NEOČAKÁVANÉ ŠŤASTIE
Pán, prestaňte ma sledovať na každom kroku! Hovorila som vám už, že smútim za manželom. Prestaňte ma prenasledovať! Začínam sa vás báť! zvyšovala som hlas, hádam až kričala.
Pamätám si, pamätám… Ale mám taký pocit, že nosíte smútok skôr za sebou, nie za ním. Prepáčte, nedal sa odbiť môj neodbytný ctiteľ.
Odpočívala som v kúpeľoch v Sliači. Chcela som ticho, len štebot vtákov v lese a pokoj; nemala som chuť počúvať dotieravých mužov. Nedávno mi náhle zomrel manžel. Musela som to nejako spracovať a zmieriť sa s nenahraditeľnou stratou.
S manželom Lubom sme začali opravovať byt v Bratislave, šetrili sme každý cent a neodopierali si nič, všetko sme odkladali bokom. A zrazu… Lubošovi sa pritížilo, záchranka už nemohla nič urobiť. Druhý infarkt. Pochovala som muža, zostali mi dvaja dospievajúci synovia, nedokončený byt a prázdnota v srdci. Ruky mi padali. Ako sa s tým všetkým vyrovnať?
V práci mi pridelili poukaz do kúpeľov. Odmietala som nechcelo sa mi ani vyjsť z bytu. Kolegyne však vraveli:
Nebola si prvá vdova, ani posledná. Máš deti, musíš žiť. Choď, Danielka, oddýchni si, uprac si myšlienky.
So stisnutým srdcom som odcestovala.
Uplynulo štyridsať dní od manželovej smrti a bolesť neustupovala.
Do izby mi pridelili veselú mladú ženu, Vieru.
Ona vyžarovala radosť a optimizmus, až mi tým liezla na nervy. Nechcela som sa s Vierkou deliť o svoje trápenie, veď načo. Aj tak, čo by mladuľká slečna pochopila? Okolo nej krúžil zabávač Roman, taký kultúrny pracovník, čo všetkých rozveseľoval. Každý v kúpeľoch je buď rozvedený, vdovec alebo taký, čo ešte hľadá druhú šancu. Ja sa však už nedám napáliť… Varela som Vieru pred Romanom určite je už aspoň po druhom rozvode.
Vierka sa smiala:
Nebojte sa, Danielka, už niečo o živote viem…
A tento “vrabec” za každým večerom lietal na rande. Ja som sedela týždeň zavretá v izbe, čítala knihu, ani neviem akú, pozerala televízor a jej obrazovku nevnímala.
Jedného rána som sa však zobudila akási natešená. Vyzerám von nádhera! Poviem si: prejdem sa po lese, nadýcham sa čerstvého vzduchu, vypočujem vtáky. A tam, pri lesnom chodníku, stretla som cudzieho pána.
Pamätám si ho zo spoločnej jedálne. Nesympatický krpec s priamočiarym pohľadom páčil sa mi ešte menej, najmä že bol odo mňa o hlavu nižší. Fúha… Ale chlapec bol vždy tip-top, hladko oholený, oblečený ako zo žurnálu. Každý večer mi v jedálni s úklonom podával malý kvetinový puget zvončekov. Tie tam rástli na každom kroku. Musím priznať: bolo to milé. Ale viac som nechcela.
No neodstupoval. Začal sa ku mne pridávať na večerné prechádzky. Sama som už ani neobúvala topánky na opätku, nech nevyzeráme smiešne. On sa však neznepokojoval ani svojim nízkym vzrastom, ani lesklou plešinkou. Bola som si istá, že láka ženy svojim hlasom taký zamatový tón som dovtedy nepočula. Tuším som sa už chytila do jeho siete…
Začali sme spolu chodiť tancovať, vybehnúť do Banskej Bystrice na trh po ovocie… Môj nápadník sa ma pokúšal pozvať do izby na “čaj”, no ja som zostávala pevná.
Napokon mi opatrne pripomenul:
Dani, zajtra už odchádzam. Nezastavíš sa večer u mňa na čaj?
Uvidím… povedala som neisto.
Nadišiel ten posledný kúpeľný večer. Rozhodla som sa Valdemara neuraziť a prišla… Vedela som, ako to skončí.
Stôl pripravený s pochúťkami; zjavne v jedálni požičal príbor, čo mi trochu rozveselilo náladu. Objavilo sa aj šumivé víno z Modry.
Tak na zdravie, Danička, ani neviem, ako sa s tebou rozlúčiť. Daj mi adresu. Určite prídem, povedal ticho Valdemar.
Na druhý deň zabudneš. Viem už, akí ste. Na čo si pripijeme, Valdo?
Ako na čo? Na lásku, Danielka… na lásku! zdvihol pohár.
Ráno sme sa zobudili v objatí. Bože, prečo som odolávala celé tie dni? Prečo som už dávno nešla za Valdemarom? Tolko krásnych chvíľ premrhaných! Zamilovala som sa ako školáčka… a dnes som už balila kufor na odchod.
Lúčim sa s Vierkou; sedela na posteli a plakala:
Čo je, Vierka? opýtala som sa.
Som tehotná, Danielka… a neviem, s kým, vzlykala.
Roman mal prsty? vyzvedám.
Asi nie… ešte som tu spoznala jedného… On je z vedľajšieho penziónu, ale je ženatý, šomrala “skúsená” Vierka.
Joj, Vierka. Zavolaj mame, nech príde a všetko vyrieši. Ako ťa mohli nechať samú? Poď za riaditeľom, nech sa aspoň niečo vyjasní, povzbudzovala som ju.
Vierka utekala so slzami na očiach z izby. Áno, dievča, ešte sa naplačeš.
Ja som sa balila na cestu. Nechcelo sa mi odísť. Za dvadsaťštyri dní mi všetko prisadlo k srdcu. Najmä Valdo…
Autobus už prichádzal. Valdemar ma i s kytičkou zvončekov odprevadil. Objali sme sa naposledy. A bolo po románe. Len v srdci zostala bolesť… Keby ma vtedy zavolal, všetko by som zanechala za sebou.
Žili sme s Valdemarom vo vzdialených mestách. Jediný kontakt boli listy. Raz mi však prišiel list… od jeho manželky. Vraj o nás vie všetko. Ale zbytočne sa namáham; jej je tridsať, mne štyridsať. Neodpísala som. Načo?
Po polroku však nečakane stál Valdemar pri mojich dverách. Synovia sa čudovali, ale zostali ticho.
Valdemar? Cez Bratislavu len prechádzaš, či tu chceš zostať? nechala som si otvorené zadné vrátka (túžila som počuť: “Ostávam navždy”).
Že či… Nevyženieš ma, Danielka? motkal sa vo dverách Valdemar.
Synovia ticho zmizli do izby.
Poď ďalej. Tak čo ťa sem priviedlo? List od manželky? podpichla som.
Prepáč. Chcel som ti písať, lenže žena list našla… Priznávam svoju vinu. Rozviedli sme sa, priznal vážne.
Ty si bol ženatý? Keby som to vedela… nič by sa nestalo medzi nami. Čo teraz? nevedela som, na čo myslí.
Ožeňme sa, Danielka, nečakane zahlásil.
Neviem… mám predsa deti. Ako by sa na to pozerali? Nemôžem sa rozhodnúť hneď, bola som však vnútri rada.
Deti sú super. Mám desaťročnú dcéru, prekvapil ma Valdemar.
Akože dcéru? Opustil si ju?
To nie! Vezmem si ju k sebe. Jej mama popíja. Bude nás viac, budu z nás riadna rodina, šokoval ma ženích.
Počkaj, Valdo, aká rodina? Ani nepoznám tvoje dieťa a už by som mala byť mamou? Príliš rýchle… Daj mi čas. Poraďím sa so synmi. Potom uvidíme. Poď, nakŕmim ťa, môj ženích so zvyškom príbuzenstva, usmiala som sa.
Rodina však nefungovala dokonale. Mali sme hátky, občas niekto vybuchol, inokedy odišiel… Každý máme inakú povahu. Kompromis nie je samozrejmosťou.
Čas bežal rýchlo.
Môj starší syn Andrej a Alenka, Valdemarova dcéra, sa napokon vzali. A vtedy sa obrátili proti nám. Vytýkali nám staré krivdy, vyčítali, že sme nemali rozbiť rodiny, že Valdemar nemal opustiť pijanskú ženu a ja zasa ako vdova nemala vôbec znova vydať. Hrdo odišli do podnájmu.
Ja a Valdemar sme len pokrčili plecami a žili sme ďalej spolu, mali sa radi.
Prešiel rok.
Deti sa nevracali. Alena volala otcovi len na narodeniny.
A tri roky po sobáši pozvali nás Andrej s Alenou na návštevu. Boli sme príjemne prekvapení i trošku v strehu, predsa len, nevedeli sme, čo čakať.
Ukázalo sa, že sa im narodil synček. Teda náš spoločný vnuk s Valdemarom. Mali sme nesmiernu radosť! Pri stole poprosili o odpustenie. Vraj už vedia, že život je všelijaký, treba vedieť odpúšťať, vážiť si rodičov, veď nám dali život. Syna pomenovali Miroslav nech je v rodine pokoj.
Takto sme s Valdemarom získali svoje nečakané, novonarodené šťastie.
