Na prázdniny sme si z mesta priniesli nášho kocúra Milana. Na dedine už býval jeho rodný brat Tibor. Tibor dostal svoju prezývku vďaka svojim vypúleným očiam medzi miestnymi mu každý hovorí Bulvo. Tu na dedine si ľudia servítky pred ústa nedávajú.
Zo začiatku to mal Milan ťažké. Hoci bol drobný, Tibor mu nedal pokoj. Odhaňal ho od jedla a tak škriekal, že by prehlušil aj susedku v nedeľu popoludní, keď v rozhlase hrajú dychovku.
V istej chvíli sa Tibor zachoval ako typický dedinský frajer myslel si, že je nesmrteľný, a pustil sa do Milana naplno. Milan sa ho najskôr lenivo zbavoval raz jednou, raz druhou labkou, v štýle ale daj pokoj, pane baróne, a jedným náhodným úderom poslal Tibora rovno do vedra na odpadky.
Takto nenápadne a nečakane sa Milan ocitol na vrchole potravinového reťazca. Na dedine majú ku mačkám veľmi praktický prístup: Milanovi sa od práce na poli zachránil len preto, že bola zima.
Kŕmenie sa tu berie ako umelecký a nepravidelný proces. Milan si na to nemohol dlho zvyknúť, keďže v Bratislave jedol pravidelne z porcelánu a k stolu ho pozýval sluha.
Zo stresu sa Milanovi rýchlo vrátili staré mačacie inštinkty často som ho v noci nachádzal s hlavou v hrnci na sporáku. Tibor stával na stoličke a hliadkoval, pričom škriekal, až nám uši zaliehali, a tak dával bratovi signál, že prichádzam. Milan sa na mňa len lenivo otočil a zamňaukal Tiborovi: Neboj sa, ten je náš. Keby si videl, ako potme vyjedá z chladničky.
Raz sme si povedali, že Milan už je pripravený, a vyniesli sme ho na dvor do snehu. Keď sa k nám otočil, celá papuľka mu bola biela a v očiach mal smútok, ako pri nedožitej mladosti akoby si zahral Mariána Labudu v niektorom z jeho melancholických filmových výstupov. Von sme ho odvtedy už nepúšťali.
Jedného večera prišli za našim Jurajkom dedinské deti. Pohodlne sme sa uvelebili v obývačke a ja som im nahlas čítal Sládkoviča. Ako som dočítal pasáž o macoche, čo sa premenila na čiernu mačku a cvakala pazúrikmi po dlážke, dvere s hrozným škrípaním povolili a do izby hrdo nakráčal Tibor.
Milan totiž svojho brata naučil dokonalý trik otvárať dvere labkou, nech sú akokoľvek zamknuté.
Obývačka bola maličká, ale s deťmi sme sa v nej rozpŕchli na všetky strany. Jedného chlapca sme potom museli ťahať z pootvoreného okna pred pádom ho zachránila stará mama, čo vždy dobre nakŕmila každého návštevníka.
Aby ste vedeli, Tibor je úplne, hlboko čierny ako októbrová noc pod Tatrami.
Čo poviete klasika ešte stále dokáže dnešným deťom vyčariť nezabudnuteľný zážitok. A tak sme sa všetci na vlastnej koži presvedčili, že staré príbehy majú stále silu, ak sa im nebojíte otvoriť dvere pokojne aj labkou.
