejšie…
Rozália, čo už stála pri lôžku stovák žien, sa nad mladou zlámala:
No dobre, ostanem, nech je pri tebe pokoj, dieťa sa potom rýchlejšie narodí.
Katarína ani netušila, že tie predzvesti sú ako snežienky krátko potešia a potom prídu skutočné kvietky, na ktoré pripravená nebola.
Bolest obrovská, akoby ju niečo zvnútra lámalo, nedalo sa nadýchnuť, ani krok spraviť. Poležať sa nedalo, chodiť nevydržala, len bolesť v celom tele.
Mária so Zuzanou len chodili z kúta do kúta, vzdychali a ľutovali Katarínu, nevediac, ako jej pomôcť. Rozália ich poslala žehliť plachty, nech nestrašia.
V noci všetko utíchlo. Babka Rozália pozrela a pokývala hlavou otvorenie na štyri prsty, všetko ide pomaly, keď je to prvýkrát, ťažká cesta pre dieťa aj pre Katarínu. Úplne vyčerpaná, aspoň na chvíľku, keď bolesti utíchli, si oddýchla. Babka ju uložila, nech načerpá sily.
A vonku zatiaľ víchrica, akoby ešte silnejšia.
O štvrtej ráno Katarína vyskočila z postele, všade tma, vedľa nej Rozália ticho chrúmala.
Bože, pomôž mi šepkala Katarína pohľadom k ikone svätého Mikuláša nech je to už za mnou.
A znovu celá bolesť, že nič iné nevidela. Babka Rozália preskúmala situáciu: päť prstov… ešte potrvá, ale prvýkrát to tak býva.
Keď sa už vonku začalo rozvidnievať, Katarína bola úplne zmorená, košeľa spotená, oči doširoka, vlasy zlepené.
Už iba kúsok, už je chlapček na ceste, zašepkala babka Rozália.
Babka, pomôžte mi, vzlykla Katarína babička, pomôžte! Babka!
Katka, čo je? zalarmovala Zuzana, kde tu máš babku, to si len spomínaš? Veď ona tak volávala svoju prababičku, ešte keď malá bola, inak babka nevedela povedať, tak jej ostalo Babka… Babka Zuzana Katarínu najviac ľúbila, bola jej prvá pravnučka, sama mala len synov.
Katka, už vidím hlavičku! Drž sa, ešte raz! Dýchaj, takto so mnou, puf-puf-puf, dychčila s ňou starena.
Katarína zo seba kričala posledné zvyšky síl, tlačila, dýchala a opäť kričala.
Babka, pomôžte, už ďalej nemôžem! vzdychla a v tej chvíli sa dieťatko narodilo, priamo do Rozáliiných úzkych rúk. Možno poslednýkrát ešte, pomyslela si starenka s láskavým úsmevom.
Jemnučko položila Kataríne dieťatko na brucho:
Chlapec, Katka, chlapček! Pozri, aký krásny synček ti prišiel na svet. A aký má hlas! Veru, raz z neho predseda bude!
Katarína si utierala slzy radosti, bozkávala malinké pršteky. Ako sa toto zmestilo do nej? Ach, škoda, že Ján pri nej nie je, videl by, akého majú syna, najkrajšieho na svete.
Mikuláško, môj Mikuláško… šepkala.
Akože Mikuláš? prekvapila sa svokra, veď si vravela, že ak bude chlapec, dáš mu meno Adam!
Akýže Adam? On je Mikuláš, povedala Katarína s úsmevom Mikuláš Jánovič…
Babka Rozália si po pôrodných povinnostiach balila veci, bola unavená. Hoci je to veľká radosť privítať nový život, vezme to sily starým rukám. Teraz by aj sama rada oddýchla, len akosi prejsť tou snehovou metelicou domov…
Katarína so synčekom zaspali, aj Zuzana sa už chystala domov. Doma ju nebolo celý deň a noc. Zaviala sa až po čelo do šálu, potichu sa so svokrou rozlúčila a vyšla do snehu.
A ver, už nič tak nesneží, sneh už padá skôr ako drobný krupič, vyzerá to, že fujavica bude čoskoro preč. Možno sa Ján už zajtra alebo pozajtra dostane domov.
Počkám, idem ešte k Babke Zuzane, poteším ju, že máme Mikuláška. Veď možno niečo potrebuje, chleba alebo čo, hoci naposledy som jej doniesla, ale ona zje len máličko.
Staručká babka, prababka z manželovej vetvy, žila dva domy ďalej, v lete by mala 93 rokov. Už dlho sama, preniesť sa k nim nechcela, ticho sama žila, ešte si vedela pohospodáriť a oni jej boli stále nablízku, priniesli, pomohli.
Ledva otvorila vrátka, bolo vidno, že Ján včera pomáhal, lopatu nechal opretú pri plote. Prešla cestičku k dverám, trošku smehla schody, vošla do domu.
Babka Zuzana, babka Zuzana! volala, dupotala sneh z čižiem. Starena už horšie počuje, treba zakričať. Babka Zuzana, to som ja, Zuzka, prišla som vás pozrieť!
Nič, ticho… Babka zrejme spí, škoda ju budiť. Zvesila si kabát, stiahla čižmy a vošla do izby…
A tam ležala babka na posteli, ruky skrížené na prsiach, na sebe čisté, sviatočné šaty, nový biely šatka na hlave. To hneď Zuzana zbada nevidela ju nikdy v tomto odeve. Pristúpila k nej, utrla slzy z tváre, zavrela viečka starene.
Na stolíku ležala Katarínina fotografia, vedľa obrázok svätého Mikuláša a koniec sviečky.
Ďakujem ti, babka, pomohla si Katke. Porodila synčeka. Dala mu meno Mikuláš. Ale ty to už iste vieš pobozkala starú ženu na zvráskavené líce, ďakujem tiChvíľku bola v izbe ticho, iba vietor v oknách zašumel slabším hlasom, akoby aj on už strácal sily. Zuzana sa posadila k posteli starej matky a chytila ju za zrobenú ruku. Sneh v dlani sa roztápal, slza kvapla na prikrývku. Pohladila babkine líca, akoby jej poďakovala, že zastala ešte posledný raz pri Kataríne, že porodila nový život, práve vo chvíli, keď sama odchádzala.
Vonku sa už medzi oblakmi prebojovávalo svetlo. Nad strieškami chalúp sa vznášal pokoj, aký prichádza, keď po búrlivej noci vyjde nový deň a človek vie, že aj keď sa niekto stratí, niečo nové sa narodilo, a kruh života sa uzatvoril v tichom súzvuku.
Zuzana sa naposledy obzrela po izbe, pobozkala babku na čelo a ticho prisľúbila, že Mikuláškovi bude o nej rozprávať o tej, ktorá držala rodinu po generácie v bezpečí, o rukách, čo sadili a žali, o ochrannej láske, ktorá teraz spočinula na vnúčati, novom človiečiku pod studenou perinou dedinského snehu.
A práve v tú chvíľu, keď Zuzana otvárala dvere na ulicu, ticho začal padať nový sneh už nie zúrivej fujavice, ale ako jemné, ligotavé perleťové vločky. Nad Čiernym Horným v tom prvom dennom svetle zaznelo detské zaplakanie a zvonku sa studený vzduch naplnil pokojnou nádejou.
Tak sa v jeden deň v bielej metelici narodili dvaja Mikuláš, chlapček s menom dediča a srdcom nového sveta, a spomienka na babku, ktorá v tichej izbe dočakala svoj súmrak, keď deň už patril budúcnosti.
A Katarína? Držala v náručí synčeka, zhrbená bolesťou, naplnená láskou, uprostred krajiny prikrytej snehom. Hoci boli cesty zapadané a domy ponorené do ticha, v jej srdci začala znieť pieseň o živote, čo prichádza v pravý čas, čo nemá strach z kalamity, a o ženách, ktoré spájajú minulosť s budúcim, generáciu za generáciou, jedným laskavým pohladkaním po vlasoch novorodenca.
Vonku vo dverách už stál Ján, zablatený, unavený, ale so slzou v oku. Prišiel domov, keď už fujavica doznievala, prišiel práve vo chvíli, keď bol dom plný tichého šťastia a spolu s prvým úsvitom si mohol privinúť Katarínu aj malého Mikuláša.
Zima pomaly ustupovala, nový deň sa prebúdzal a nad dedinou, v ktorej staré aj nové srdcia bijú v jednom rytme, sa už vznášal prísľub jari.
