Na chalupu sme si z mesta priviezli nášho kocúra Šimona. Na vidieku žije Šimonov vlastný brat Trangoš. Trangoš dostal meno podľa svojich vypúlených očí, to sa na dedine s prezývkami nešetrí. Od začiatku to pre Šimona nebolo vôbec jednoduché. Napriek svojej menšej postave si na ňom Trangoš vybíjal svoju silu odháňal ho od jedla a pritom zlostne prskal, skoro ako niektoré susedky pri klábosení pred krámom.
V istý moment však Trangoš urobil typickú dedinskú chybu začal si veriť až príliš a zaútočil na Šimona priamo a bez varovania. Šimon sa spočiatku len lenivo oháňal labkou štýlom ale prosím ťa, daj pokoj, barón, no omylom trafil Trangoša tak, že ten skončil až v koši na odpadky. Tak celkom nečakane a s istou dávkou smiešnosti sa Šimon stal šéfom miestnej mačacej partie.
Na dedine sa ku mačkám pristupuje vyslovene prakticky keby nebola treskúca zima, dávno by chudáka Šimona už hnali na pole chytať myši. Kŕmenie je tu skôr náhodný a kreatívny proces. Šimon si dlho nevedel zvyknúť, že už nepapá z porcelánu načasovaný na minútu a nečaká na pozvanie od sluhu. Stres mu však postupne opäť prebudil lovecké pudy. Neraz som ho našla v noci rozvaleného na sporáku, nos mal zaborený v hrnci. Trangoš, nechajúc svojho brata strážiť z výšky stoličky, zúrivo prskal, aby ho varoval pred mojím príchodom. Šimon sa lenivým pohľadom otočil, zamňaučal: Tohto sa neboj, ten je náš keby si videl, ako v noci po tme sliedi v chladničke.
Raz sme si povedali, že Šimon je už pripravený na život vonku, a tak sme ho vyniesli na dvor a posadili do snehu. Keď sa na nás obrátil, celá jeho tvár bola biela a v očiach mu stála hlboká smútok, aký má len človek, ktorý vie, že život mohol prežiť inak. Viac sme ho na dvor už radšej nepúšťali.
Jedného večera prišli za mojím synom Mišom jeho kamaráti. Pohodlne sme sa usadili v obývačke a ja som im začala čítať Puškinove rozprávky. Práve, keď som čítala pasáž o macoche, čo sa premenila na čiernu mačku a ticho sa prikrádala po chodbe, dvere s hrozným vŕzganím povolili a dovnútra slávnostne nakráčal kocúr Trangoš. Ako na potvoru, Šimon medzičasom naučil brata svojmu špeciálnemu kúsku otváraniu akýchkoľvek dverí labkou.
Obývačka bola malá, ale nám s deťmi sa podarilo rozbehnúť do rohu. Jedného chlapca sme potom museli vyťahovať z okna; od pádu ho zachránila stará mama, ktorá ho výborne vykrmovala. A aby bolo jasné Trangoš je absolútne, beznádejne čierny.
Verte či nie, nie často sa stane, že klasická literatúra urobí na dnešné deti takýto hlboký dojem. Príbehy, ktoré zažijeme naživo, majú často väčšiu silu než tie čítané a tie, čo spájajú smiech aj trochu strachu, nám ostanú v pamäti ešte dlho. V živote totiž nejde o to byť najväčším hrdinom, ale nájsť si svoje správne miesto, aj keď cestou spadneme do odpadkového koša.
