Snažili sme sa odniesť vaše veci do miestnosti pre straty a nálezy, poznamenal policajt. Ale… ten váš kocúr je teda bojovný. Nikto sa k veciam nemohol ani priblížiť. Prosím vás, zoberte si veci aj kocúra. Aj bez toho máme dosť starostí…
Na každej železničnej stanici sú čakárne. Niekde priestranné a svetlé, inde malé a stiesnené. V jedných sú mäkké kreslá, v druhých tvrdé lavice. Sú rôzne, ale spája ich jedno nekonečné čakanie.
Takmer každý, kto cestuje vlakom, aspoň raz príde príliš skoro zo strachu pred meškaním, a potom mrzne v očakávaní. Kufre a tašky sa kopia pri nohách, čas sa vlečie a človek v duchu hreší svoju opatrnosť.
Aj v ten deň ľudia sedeli v čakárni a unikali si pohľadmi. Niekto listoval noviny, iný sa začítal do knihy, väčšina utiekla do obrazoviek mobilov. Pár ľudí hryzlo zvyšky chlebíčkov. Práve k nim on prichádzal…
Čakáreň bola na prízemí, samostatný vchod priamo z ulice. Zrejme ho privábili arómy z tašiek a igelitiek.
Bol to veľký, neupravený sivý kocúr. Okolo krku mal obojok s telefónnym číslom.
Ľudia ho odháňali. Najtvrdšie reagovali mamy, kŕmiace deti:
Chod preč! Si špinavý a určite plný bĺch. A ešte aj dieťa nakazíš.
Kocúr ťažko vzdychol a poodstúpil. Nikoho neobťažoval, len si prisadol a mlčky, vytrvalo hľadel…
Veľmi túžil po jedle, no o prosení nič netušil.
Pred pár dňami ho sem priviezli. Gazda náhle zomrel a príbuzní sa rozhodli predať byt. Jeden z nich vyriešil situáciu tak, že kocúra odniesol na stanicu.
Tu iste neumrie od hladu, povedal a odišiel.
Ale ako žobrať? Čo robiť? Ako ľuďom vysvetliť, že je hladný? To kocúr nevedel.
A tak si tiško privinul k nohám cudzích, načuchal vône a hrozilo mu mdloby.
Ľudia, ktorých už otravovalo čakanie, na bezprizorného kocúra nemali náladu. Chceli čo najskôr zmiznúť, zabudnúť na túto čakáreň, ako na zlý sen…
Muž sa objavil na stanici s predstihom. Služobná cesta mala byť krátka noc vo vlaku, ráno práca v kancelárii a hneď domov. Do odchodu ostávalo asi štyridsať minút. Z nudy si prezeral okolie a všimol si kocúra práve, keď naňho zajačala jedna z matiek a ohnala sa.
Kocúr si už zvykol, ticho cúvol a sadol si bokom, pripravený na ďalší výbuch.
Muž zazrel obojok a myslel si, že sa zviera stratilo, utešoval sa, že majiteľ bude určite spokojný, keď sa nájde. Vytiahol z kufríka fašírky, ktoré mu žena pripravila na cestu. Otvoril škatuľu, nadýchol sa vône a spokojne zamrmlal:
No, takáto dobrota… obrátil sa ku kocúrovi. Mačička, poď sem, dám ti kúsok.
Kocúr nedôverčivo prešľapoval. Nechcel znovu trpieť úder.
Neboj sa, povedal muž, nič ti neurobím.
Kocúr nakoniec opatrne pristúpil, pozrel sa mu do očí. Muž položil fašírku na obrúsok. Kocúr ticho zamraučal a začal jesť, opatrne, s rešpektom, že ani omrvinku nenechal.
Domáci si, to vidno… zamrmlal muž.
Odbľsol číslo z obojku a vytočil ho. Toto číslo je nedostupné, ozvalo sa.
Zazrel na hodiny vlak odchádza za dvadsať minút. Situácia sa náhle skomplikovala.
Čo teraz? Čo robiť? rozpačito opakoval, obzerajúc sa po miestnosti.
Zastihol ho pocit bezmocnosti. Zavolal manželke, rýchlo vysvetlil všetko a spýtal sa:
Čo robiť? Je to jasne domáci kocúr. Telefón nefunguje. Blúdi tu po stanici a všetci ho zaháňajú.
Ach, ty si ako magnet na trable! hundrala žena. Čo máš s tým kocúrom?
Všetci ho odháňajú, povedal. A on ani nevie prosiť o jedlo.
A v ktorej čakárni je? spýtala sa rýchlo.
V tej hlavnej! potešil sa muž.
Tak mi povedz číslo stanice.
Tesne pred nástupom kocúra priviedol ku stene a nechal preňho celú škatuľu fašírok.
Počkáj tu, pohladil ho po hlave. Žena ťa určite nájde.
Kocúr sa doňho zahľadel do jediného človeka, ktorý si ho všimol, nakŕmil, pohladil a prihovoril sa mu pokojnými slovami. Postrčil mužovu ruku hlavou a potichu zamraučal.
Len pokoj, čakaj. Ona príde…
Na druhý deň mal muž plno povinností. Až večer stihol žene zavolať:
No? Našla si majiteľa kocúra? Nakŕmila si ho?
Celý večer som ho hľadala… povedala, ale podarilo sa mi zistiť, že majiteľ zomrel a dediči ho len tak vyhodili na stanicu…
Ostal ticho.
Ráno tam opäť zájdem, dodala žena.
Nevzrušujem sa, klamal muž. Viem, že pomôžeš.
Jasné, že nevzrušuješ, rozčúlila sa, tvoje srdce nie je v poriadku. Už žiadne rozčuľovanie! Toho kocúra určite nájdeme, mám aj dcéru s manželom.
Zložil a pokúšal sa upokojiť. A čo, veď všade sú túlavé mačky… Nemôžeš sa kvôli každej trápiť… Ale nepokoj ostal, osud sivého kocúra sa mu vryl do srdca.
V noci spal nepokojne. Snívalo sa mu, že hladí kocúra po hlave a niečo mu vysvetľuje, kocúr prikyvuje…
Ráno mu žena oznámila: prehľadali celú stanicu, vypytovali sa upratovačiek kocúr zmizol.
Muža prepadol čudný pocit viny. Nedokázal ho pomenovať, no držal ho.
Ponáhľal sa späť…
Večer bol už v známej Bratislave. Nešiel domov, odložil si veci pri neznámom mužovi a šiel pátrať po kocúrovi.
Najviac sa bál, že ho nenájde alebo príde neskoro.
Hodinu a pol prehľadával stanicu, potom obchádzal koše a nakúkal pod kríky.
Krátko pred polnocou sa k nemu pridala i žena, celý svet nadávajúc.
Okolo druhej ráno, vyčerpaní, si sadli na lavičku pri vchode a zapálili.
Nohy mám drevené, lamentovala.
Jasné. Čo teraz?
Posadíme sa chvíľu, potom znova hľadáme. Kde máš veci?
Chytil sa za hlavu:
Na stanici… pri jednom pánovi. A ten už určite odišiel!
Najskôr po veci. Ak tam sú, šup s nimi do auta a znovu hľadáme kocúra.
Prešli halou. Pri batožine ich zastavil policajt.
Sú toto vaše veci? opýtal sa.
Naše, odpovedali naraz.
Prečo ste ich nechali?
Hľadali sme kocúra, opäť spoločne.
Ktorého kocúra? prekvapený policajt kývol smerom k batožine. Tohto, čo tu leží?
Na kufri sa rozvaľoval veľký sivý kocúr.
Chceli sme veci odniesť na straty a nálezy, dodal strážnik, ale ten kocúr… Skákal po každom, chránil kufor ako pes.
Nezmizol len na chvíľku odbiehol. Zoberte si veci a kocúra. Máme tu chaos aj bez toho.
Muž sa opatrne priblížil ku kocúrovi. Ten, sotva uvidel človeka, ktorý ho nakŕmil a pohladil, veselo zamraučal a natiahol sa po ňom celým telom.
Muž si sadol, pohladil kocúra po chrbte a s úľavou vydýchol. Žena sa posadila vedľa.
Ty máš život ako román, uškrnula sa a pobozkala muža na tvár. Zase raz sa zamotáš a neviem čo… Poď, zober veci a ideme.
On vzal kufor a tašku a ona objala veľkého, vychudnutého, špinavého kocúra. Ten naraz radostne mňaučal, búchal ju hlavou, hlasno pradieval a škrabal sa jej po tvári.
Žena sa smiala, jemne ho odtláčala.
Doma ho najprv vykúpala v teplej vode, vysušila froté uterákom, dala dole obojok a naservírovala misku s voňavým slepačím vývarom.
V noci sa kocúr potichu prikradol do spálne, uložil sa pri ženu, opatrne ju postrčil labou a trošku poškriabal, akoby sa uisťoval, či nezmizne.
Položila mu dlaň na chrbát a zašepkala:
Spi, zlatko, spi. Teraz si už doma…
Kocúr ticho pradieval a zaspal.
Muž tiež spal. Snívalo sa mu, že s manželkou opäť hľadajú kocúra po stanici.
A kocúrovi sa snívalo, že celý čas on sám hľadal práve tých svojich ľudí.
Medzitým, na stanici, pobehovala malá ryšavá mačka. Nepokojne pozerala ľuďom do očí a žalostne mňaukala. Ľudia sa odvracali a ponáhľali sa ďalej.
Nemali kedy sa zastavovať. Veď koľko je na svete mačiek! Všetky predsa zachrániť nemôžeme mysleli si, a zrýchľovali krok.
Tak to teda bolo…
