Snažili sme sa odniesť vaše veci do stráženého skladu, poznamenal policajt. Ale… váš kocúr je poriadne bojový. Nikoho k nim nepustil. Vezmite si veci aj toho kocúra. Máme aj tak dosť roboty…
Na každej stanici sú čakárne. Niekde sú priestranné a svetlé, inde malé a stiesnené. V niektorých pohodlné kreslá, v iných tvrdé lavičky. Každá je iná, no všetky spája jedno neodvratné čakanie.
Takmer každý, kto cestuje vlakom, aspoň raz príde priskoro zo strachu, že nestihne, a potom márne čaká. Kufre a tašky sa kopia pri nohách, čas plazivo beží, a človek si v duchu nadáva, aký je prehnane opatrný.
Aj v ten deň sedeli ľudia v čakárni, uhýbali si pohladom. Niektorí čítali noviny, ďalší sa stratili v knihách, väčšina s očami zarazenými v obrazovkách mobilov. Niektorí jedli narychlo spravené chlebíčky. Práve k nim prichádzal…
Čakáreň bola na prízemí, s vlastným vchodom rovno z ulice. Asi vône jedál, ktoré sa šírili z tašiek, ho prilákali.
Bol to veľký, rozstrapatený sivý kocúr. Na obojku mu visel štítok s telefónnym číslom.
Ľudia ho odháňali. Najmä matky, ktoré kŕmili deti, reagovali prudko:
No tak, choď preč! Si špinavý a urazený blchami. Budeš mi tu dieťa nakaziť!
Kocúr si povzdychol a ustúpil nabok. Vlastne nič nepýtal. Len si sadol neďaleko a uprene sa díval, díval, díval…
Bol veľmi hladný. Ale pýtať si jedlo nevedel.
Pred pár dňami ho sem priviezli. Majiteľ náhle zomrel a príbuzní sa rozhodli predať byt. Jeden z nich našiel riešenie priviezol kocúra na stanicu a nechal ho tam, poznamenajúc:
Tu ho pred hladom ochránia, a odišiel.
Lenže ako si pýtať? Ako dať ľuďom najavo, že je hladný? To kocúr nevedel.
Preto si ticho sadal k nohám, díval sa do očí a vdychoval vône, z ktorých sa mu krútila hlava.
Ľudia, podráždení dlhým čakaním na vlak, o strateného kocúra nemali záujem. Chceli len čo najskôr odísť a zabudnúť na túto čakáreň ako na zlý sen…
Muž prišiel na stanicu vopred. Služobná cesta bola krátka noc vo vlaku, ráno práca na firme, hneď späť. Do odchodu ostávalo asi štyridsať minút. Z nudy sledoval všetko navôkol a uvidel kocúra práve vo chvíli, keď jedna z mám naňho zvýšila hlas a zahrozila mu rukou.
Kocúr si už zvykol, ustúpil na bok a sadol ďalej. Na krik a hrozby bol navyknutý.
Muž si všimol obojok a myslel, že sa zviera stratilo a jeho majitelia sú určite v strese. Vytiahol z aktovky fašírky, ktoré mu manželka nachystala na cestu v plastovej nádobke. Otvoril, nadýchol sa vône a spokojne zamľaskal.
To bude dobrota… zamrmlal, pozrel na kocúra. Cici-cici. Poď sem, drobec. Dám ti.
Kocúr nedôverčivo prešľapoval na mieste. Nechcel zase dostať kopanec.
No poď, neboj sa, dodal muž. Ja ti nič neurobím.
Kocúr sa predsa len priblížil. Opatrne sa prizrel na muža. Ten položil fašírku na papierik. Kocúr potichu zamňaukal a začal jesť, úhľadne, nestratil ani omrvinku.
Si jasne domáci, vidieť to na tebe… povedal muž.
Prečítal číslo na obojku a vytočil ho. Ozvalo sa iba, že číslo je vypnuté.
Zaklial pomedzi zuby. Do odchodu ostávalo dvadsať minút a situácia bola zamotanejšia, ako čakal.
Čo teraz? Čo robiť? opakoval zúfalo, obzerajúc sa po okolí.
Pocítil bezmocnosť a zavolal manželke. Rýchlo a habkavo jej všetko vysvetlil a spýtal sa:
Čo s ním? Určite je domáci. Číslo je vypnuté. Chudák chodí po stanici, pýta si jesť, a len ho všetci vyháňajú.
Ty si vždy na ťahu, odvetila žena. Neustále ťa pritiahnu podobné príbehy. A čo s tým kocúrom?
Chápeš, povedal. Všetci ho vyháňajú. On ani nevie pýtať si jedlo.
Rozumiem, odvetila. Čakáreň?
Presne! potešil sa muž.
A povedz mi číslo na obojku.
Pred odchodom na nástupište zobral kocúra k stene a nechal mu celú škatuľu s fašírkami.
Počkaj tu, pohladil ho po hlave. Moja žena ťa určite nájde.
Kocúr sa na neho pozeral jediný človek za tieto dni, ktorý si ho všimol, nakŕmil, pohladkal a hovoril upokojujúce slová. Prisunul sa bližšie a tichučko zamňaukal.
No vidíš. Čakaj ju tu. Nechoď nikam. Určite ti pomôže…
Na druhý deň mal muž veľa roboty. Zavolal žene až večer.
Tak čo? spýtal sa. Našla si majiteľov? Nakŕmila ho?
Celý večer som ho hľadala… povedala. Ale podľa čísla som sa dozvedela, že majiteľ zomrel, dedičia len kocúra vyložili pri stanici a zmizli…
Mlčal.
Ráno pôjdem znova hľadať, dodala žena.
Ja sa nebojím, povedal. Viem, že mu pomôžeš.
Vieš, ako sa nebojíš, osopila sa na neho. Srdce nemáš najlepšie! Rozčuľovať sa nesmieš! Nájdeme ho, zavolám dcére s manželom, pôjdeme spolu.
Položil telefón a snažil sa upokojiť. No a čo, veď koľko je mačiek na ulici? Nemôžem sa trápiť za každú jednu… Ale úzkosť neprechádzala. Osud toho sivého kocúra mu zrazu záležal.
V noci spával zle. Snívalo sa mu, že hladká kocúra po hlave, že mu niečo vysvetľuje a on prikyvuje…
Ráno žena oznámila: prešli celú stanicu, pýtali sa upratovačiek kocúr zmizol.
Muža priškriplo zvláštne pocit viny. Nevedel, prečo, ale nemohol sa ho zbaviť.
Ponáhľal sa späť domov…
Večer už bol v rodnom meste. Namiesto domov šiel hľadať kocúra, veci nechal u jedného z cestujúcich.
Najviac sa bál, že ho nenájde, alebo príliš neskoro.
Hodinu a pol prehľadával stanicu, potom prešiel všetky smetné koše a nazrel pod kríky.
Pred polnocou sa k nemu pridala manželka, nadávajúc na celý svet.
O druhej v noci, vyčerpaní do posledných síl, sadli si na lavičku pri vchode a zapálili si.
Nohy mám ako z olova, povedala.
A čo teraz?
Posediačky, potom znova pôjdeme. Kde si nechal veci?
Chytil sa za hlavu:
Na stanici, pri jednom pánovi. Ale ten už určite odišiel!
Najprv po veci. Ak ich neukradli, dáme ich do auta a pokračujeme.
Prešli cez čakáreň. Pri kufroch ich zastavila policajná hliadka.
Vaše veci? opýtal sa policajt.
Naše, odpovedali naraz.
Prečo ste ich nechali?
Hľadali sme kocúra, znova naraz.
Akého kocúra? nechápavo pokrčil plecami a kývol k batožine. Tohto, či?
Na kufri ležal veľký sivý kocúr.
Chceli sme odniesť veci do stráženého skladu, doložil policajt. Ale váš kocúr je ako lev, vrhal sa, nikoho k nim nepustil.
Nezmizol teda. Asi len zbehol na chvíľu. Vezmite si veci aj toho kocúra. Máme dosť iných starostí.
Muž opatrne kocúra pohladil. Ten, keď spoznal muža, čo ho nakŕmil, pohladkal a prikázal čakať, šťastne zamňaukal a natiahol sa celým telom.
Muž si sadol na lavičku, pohladil ho po chrbte a s úľavou vydýchol. Žena sa posadila vedľa.
Ty si úplne iný ako ostatní, povedala a pobozkala muža na líce. Vždy sa ti niečo také musí stať… No ber veci a poďme.
On vzal kufor a tašku, ona veľkého, chudého a špinavého sivého kocúra. Ten mňaukal radostne, búchal jej hlavou do ramena, hlasno priasol a pokúšal sa jej oliznúť líce.
Žena sa smiala a jemne ho usmerňovala.
Doma ho najskôr vykúpala v teplej vode, dôkladne vysušila froté uterákom, stiahla obojok a naservírovala mu voňavý kurací vývar.
V noci sa kocúr potichu vkradol do spálne a usadil sa žene po boku. Zľahka ju hladil labkami, mierne ju poškriabal, akoby skúšal, či nezmizne.
Ona položila dlaň na jeho chrbát a zašepkala:
Spi, miláčik, spi. Si už doma…
Kocúr potichu zašumel a zaspal.
Aj muž zaspal. Snívalo sa mu, ako opäť s manželkou hľadajú kocúra na stanici.
A kocúrovi sa snívalo, že on celú tú dobu hľadal práve toho človeka.
Na stanici zatiaľ pobehovala malá ryšavá mačička. Nepokojne hľadela ľuďom do očí a žalostne mňaukala. Okoloidúci si ju nevšímali, ponáhľali sa ďalej.
Nemali čas sa zastavovať. Veď koľko je na svete mačiek a kocúrov. Všetkých zachrániť nemôžeš, všetkých nenakŕmiš! hovorili si, a zrýchlili krok.
Taký je už život.
