Som s tebou
Paľko, ja naozaj neviem, čo robiť! Ona nechce nikoho počúvať! Stále si melie svoje, že bude rodiť! Aké dieťa, Paľko? No povedz, aké? Má len devätnásť! Celý život pred sebou! Teraz nechá vysokú školu a čo? Pôjde robiť upratovačku? Musíme to nejako vyriešiť! A ty mi musíš pomôcť!
Ako, mama?
Pavolov hlas bol taký chladný, že Irina skoro pustila telefón. Syn sa s ňou nikdy tak nerozprával! Vždy bol jej dobrý, milý chlapec A teraz čo? Čo urobila zle? Veď predsa na vine nie je ona, ale Lucka! Zamilovala sa, prosím pekne! Hlúpa dievčina! Keby aspoň raz dala na matku! Ale čo už sa teraz sťažovať? Sama si na to môžeš, Irina Petrovičová! Rozmaznávala si ju, všetko jej dovolila, kamarátky ste boli Teraz máš, čo si chcela! To je výsledok tvojej výchovy! Ale prečo?! Prečo takto? Veď Paľko je taký výborný syn! Inteligentný, slušný, poslušný! Vždy pomôže, podrží! Hoci už býva sám. No a čo, už je dospelý, samostatný, len ešte nie je ženatý. Koľkokrát som mu vravela, že už by si mal založiť rodinu, a on nič… Chcela by som už vnúčatká! Koľko ešte čakať? Dobre, keď bola Lucka malá. Starosti, tréningy, súťaže. Čas neostal ani zamyslieť sa nad vekom. Teraz je dcéra svojská, šport už nechala, doma je málo, stále niekde pobehne kdesi školu, kdesi kamarátky, kdesi pátrací tím, a teraz aj ten jej. Fúha, Bože uchovaj! Kde ho len našla, toho podivína? Jaksi mľandravý… Ihneď som to vedela, no Lucka sa zamilovala! Nikdy nevedela ľudí odhadnúť! Vždy sú všetci podľa nej dobrí! Koľkokrát som jej vysvetľovala, že takých dobrých je vo svete pár, aj keď existujú nechápe. No kam to všetko viedlo? A čo teraz s tým? Sviatky za dverami a ja mám hlavu ako balón. A teraz ešte aj Paľko! Ten jeho tón! Prečo sa so mnou rozpráva takto?!
Paľo, ty čo so mnou takto hovoríš?
Kde je, mama? Pavol zatočil do uličky, zaparkoval. Jeho pokoj skončil pritom slove dieťa. Ruky sa mu zatriasli na volante, oči sa mu zatmili a chcel vykríknuť, ako vtedy… Lenže vtedy to k ničomu neviedlo, a ani teraz nebude inak. To znamená, že sa treba upokojiť a spraviť aspoň niečo, aby ten malý, Lukin, zostal nažive, aj keď nie je jeho, syn alebo dcéra, veď Pavol nikdy nezistil, kto to mal byť vtedy u Mirky. Ach, mama! Čo to vystrájaš! Veď Lucinku si vždy mala radšej… veď to je dievča a ešte k tomu neskoré dieťa! Ako by si ju mohla nemať rada? Lucka bola vždy krásna, od narodenia. Pavol už mal možnosť nahliadnuť na veľa bábätiek, v ich rozvetvenej rodine sa vždy niekto rodil. Všetky deti boli ako cez kopírak tá ich rodová krv sa poznala. Sivomodré oči, pevné telíčko, ručičky-nožičky zviazané v perinkách, čo sa ukazovali rodine. Čím tučnejšie, tým lepšie. Len Lucka prekvapila! Oči rodinné, ale postavou tú labutiu šiju, ruky-rebríčky a nohy ako z kameňa vytesané, také jemné, že sa až človek bál dotknúť! Mama najskôr skrývala oči, akoby sa hanbila za vlastné dieťa. To až neskôr, keď Lucka poletovala po rodinných oslavách ako motýľ, sledovala si ju s pýchou. Bola iná ako všetky ostatné, a ľudia ju mimovoľne sledovali.
Taká krása musela na svet prísť! vzdychali tety a narovnávali mašľu svojim dcéram.
Keď Lucka prvýkrát vyšla na koberec v krásnych trenírkach, ťahala špičky, všetkým bolo jasné, že je to dievča na niečo viac, než len tešiť oči.
Mama žila pre Lucinu kariéru v gymnastike, Pavol sa ponoril do vlastného života, konečne oslobodený od jej všetečných starostí. Mama ho mala samozrejme rada, len bola nesmierne hrdá. Každému a všade pripomínala, akého má skvelého syna:
Paľko vyhral fyzikálnu olympiádu! Áno, tú najväčšiu! Teraz sa nebojím o jeho budúcnosť. Veď je to génius! Výsledky z matematiky budú čoskoro, tam určite tiež uspeje! Ach, ďakujem! Výchova? Netreba z toho robiť vedu, len sa treba deťom venovať.
Irina si nevšímala, ako jej poslucháčky jatrili tváre nespokojnosťou. Ona žila vo svojom svete, kde všetko bolo krásne. Deti úspešné a pekné, muž ju miloval a ona robila, čo ju baví. Trošku pracovala, keď chcela, veď ako učiteľka angličtiny bola povestná tým, že aj dieťa s úrovňou nula za rok pripravila na prijímačky na slušnú vysokú školu. Preto bola žiadaná, aj keď pýtala dvojnásobok oproti iným lektorom v meste.
Záleží, čo je pre ľudí najdôležitejšie peniaze alebo výsledok. Komu na dieťati záleží, ten vie, že ja urobím všetko preto, aby sa dostal, kam chce.
Pavol len žasol, ako to stíha. Luckine tréningy, domáce povinnosti, prácu. Vždy bola vynikajúca organizátorka. Ten zvyk dal aj jemu. Teraz sa mu to hodilo.
Aj dnes mal deň rozplánovaný. Našťastie, už bol večer. Preto správa od mamy ho úplne zaskočila.
Koľko času už prešlo od toho, čo počul prvýkrát:
Som tehotná. Nebudem rodiť. Som ešte mladá, nezvládnem takú zodpovednosť. Ty za to môžeš. Takže to aj vyrieš. Kliniku som si našla, ostatné urobíš ty.
Bože, ako sa pohádali Prvýkrát za tie roky, čo žili s Mirkou spolu. Pavol kričal na Mirku tak, že sa okná triasli. Bol nahnevaný a nechápal, za čo môže. Či jej neponúkal znova a znova, aby sa vzali? Že by mohli založiť rodinu, veď mali byt, hoci malý, ale stačil by, auto, menší no výnosný biznis. Čo viac treba? Nebol boháč, Mirka nebola princezná. Obyčajná študentka z vedľajšej skupiny, prišla študovať z dediny s čudným menom. Vždy sa smiala, keď ho Pavol nevedel vysloviť. Začali spolu hneď po náhodnom stretnutí na univerzite, kde Mirka obúvala rozbitý opätok a poštekla sa na neho.
Čo tu stojíš? Nedá sa prejsť! Málo papiera v krajine, že maľuješ po stene? Aj doma takto špiníš?
Zanadávala mu, rozbehla sa boso na skúšku, Pavol nechápal, no šiel za ňou.
Keď vyšla zo skúšky, zavesila sa mu do ruky, suchla žiacku knižku pod nos:
Päťka! Treba to osláviť! Čo navrhuješ?
Chodili spolu viac ako rok, kým sa nasťahovali. Pavol v tom čase býval s dedom, pretože mama bola väčšinu času preč, otec stále v robote. Dedo neskôr zomrel a rodičia rozhodli, že byt je malý a nepohodlný, hoci Pavlovi miesto stačilo. Po dedovej smrti ho už ale nechcel ani on. Padať na duchu muselo ustúpiť, muselo sa žiť. Prijal návrh rodičov vymeniť byt za väčší. No chýbal mu dedo strašne… Často čakal, že ho ešte zahreší ráno, keď šiel ospalý do kúpeľne:
Poď, študent! Raňajky máš na stole.
Dedo bol silný, nepremožiteľný, ako ťahač, ktorý roky kormidloval po Dunaji. Ale len dovtedy, kým nezomrela babka.
Dlho tu nebudem. Bez nej neviem byť.
Dedo, čo hovoríš? A ja? A Lucka?
Ešte vás chcem vidieť, čo z vás bude. Potom za ňou, mojou holúbkou.
Tak volal babku od prvého dňa.
Bola jemná, dobrá Takých ženy už nerobia, Paľko. Bol som na ňu zlý a ona len kývla hlavou: Paľko, čo sa hneváš? A nič! Ani výčitka, ani hádka! Keby ťa aspoň raz poriadne vyhrešila! Ľahšie by mi teraz bolo.
A za čo?
Všeličo… Dlhý život. Vieš čo, keď je čo odpúšťať, ľahšie sa prežíva. Inak všetko tlačí. Hľadám ju a nenachádzam Je mi zle.
Pavol to videl. Aj to, ako dedo chradne. Prvýkrát pochopil, čo je láska. Tá skutočná, pevná, navždy.
O takej sníval s Mirkou, no pochopil, že tu nič podobné nebude, keď sa na neho pozrela chladno, vypýtala si kartu a zaplatila kliniku.
Kartu si vzala sama. Po hádke narýchlo zbalila veci, vytiahla mu peňaženku, tresla dverami a odišla. Pavol sa spamätal, až keď mu prišla sms, že odišla veľká suma. Zavolal do banky, zablokoval kartu, šiel k rodičom.
Mama vyplakávala, otec rázne povedal:
Ak treba pomôcť, sme tu.
Rodičom Pavol nepovedal, čo sa stalo. Len, že s Mirkou sa rozišiel. Vedel, že mama by robila scény, zúrila, nadávala Mirkinej pamäti ešte Luckiným vnúčatám. Takto to bolo ľahšie
V izbe sedel celé večery na starej pohovke, ktorú rodičia nechceli vymeniť. V duši mal čierno, myšlienky mu tiekli jedna za druhou ako hustý med, nedali sa zastaviť. A kde brať svetlo?
Svetlo prišlo samo. Lucka nazrela do izby, chvíľu ho sledovala, potom sa šikovne zložila na koberec, poutierala mu slzy, potom ich zo žartu zlízla a povedala:
Je ti zle Paľko, čo mám spraviť? Tak ti chcem pomôcť, ale neviem, ako
Len seď pri mne. Aby som niečo blbé nespravil.
A ona zostala. Sedela s ním celú noc, až kým nezazvonil budík a mama si nevšimla, že Lucka nie je v posteli. Myslela si, že išla skôr spať kvôli súťažiam a že sa iba bojí. Ani nevedela, že sedeli mlčky väčšinu noci a potom už rozprávali bez prestania. Mladšia sestra, decko, sa zmenila na citlivého a múdreho človeka. Pavol nechápal, odkiaľ v tej šestnásťročnej toľko múdrosti a tepla. Lucka vytiahla z Paľa všetko, čo cítil, a jednoduchými, správnymi slovami mu vysvetlila, čo by mal ďalej. Neboli to rady, len poznanie, že život nekončí. Že možno bude aj niečo dobré
Lucka, mala by si študovať psychológiu!
Ako sa sestra začervenala, hneď vedel, že trafil jej tajné želanie. Ale to sa mamine predstave nehodilo. Ona v Lucke videla gymnastickú hviezdu a robila všetko pre jej kariéru. Po hádke vtrhla do izby, vyhrešila Lucku, že nie je umytá, pohrabkala Pavla na hlave hoci vedela, že to nemá rád a letela na raňajky.
Ten deň Lucka suverénne vyhrala súťaže. Lietala po koberci, sudcovia len žasli odkiaľ v nej toľko hudobného pochopenia? Habanera hrala, Lucka všetko predviedla, čo počula v noci od brata bolesť, nepochopenie, silu, čo už niet.
Tie súťaže mohli Lucke otvoriť dvere do celej športovej budúcnosti. Plánovali jej prestup do Bratislavy, keď nastala tragédia. Cestou z tréningu si nevšimla dvoch chlapov, ktorí išli za ňou. Išla peši, otec sa zdržal v práci, bratovi nevolala nie je predsa malá. O desať minút bola doma.
Dievča, počkaj, kam sa ponáhľaš! Máme psíka, pozri, aký je zlatý!
Nízky vrčivý hlas jej nahnal strach.
Nechceš sa zoznámiť? Hrdá si? Zle! Riko, chyť ju!
Lucka sa od detstva bála psov, nepozrela sa ani späť. Vedela, že nesmie utekať, inak sa pes rozbehne za ňou. Vchod do paneláku bol na dva kroky, svetlo svietilo. Rýchlym krokom letela k schodom, zabudla, že primrzlo. Nestihla sa zachytiť zábradlia, zosunula sa po schodoch, podkolená na ľade.
Prebrala sa už v nemocnici. Vedľa mama, bledá ako stena, sa kývala na stoličke. Hlavu mala ako v Prahe, nohy boleli odpornou, tupou bolesťou.
Mama
Lucka, prebrala si sa Irina odtrhla pohľad od steny, oči mala opuchnuté na škáročky. Ako sa toto mohlo stať, Lucka?
Lucka nerozumela, čo matka viac ľutovala: zlomeniny, čo budú vyžadovať roky, alebo koniec športovej kariéry? Ľútosť ani súcit necítila. Nikdy ich nepotrebovala, len teraz túžila, aby ju aspoň chvíľu mama obijala a povedala:
Drž sa, moja malá! Všetko prejde, aj bolesť!
To, čo čakala od mamy, dostala napokon od Pavla.
Malá, vydrž! Viem, že bolí. Chceš obrovskú tortu? Teraz môžeš! Budem ťa nosiť, hádzať snehovými guľami a pomáhať učiť sa na prijímačky. Stále chceš byť psychologičkou?
Objímal ju, ona sa schovávala v jeho rukách. Tak to bolo ľahšie, aj bolesť ustupovala.
Rehabilitácia trvala dlhšie, ale na konci prvého ročníka už Lucka mohla chodiť takmer ako predtým. Kroky síce neboli letecké, ale palica a barly už boli minulosťou. Tie perleťovo ružové , čo jej brat prefarbil v autoservise, chcela Lucka nechať na pamiatku, ale nakoniec ich darovala Lenke, koordinátorke pátracieho tímu, ktorá bola od detstva invalidná, ale aj tak vedela byť v strede všetkého. S organizovaným tímom si Lucka uvedomila, že sú ľudia, čo majú omnoho ťažší život.
Leni, to nie je pokoj, ani kľud Lucka stokrát za večer varila čaj, krájala salámy, pripravovala desiaty pre tých, čo hľadali v poli nezvestného chlapca.
Načo by mi bol kľud, Lucka? Nebola by som potrebná. Toto je život, chápeš?
Práve v tíme spoznala Lucka Martina.
V niečom mala mama pravdu. Nenápadný, akoby zmazaný, bol taký tieň, no robil toľko, čo iní traja. Lucka poznala jeho príbeh, matke ho nerozprávala. Vedela, že nepochopí, pre ňu nebol Martin dostojný pár.
Martin do tímu prišiel, keď zmizol jeho nevlastný otec. Hľadal sám celý deň, potom zavolal dobrovoľníkov, lebo polícia nechcela riešiť nahlásenie zmiznutia.
S otčimom mal vzácny vzťah. Ivan, matkin tretí muž, bol pre Martina ozajstný otec. Mama ho vychovávala sama, prvý muž ušiel ihneď, keď zistil, že bude dieťa. Martin ostal s babkou a dedom.
Mama sa vrátila, keď mal desať a s novým manželom. Spoločný život nevydržal, otčim bol tvrdý, raz syna zbil za rozbité okno, Martin ušiel a viac sa k nim nevrátil.
O polroka sa Zuzana rozviedla a potom našla Ivana ovdoveného, staršieho, ale dobrého muža. Martin ho prijal až po výlete na ryby. Sedeli proti sebe v loďke, bez slov chytali ryby. Tých pár hodín pri východe slnka Martina zmenilo. Ivan pochopil jeho dušu a už nikdy nebol sám na rybách.
Martin dostal prúty, čas na Dunaji patrilo len im. Neskôr chodil za otázkami práve za Ivanom.
Babka a dedo umreli, Martin sa presťahoval k mame, ale už sa nebál. Ivan sa stal tatkom, zveril sa mu so všetkým, a keď mama ochorela, Ivan ho adoptoval.
Ivan zmizol v jeden večer cestou z práce. Martin našiel vodiča, čo ho viezol. Do polnoci hľadal, kým nezačal volať do tímu, lebo polícia odmietla hľadanie.
Dobrovoľníci Martnina otca nenašli Zamrzol len pár metrov od cesty. Nikto si ho nevšimol. Prečo vystúpil skôr? To navždy ostalo záhadou.
Martin zložil otca a už na druhý deň šiel za Lenkou do tímu:
Chcem pomáhať. Čo treba robiť?
S Pavlom sa Lucka so svojim milým zoznámila hneď.
Páči sa mi, Paľo. Možno aj viac než páči.
Veď to je dobré.
Aký je to človek?
Myslím, že dobrý
Keď ho Pavol spoznal, uznal, že má Lucka pravdu. Pár však v spoločnosti vyzeral netradične: Lucka vysoká, jemná, krásna, Martin nevyčnieval nijako. Pavol videl, ako to rodičov zarazilo a rozhodol sa sestru podržať.
Dôležité je, že je to dobrý človek! No nie?
Mama odfrkla, ale mlčala, otec sa zadíval, potom prikývol:
Uvidíme
Tak sme videli
Pavol znova naštartoval a opatrne vyšiel z ulice. Musí nájsť Lucku. Možno po hádke s mamou neujde do Dunaja, ale človek nikdy nevie Veď Irina ju isto nevypočula, v tom mal Pavol jasno nevie, že Martina už niet. Ale jeho dieťa to asi áno
Hlúpa, až smiešna náhoda stála život tohto tichého, dobrého chlapca. Večer šiel domov, s Luckou telefonoval, vkročil na cestu mimo priechodu, zabudol, že má tmavý kabát namiesto bielej vetrovky. Vodiča obviňovať nebolo za čo Pavol vedel, že osvetlenie je tam skromné, v tmavých šatách je človek v šere neviditeľný.
Stalo sa to pred dvoma dňami. Zajtra je pohreb a Lucka rodičom nepovedala nič. Je skamenená, nechce hovoriť, nevie plakať.
Slzy nejdú, Paľo. Nedokážem Len vankúš ticho hryziem, nech to nepočujú
Povedala si im?
Nedám sa. Mama by začala To by som teraz nevydržala
Prečo mi nepovedala o dieťati, nechápal. Možno sama netušila? A keď už vedela prečo nezavolala
Otázok priveľa, odpovedí ani jedna.
Dvere Lenkinho bytu boli otvorené. Pavol ticho zaklopal na dvere do kuchyne a keď sa Lenka otočila, spýtal sa:
Kde je Lucka, Lenka?
U mňa v izbe. Čakala ťa.
V izbe bola tma, Pavol nechcel zasvietiť ak Lucka plakala, oči by ju boleli.
Paľo
Som tu.
Dobre
Vzdych bol taký tichý, taký zúfalý, že Pavol bez rozmýšľania prišiel k úzkej posteli, objal Lucku aj s jej dekou, akoby ju chcel ochrániť pred celým svetom.
Neboj sa, maličká, som s tebou! Zvládneme to! Viem, že teraz sa ti zdá, že nič dobré už nepríde, ale príde! Bude dieťa a bude nový život! Bude krásny, lebo bude mať takú mamu a otca, že lepších nenájdeš!
Lucka potichu vzlykla a konečne sa rozplakala na bratovom pleci.
Aj ty si mal ísť na psychológiu, Paľko Šlo by ti to Je mi tak zle! Keby si vedel, ako veľmi
Ten večer vzal Pavol sestru k sebe. Rodičom povedal, že Lucka bude bývať u neho a pokiaľ nechcú prísť o oboch, budú musieť akceptovať, že si svoje rozhodnutia robí sama.
Potom nasledovalo mnoho ťažkých dní: Luckino tehotenstvo s nekonečnou nevoľnosťou, rozhovory s rodičmi, ktorí len s ťažkosťami prijali, že deti sú už dospelé a žijú podľa seba. Väčšinu dohadov riešila Irina, lebo otec Pavla a Lucky tajne za ženou navštevoval dcéru, pomáhal s prípravou na narodenie vnúčaťa, našiel výbornú lekárku pre Lucku.
Malá Viktorka sa narodila nadránom, vyčerpala svoju mamu, ohlásila sa silným hlasom, že sa sestrička rozosmiala:
Teda, aký spevácky hlas! Mama baletka, dcéra basom! Po kom to má?
Po otcovi Lucka sa usmievala na červenú tváričku dcérky. A vedela, že tu je nový život. A Martin sa bude žiť ďalej, lebo tie oči nie sú matkovské. To znamená, že rod po Pavlovi bude pokračovať, a Viktorka bude pokračovanie Martina
O tri roky neskôr.
Vikinka! Poď sem! Prinesol som ti darček!
Paľko! Zasa? Lucka vyzerala z kuchyne, ruky mala celé od múky. Veď je len Nový rok, nie narodeniny! Nemáš moju dcéru tak rozmaznávať!
A čo som? Strýko a krstný! Jeden darček od príbuzného, druhý od krstného!
Viktorka pustila chvost kocúra, čo ležal na podlahe obývačky a znášal detské trápenie. Svoju garsónku kúpil Pavol Lucky, aby boli spolu aj s Viki. Svoju predal a pridal na dve rovnaké garsónky v novostavbe aby boli blízko.
Oči ako Martinove sa rozsvietili pri pohľade na krabicu, keď ju Pavol otvoril ešte jasnejšie než svetielka na stromčeku.
Páči sa?
Viktorka opatrne hladkala prstom sklenené ozdoby.
Môžem?
Na to som ti ich doniesol! Poď, zavesíme ich spolu na stromček!
Lucka zošuchla múku do zásterky, prišla, akurát keď Pavol zodvihol neter a pomáhal jej zavesiť luskáčika.
Aké krásne! Paľo, ale však to je sklo! A keď sa to rozbije?
Nevadí! Už viem, kde ich zohnať. Pozri, ako sa Viki páčia!
Malá dievčinka sedela pri stromčeku, jednou rukou objímala kocúra a šomrala mu rýchlo rozprávky. Príbeh bol taký dlhý, len aby kocúr neurazil a neodišiel to by nevedel, ako sa rozprávka skončí. Viki ju už vedela, veď včera boli v divadle, kam ich vzal Pavol a dnes tancovala po izbe, ako baletky.
Vyzerá, že už nie sme potrební! A ty si hovorila, že sa jej to nebude páčiť!
Ja iba, že je ešte malá! No neuhádla som. Kto by čakal, že je tak pokojná?
Pavol pozrel na sestru, zasmial sa.
Tieto slová ti pripomeniem, keď ju večer budeš ukladať spať! Potom uvidíme, kto je pokojný a kto nie. Nakŕmiš ma? Musím stihnúť ešte prácu pred večerom.
Neostaneš? Rodičia prídu každú chvíľu!
Nech si užijú vnučku. Ja prídem večer. Treba aj kocúra striedať, lebo ho zamorduje.
Vieš, že mama našla pre Viki baletné štúdio?
Oj!
No vidíš. Čo teraz?
Nič, usmerníme energiu babky správnym smerom.
A ak nie?
Ty si mama, ja tvoj advokát. Dvoch nás neporazí.
Myslíš?
Som si istý! Daju mi už tu niečo jesť?
Dáme! Si protivný. Keď ťa už vydám, nech ťa kŕmi žena?
Lucka úsmevne ušla, smiala sa z izby.
Vy ste sa s mamou dohodli? Nezačínaj aspoň ty!
Taký poklad a strácaš ho! Vnúčat sa ani nedočkám!
Oj, ženy!
Na stromčeku sa zatočila figúrka Márie, Viki zamumlala pesničku a rozkrútila sa v tanci. Kocúr sa uhýbal, lebo ako vieš, možno vyrastie nová Magda GálováPavol sa zadíval na kolotoč svetielok, na rozjarenú Vikinku, čo objímala kocúra, a cítil v sebe tichú vlnu vďačnosti za to všetko, čo ich stretlo, hoci nebolo ani ľahké, ani spravodlivé. V tejto malej izbe, medzi múkou, smiechom, mäkkým kožuchom mačky a zlatistými guľami na stromčeku, našiel kúsok sveta, ktorý už nikdy nechcel pustiť.
Z vedľajšej izby doznela Luckina pieseň, ktorou vždy upokojovala dcéru, a Pavol si spomenul na svojho starého deda a na to, čo mu vtedy povedal:
Vieš, Paľko, láska nie je o tom, že o ňu prosíš svet. Je, keď ju dáš ďalej, hoci aj v tichu alebo v smiechu detí.
Stromček za oknom sa zaleskol v odraze snehu, Vikinka sa zatočila k Pavlovi a natiahla ruky v detskej túžbe po blízkosti:
Paľko, tancuj so mnou!
Podal jej ruku, cítil drobnú dlaň vo svojej, Lucka sa opierala o zárubňu a s úsmevom sledovala, ako sa jej rodina opäť zjednotila aj tí, čo tu boli pred rokmi, na malú chvíľu akoby znova stáli pri nich. Svet lámal vlny za oknami, ale tu, v kuchyni, tichý tanec a smiech napĺňali všetko.
V tom tanci, s odtlačkami starej bolesti i novej nádeje, sa končila noc a začínal nový deň.
A Pavol si v tej chvíli uvedomil, čo znamená byť s tebou že nemusí odpovedať na všetky otázky, stačí, že sú spolu.
Niekedy bolesť len prerastie do radosti ak sa nezľakneme a zostaneme.
