Poď ďalej, mama, už ťa čakáme, hovorí syn Peter, a jeho manželka Veronika hneď preberie kabát a podáva svokre papuče. Vtom jej úsmev naraz nahradí starosť na tvári.
Jana vošla do obývačky k ostatným, a Veronika len kývla hlavou smerom na podlahu, kde boli jasne viditeľné mokré stopy. Peter si to všimol tiež, len si s Veronikou vymenili pohľady, no rozhodli sa radšej túto tému chvíľu neotvárať.
Peter a Veronika mali čerstvú a radostnú novinu nedávno sa im narodili dvojičky, chlapci už trošku podrástli, a tak si pozvali najbližších, aby to spoločne oslávili.
Jana, ktorá je už niekoľko rokov na dôchodku, doniesla pre bábätká nádherné pletené veci, ktoré vyrobila vlastnoručne, lebo na nové z obchodu jej penzia nestačí. Aj preto nechcela prísť, povedala, že príde inokedy, ale syn s nevestou trvali na tom, že v taký deň musí byť mama s nimi.
Chlapcov pomenovali Martin a Šimon. Jana sa z toho výberu veľmi tešila jej manžel bol totiž Šimon a otec Martin, čiže syn pokračuje v rodinnej tradícii s menami, a to ju hreje pri srdci.
Aký je len krásny, celý si po tebe, Veronička. A tento, no podoba na Petra ako vyšitá. Ale vlastne ja sa v nich už strácam, veď sú rovnakí ako dve kvapky vody! pobehovala Jana dokola pri kolíske a nevedela, ktorý je ktorý, chlapci naozaj akoby boli z jedného vajca.
Peter s Veronikou sa na tom zo srdca smiali. Úprimná babkina radosť, ale aj jej večné obavy, im vždy vyčaria úsmev na tvári.
Návštevy sa rozišli a Jana sa tiež začala baliť domov. Veronika pozrela na manžela a Peter sa hneď ponúkol:
Mama, ostaneš radšej na noc? Je už neskoro a autobus nemusí ani ísť. A pomôžeš ešte Veronike s chlapcami dnes ich musíme okúpať a uložiť do postieľky.
Dobre, synku, keď chceš, prizvukla Jana.
Pomohla Veronike upratať stôl, poumývala riad, všetko dala na svoje miesto. Potom išli spolu kúpať bábätká. Toľko radosti, čo mala v očiach babka, hádam sa ani slovičkami nedá povedať. Veronika jej podala jedného z chlapcov do náručia, a Jana zafučala, že jej je až strach, aký je malý a že sa bojí, že jej z rúk vykĺzne.
Ale mama veď si aj Petra nejako vychovala, ani raz ti nevypadol z rúk! rozosmiala sa Veronika.
Ach, to už bolo tak dávno, ani si už nespomínam, aké to je držať také maličké dieťa, šomre Jana.
Veronika teda podala Martinčeka babke, a hneď akoby pocítil, že je v bezpečí, spokojne jej v náručí zaspal. Sama Veronika si kolísala Šimonka.
Janu uložili do samostatnej izby, nech sa môže dobre vyspať, ale jej sa spať vôbec nechcelo. Počúvala bystrými ušami, či chlapci nedychčia alebo neplačú. Celú noc bola v strehu, až nad ránom ju únava celkom premohla.
Keď sa zobudila, Veronika už mala nachystané raňajky, a chlapci ešte spali.
A kde je Peťo? začudovala sa Jana, keď v kuchyni videla len nevestu.
Mama, sadnite si, už bude raňajky, Peter je za chvíľu tu, pousmiala sa Veronika, keď videla, že svokra je v pomykove.
O chvíľu Peter vošiel s veľkou škatuľou v rukách.
Mama, toto je pre teba! Poď, otvor to, usmieval sa syn.
Jana otvorila krabicu a tam nové krásne čižmy! Ostala v šoku, nevedela ani slovo povedať.
Deti, sú strašne drahé, to si od vás nemôžem vziať poviem vám, až do plaču jej bolo.
Nie sú drahšie než ty pre nás, mama. Obuj si ich a nos ich v zdraví, objal ju Peter so širokým úsmevom.
Jana si vyskúšala nové čižmy, a len krútila hlavou, odkiaľ deti vedeli, že ich potrebuje veď staré sa jej už úplne rozpadli, ani ich opraviť sa nedalo, a na nové ona peniaze nemala.
Vtom sa jedno z bábätiek rozplakalo, a babka v nových čižmách hneď bežala pozrieť chlapcov.
Si úžasná, ďakujem ti, šepká Peter Veronike. Keby nebolo teba, nenapadlo by mi to.
Ale čo, nič na tom nebolo. Ja som to videla hneď keď mama večer vošla, nohy celé premrznuté a mokré, stopy na dlážke, staré roztrhané čižmy. Pre nás 80 eur je veľa, ale ešte zarobíme pre tvoju mamu je to však suma, ktorú si dovoliť nemôže. Len nech nosí, nech je zdravá, potiahla Petra k sebe Veronika.
A Jane bolo pri srdci také teplo či už z nových čižiem, alebo preto, že sa cítila potrebná a dôležitá pre svoje detiV izbe zasvietilo ranné slnko a rozjasnilo Jana tvár, keď v nových čižmách kľakla k postieľke s usmievajúcim sa Martinom. Jemne ho pohladila po líci a on ju chytil za prst svojou drobnučkou rúčkou. V tej chvíli akoby všetka únava, starosti a zima zmizli ostal len pocit tepla, prijatia a domova.
Z kuchyne začula smiech Veroniky a Petra. Srdce jej poskočilo jej rodina bola pospolu, šťastná, zdravá. S vďačnosťou sa zahľadela do zrkadla pri dverách uvidela v ňom staršiu ženu s vráskami a láskavými očami, v nových čižmách a so šťastím v očiach. A vedela, že hoci sa jej chodníky často kľukatili a občas premokli, dnes už kráča po tých najkrajších po chodníkoch, ktoré urobila láska jej detí.
Oprela sa čelom o bábätko a zašepkala: Ďakujem, že vás mám. V tej chvíli vedela, že doma neznamená miesto doma sú ľudia, ktorých milujeme. A Janka s novou silou objala v duchu aj všetky staré snehy a dažde, lebo každý z nich viedol práve sem. Tam, kde sú všetci spolu.
