Vieš, minule sme zažili presne tú dovolenku snov, o ktorej si ešte dlhé roky povieš iba s povzdychom. Plánovanie prebiehalo úplne klasicky: ja s manželkou, naša verná Škoda Karoq, trasa cez celé Slovensko smerom na juh, viac než tisíc kilometrov pred nami a tá sladká chuť slobody, keď sadneš do auta a vieš, že si pán svojho času aj cesty. Vždy sme preto uprednostňovali cestovanie autom žiadne nevyspytateľné vlakové spoje, žiadne uplakané deti vo vedľajšom kupé, žiadne zrušené lety.
Tento rok sme ale spravili tú najväčšiu chybu náhodou sme spomenuli naše plány na rodinnej opekačke.
V partii sedeli aj Zdenko s Miladou. Neboli sme žiadni blízki kamoši, proste známi zo spoločných akcií. Pri debate som tak medzi rečou spomenul: O dva týždne padáme na juh, autom na pohodu.
Zdenko hneď ožil: Naozaj? V ktorých dňoch?
Ja že: Vyrážame pätnásteho.
Zdenko sa hneď chytá: To akurát! My máme dovolenku tiež v tom termíne. Chceli sme ísť vlakom, ale zostali len posledné miesta pri záchode. Poďme spolu vaším autom! Pohonné rozpočítame napoly, bude zábava, sme pohodári, neboj, žiadne konflikty.
Letmý pohľad na manželku a v jej očiach jasné ani za svet!. Snažil som sa to zamiesť pod koberec, že už máme plné auto, jazdíme na pohodu, veľa krát zastavujeme.
Ale Zdenko neustúpil: Prosím ťa, máme jeden kufor pre oboch! A čo sa týka peňazí, tak to bude úspora pre nás všetkých. Palivo je ako zlato. Pomôžte, nie sme predsa cudzinci.
A nejako z toho vyplynulo, že sme prikývli. Ten argument so šetrením nakoniec prevládl, no a samozrejme odmietnuť niekomu naživo bolo tak trochu trápne.
Ráno o piatej sme my už stáli pred bytovkou, všetko naložené, kufor zoradený do poslednej fľašky minerálky a deky na dosah. Zdenko s Miladou dofrčali s meškaním takmer štyridsať minút.
Milada fučala s kufrom ako menšia práčka a s hŕbou tašiek s olovrantom. Ja ešte, že veď sme sa dohodli na minime vecí a Zdenko že No ale Miladka je žena, musí sa preobliecť, nie?
Začal sa tetris v kufri. Čo už. Vyrazili sme a už za chvíľu Oľga, prepáč, Milada, že jej je teplo. Tak zapnem klímu, o desať minút Zdenko že je mu zima. Hudba im nevyhovuje. Potom sa začal kolotoč zastávok raz káva, raz WC, raz naťahovanie nôh, potom pauza na cigaretku.
Vlastne plán, že sa vyhneme zápcham, kým všetci ešte spia, išiel do hája. Namiesto dvoch zastávok sme sa cítili ako sadli do linkového autobusu.
A teda úplný vrchol bol na pumpe. Do nádrže som natankoval plnú za 150 eur, vraciam sa do auta a Zdenko si spokojne cmúľa hot-dog.
Tak čo, rozdelíme sa?, spýtam sa.
Ále, nechajme to na konci, nebudeme sa s drobnými cediť, všetko si potom zrátame a vyrovnáme sa, mávol rukou.
Trochu mi to dvihlo tlak, ale manželka mi pošepkala: Nevadí, nechaj to na neskôr, určite sa vyrovnajú. Aj mýta som platil ja, ani sa nezaujímali, koľko to je.
Celú cestu chrúmali svoje bagety, omrvinky všade po sedačkách. Na moju poznámku, aby boli opatrnejší, len so smiechom hodili: Však je to len auto, vyluxuješ, nič sa nedeje.
Dorazili sme totálne zničení a nie únavou z cesty, ale z ich neustálych požiadaviek.
Ráno, keď sme sa dobre vyspali, stretli sme sa v kuchynke v našom penzióne. Vytiahol som zápisník, kde som si písal všetky výdavky.
Takže nafta a benzín spolu 500 eur, diaľnice 110 eur. Čiže spolu 610. Na polovicu, to je 305 eur.
Zdenko skoro vyprskol čaj a Milada na mňa vypleštila oči.
Ako prosím? To vážne myslíš?
No jasné, odpovedal som, veď sme sa tuším takto dohodli.
Zdenko položil hrnček a zahlásil: Ale veď ty by si tú cestu šiel tak či tak! Tie peniaze by si minul aj bez nás. My sme len dokúpili miesta v aute.
Začal som už bublať: Ale my sme si vopred dohodli podmienky. Prispôsobil som sa, viezol som vaše veci, robil pauzy ako ste chceli, vy mi vrátite časť nákladov.
Milada len mávla rukou: Aké nepohodlie? Veď bola sranda a fajn spoločnosť. Mysleli sme, že to berieme kamarátky. Keby si povedal rovno, zohnali by sme lacnejší BlaBlaCar.
Moja manželka to už nevydržala: Iný vodič by vás pri tých omrvinkách a večnom frflaní vyložil už pri diaľnici!
Zdenko sa nakoniec tváril urazene: My môžeme dať stovku, maximálne stopäťdesiat, len tak zo slušnosti. Ale polku z toho, čo by si minul aj tak, to je absurdné. Peniaze už máme rozdelené na celý výlet.
Vstal som:
Počúvaj, nechaj si to. Neberiem od vás nič. Ale späť idete, ako viete, sami.
To snáď nemyslíš! Veď nemáme lístky! Dohodli sme sa na cestu tam aj späť!
Zmluva bola jasná delíme cestu rovnomerne. Porušili ste, tak si zabezpečte cestu sami. Prajem fajn dovolenku.
Ostávajúce dni sme ich, hoci bývali v tej istej dedine, ledva videli. Niekoľkokrát sme sa sem-tam míňali na kúpalisku, robili, že nás nepoznajú.
Pred odchodom ešte večer písal Zdenko správu: Dobre, nebuď tvrdohlavý. Dáme ti za cestu tam aj späť po 200 eur, poďme, Miladu v autobuse určite vytrasie.
Neodpísal som.
V kľude sme si rano zbalili, dávali veci do auta, skontrolovali olej a vyrazili s východom slnka. Navrátili sme si tú pravú pohodu: vlastná muzika, prestávky podľa seba, ticho a pokoj.
Od jedného spoločného známeho som sa potom dozvedel, akí sme strašní ľudia. Vraj som opustil kamarátov v núdzi, kvôli pár stovkám eur. Zdenko s Miladou presadali autobusmi, minuli viac ako u mňa a samozrejme, dávajú nás dolu všade, kde sa dá.
Ale vieš čo? Skúsenosť na nezaplatenie. Odvtedy, keď sa niekto opatrne ozve, či ich nemôžem niekam vziať, poviem už len slušne, ale jasne: Prepáč, radšej jazdíme sami dvaja.Odvtedy máme zásadu: dovolenka je len o nás dvoch, našej slobode a radosti z cesty. A keď sa ma niekto opýta, čo je najdôležitejšie pri plánovaní vysnívanej dovolenky, poviem rovno nie je to destinácia, ani počasie, ani program. Je to spoločnosť, ktorú si zoberieš so sebou.
Pri pohľade späť sa vždy pousmejem. Nie preto, že by som mal zlú spomienku skôr ako po dobrej životnej lekcii. Stačí jeden výlet a zistíš, kto je tvoj človek na cestu a kto na zvyšok života. A tak si dnes užívame každú jednu spoločnú trasu: auto čisté, myšlienky slobodné, smiech bez omrviniek, plánovanie bez kompromisov.
A pointa? Šum motoru, otvorená cesta pred nami a pohľad mojej ženy, v ktorom je viac než tisíc kilometrov slobody. To je tá dovolenka snov a tú už si nikým pokaziť nenecháme.
