Miroslave, je čas. Odporučil by som vám zájsť za lekárom. Dať si skontrolovať srdce. A čo by malo byť so srdcom? Ja mám pocit, že ho nemáte!
Čakovi vôbec nebolo jasné, prečo sú vchodové dvere, ktorými sa už toľkokrát vracali z prechádzky, zamknuté.
Sedel oproti olúpanej hnedej bráne.
Možno som si predsa len pomýlil vchod? uvažoval. Nie! sebavedomo si odvetil. Po čuchu usúdil, že je správne.
Stačí ešte chvíľu počkať a gazda si spomenie, že ma autom odviezol do lesa a nechal tam. To musí byť nejaká hra! Ale veď som našiel cestu. Tak teraz čakám!
Začal padať sneh. Labky Čaka čoraz viac štípali od zimy. Telo ho zradilo, chvel sa, nepomáhala ani srsť.
Hlavné je nemyslieť na hlad. Hneď ma uvidia a potešia sa. Dá mi veľkú, voňavú kosť…
Tento roztremtaný psík pristúpil k zasneženej kôpe a začal papať sneh. Sneh mu v papuli hneď mizol, na smäd si dal pokoj, ale bola mu ešte väčšia zima. Aj keď to už asi ani viac nešlo.
Hneď čo ma pustia dnu, zvalím sa pri veľkom bielom radiátore. Ale najprv kosť. A polievku. A potom na nich zavrčím predsa som trénovaný.
Ale svoje nádvorie som hľadal niekoľko nocí. Včera som stihol prešmyknúť do otvorených dverí vchodu, aby som sa zohrial. Ráno ma prebudil kopanec od domovníka. Zakňučal som, nemal som silu ho ani pohrýzť.
Ľudia sú zvláštni. Keď idem s pánom na vôdzke, takmer každý sa mi usmeje, zdraví nás. Ale keď som sám, všetci na mňa pozerajú s nenávisťou a dokonca aj kopnú. Teraz ma bok bolí.
Niekoľko hodín Čak bez pohybu hľadel na vchodové dvere. Nik neprichádzal ani neodchádzal. Začal potichu vŕzgať. V myšlienkach už bol nažratý aj v teple.
Stačí ešte trochu počkať. Ešte chvíľu.
Začala riadna vánica. Čak už takmer necítil laby. Zvinul sa do klbka. Vedomie mu postupne odlietalo niekam ďaleko. Úlohu splnil. Bolo to ťažké, ale našiel správny vchod. Je šikovný. Teraz treba len zaspať
Viktor Michalovič zostal v byte sám. Mal kopu povinností: pozrieť si televízor, vypiť si čaj, potom znova televízor, potom zas čaj, potom spať a na záver ešte čaj
To boli všetky starosti na dnes. Vlastne, na najbližších desať rokov to bude rovnaké. Kedysi to bolo iné!
Riadil električku. Vozil ľudí z okrajov až do srdca mesta. Bol dôležitou súčasťou veľkej siete mesta. A hlavne, bol potrebný.
Nič to, utešoval sa onedlho bude jar. Zasadím priesady, záhradka bude v plnom prúde. Ešte chvíľu a zima skončí!
Šiel do kuchyne, postavil varnú kanvicu. Kedysi, keď vrela voda, bolo s kým prehodiť slovo. Teraz sa cítil oklamaný ponáhľali sa preč, nechali ho samého.
Kanvica zasyčala. Viktor Michalovič zvyknutým pohybom otvoril skrinku, kde bolo uložené čajové vrecúško. Nebolo tam teda, škatuľka bola, ale vnútri nič.
Fuj, do kelu! Minulo sa, musím ísť do obchodu, s radosťou si pomyslel. Rýchlo sa obliekol a vyšiel z bytu.
Vo vchode zasa nehorí žiarovka, alebo ju znova ukradli? Rozhodol, že kúpi novú cestou späť.
Otvoril vchodové dvere a spravil pár krokov. O niečo zakopol a skoro spadol.
Do kelu! zahundral. To niečo bol pes, prikrytý snehom. Sneh už na ňom netopil.
Čak! Viktor Michalovič spoznal susedovho psa.
Čak, čo je s tebou?! Je ti tak zle? Počkaj, vytáčam susedov cez zvonček. Prišiel k domofónu a vytáčal byt Čaka. Bez odpovede. Potom zavolal susedov. Odpovedali.
Tu sused. Neviete, kde sú tí zo šesťdesiatštyri? Majú tu psa, skoro tu zamrzol!
Veď sa odsťahovali. Rozviedli sa, vraj. Byt na predaj.
To je hrôza! Ďakujem.
Viktor Michalovič si stiahol páperovú vetrovku, položil ju k psovi. Jemne rukavicou omietol sneh, opatrne Čaka presunul na bundu. Zdalo sa, že pes nedýcha.
Ježiš, do kelu! Čak, dýchaj!
Vytiahol ho dnu k radiátoru. Hladil ho po zmrznutej srsti. Zaklopal na prvé dvere na prízemí. Otvorila susedka Nina.
Viktor Michalovič, čo sa stalo?
Nina, prosím vás veľmi pekne. Vyhľadajte najbližšiu veterinárku a zavolajte nám taxík.
Halo, Elena?
Áno, kto je tam?
Tu je váš sused zo sedemdesiatdvojky, Viktor Michalovič. Číslo mám od Niny.
Á, dobrý deň, pán Viktor.
Ide o Čaka.
To je Miroslavova vec. Ja som toho psa nikdy nechcela.
Hm Práve smerujeme na vet
Viktor Michalovič, ten neschopák nevie ani na hypotéku zarobiť A ešte si zaobstaral psa.
Viete, roky som ťahala rodinu vlastnými silami? Prosila som ho, nech sa psa zbaví Ani to nedokázal! Dovidenia!
Hallo, Miroslav? Tu Viktor Michalovič. Sused. Čak prišiel domov!
Musíte sa mýliť. Náš Čak zostal niekde v lese.
Som si istý, že je to on!
Nie, to nie je možné.
Jasné To sa nerobí.
Nerozumiem vám!
Dobre rozumiete. Som rád, že také susedov už nemám.
Už niekoľko mesiacov žil Čak v novom dome. Odkrojili mu špičky uší, dve labky ho ešte boleli, no zvykol si.
Čak pochopil, že to vôbec nebola hra. Bola to hra dvoch dospelých, kde mal splniť povel: zdochnúť. Tentoraz doopravdy.
No tiež pochopil, že už má nového pána. Chodia na prechádzky trikrát denne. Je starší, a aby neuvísal len pri telke, Čak ho trénuje behom.
Tí ľudia sú zvláštni. Prví sa tvárili milo, ale skoro ma pripravili o život. Tento je väčne nespokojný, buble si, v skutočnosti je však láskavý a starostlivý. Čak nie je hlupák: tých treba hrýzť, tohto ľúbiť!
Na dvere Vikatora Michaloviča ktosi zaklopal.
Viktor Michalovič, tu je Miroslav. Mám novú ženu, má dcéru. Dievča chce psa. Dajte mi Čaka späť. Ospravedlňujem sa, že to tak dopadlo. Koľko dlhujem za veterinára?
Miroslav, nerozumiem vám.
Stalo sa Mal som malý príjem a
Psovi je jedno, koľko zarábaš Čak sa v lese stratil.
Viktor Michalovič, veď to je on, na podložke.
To je Norris, Čaka si stratil.
Čak, poď ku mne!
Pes ostal ležať na podložke bez pohybu. Iba vyceril zuby.
Miroslav, je čas. Mal by ste zájsť na lekársku prehliadku. Daj si pozrieť srdce.
A čo s mojím srdcom?
Myslím, že ho nemáte.
A čo vy? Premýšľajme spolu: čo by ste urobili inak? Starajte sa o tých, ktorí sú od vás závislí hoci aj o zvieratá. Srdce nerobí človeka len silným, ale hlavne dobrým.
