Susedka mi v noci kradla hnoj v plných vreciach. Včera som doňho štedro prisypala droždie.
Opäť si chodila k mojej kope s vedrami? nebola to otázka, bolo to konštatovanie.
Jolana, susedka spoza plota, ani brvou nepohla. Stála uprostred svojho záhonu, opretá o motyčku, a tvárila sa, akoby ju niekto neprávom obvinil.
Betka, no tak sa nerozčuľuj! Veď ty tam toho máš hromadu! Vari ti je ľúto pre susedu, pre kamarátku z detstva?
To nie je “toho”, Joli. To je dvetisíc eur za auto a dovoz, kývla som hlavou na viditeľne zmenšenú kopu na dvore. A inak je to môj majetok.
Ale no ták, nebuď lakomá! obrátila oči. Veď som si len pár vedier vzala, uhorky potrebujú pohnojiť. Vieš, ja mám dôchodok biedny, nemôžem si dovoliť kúpiť hnoj ako niektorí…
Jolana vedela, na akú strunu zahrať. Vždy sa vedela postaviť do role obete: vinní sú štát, počasie, planéty a napokon aj ja, lebo moje paradajky vždy dozrejú skôr.
Vrátila som sa do domu s hrčou zlosti v krku. Nešlo o pár vedier ani o peniaze prekážala mi jej drzosť a pocit, že ma berie za hlupáka.
Každú noc okolo druhej hodiny počula som charakteristické šuchotanie. Nebolo to “drobnô”; Jolana brala hnoj vo vreciach na stavbu a ukladala si zásoby, akoby sa chystala na vojnu.
Tóno sedel v kuchyni, lenivo hrýzol chlieb s masťou a lúštil krížovku.
Zase brala? neopovážil sa ani pohl’adať.
Zase. Ešte ma aj lakomou nazvala.
Daj na ňu pascu.
Jasné. A potom vysvetľuj, prečo susedka prišla o nohu. Tu treba rozum, nie silu.
Pozrela som z okna na jej novú fóliovník, ktorý bol pýchou celej ulice. Jolana sa rada chválila, aký má výnimočný “sajrajt” a “ľahkú ruku”. Nuž, hlavne keď siaha do cudzieho.
V tú noc som nemohla spať. Počúvala som: kde-tu zaštekal pes, cvrčky cvrčali a zrazu opäť šuch-šuch. Lopata sa zabárala do uleženého hnoja. Tú kopu som starostlivo prikrývala, chránila pred dažďom a ona si chodila bez hanby.
Ráno som vyšla na dvor Jolana už krútila na záhonoch.
Dobré ráno, Betka! spievala. Vidím, že ti tekvice žltnú, hádam nechuravejú?
Od stôp som hneď rozoznala, že v noci odvliekla najmenej tri vrecia.
Zdravím, Jolana. Nedočkáš sa.
Zamierila som do šopy, pohľad mi padol na policu so záhradkárskymi potrebami: semienka, hnojivá a veľké žlté balenie sušeného droždia na jahody. V momente som vymyslela plán.
Jolana spoľahlivo ukrývala ukradnutý hnoj vo fóliovníku do uzlíkovo zviazaných vreciek aby dobre “pracoval”. A v skleníku bolo práve horúco a vlhko ideálne pre kvasenie.
Napripravila som teplú vodu do vedra, vysypala do nej posledný cukor, nasypala celé balenie droždia. Zmes zasyčala, spenila sa, rozvoňala sa pivákmi a mojou sladkou túžbou po spravodlivosti.
Keď sa zotmelo Jolana ešte nešla na svoj “lov” som sa potichu prešmykla okolo pozemku. Vedela som, kde sa vždy preplazí cez dieru v plote. Tam som opatrne vyliala celý obsah vedra, premiešala povrch kopca. Máš rada cudzie? Nuž, srdcom pridávam.
Umýla som si ruky a líhala s pocitom rovnováhy.
Čo sa usmievaš? spýtal sa ospalo Tóno.
Budem mať pekné sny, odpovedala som, schúlila sa do periny a zaspala.
Noc bola nezvyčajne tichá. Nezobudila ma žiadna zvuky Jolana pracovala tichšie než zvyčajne.
No ráno nezačalo vôňou kávy. Prerušil ho pišťanec, akoby vo dvore lapili divú sviňu.
Obaja sme vyleteli z postele, Tóno len v trenkách dobehol k oknu.
Čo sa deje?! zreval, trel si oči.
Obliekla som župan a vyšla na dvor. Ranný chlad neskrýval kyslastý závan prenikajúci až na cestu. Jolana stála pri novom fóliovníku, ktorý mal dvere dokorán.
Vyzerala… zaujímavo. Celá bola posiata hnedými fľakmi, ako by sa na ňu niekto poriadne vybláznil štetcom. Prišla som k plotu a tvárila sa prekvapene.
Joli, čo sa ti stalo? Vyprasklo ti potrubie?
Pomaly sa obrátila. Tvár mala plnú hrôzy aj zvyškov tej lepkavej masy.
Ono… ono to vybuchlo! zaškriekala. Betka, to žije!
Prestrčila som sa cez plot a ledva nevyhŕkla smiechom. Vo fóliovníku to vyzeralo ako po výbuchu na polnote fľaky po stenách, na zemi kaluže, papriky zaliate až po vrch. Na mieste, kde včera ležali vrecia, sa odohral malý domáci armagedon.
Droždie v uzatvorených vreciach v horúčave začalo naplno kvasiť a tlačilo, tlačilo… až kým vrecia nevydržali a neexplodovali silou, že rozprskli obsah všade naokolo.
A čo ti tam ráchlo? spýtala som sa nevzrušene.
Vrecia! zajačala. Prišla som pozrieť, a jedno prásk! A ďalšie! Betka, čo si mi tam dala?!
Ja? nevinným tónom som odpovedala. Jolana, ten hnoj je moja vec na mojom pozemku. Nič som doň nepridala okrem toho, čo vyrobila krava.
A že skončil tu vo vreci u teba vo fóliovníku to je už poriadna záhada.
Jolana zmeravela. Na tvári jej šrotovalo, čo povedať: priznáš sa, že je moje znamená priznanie ku krádeži. Tváriť sa, že tvoje ale načo tam teda vybuchlo? Obrazne aj doslova “nutrila”.
To je… sabotáž! vyhŕkla nakoniec. Chcela si ma otráviť!
Čím? Prírodným hnojivom? mykla som plecami. Možno máš vo fóliovníku zlú energiu. Alebo ťa niekto uriekol. Veď sama tvrdíš, že máš ľahkú ruku…
Tóno vyšiel, obzrel si bojište, potlačil smiech v pästi a urýchlene sa stiahol späť, aby sa nerozosmial nahlas. Jolana sa pustila do umývania hadicou, ale zápach už veru neodplynul. Nepáchlo to ako hnoj, to bola vôňa porážky.
Cez deň sa dedinou šírili reči o zvláštnych explóziách u Jolany: od domácej pálenice po dopad meteoru. Jolana mlčala, len do večera drhla fóliovník.
Musela vyhodiť všetky sadenice, povymienať zeminu. Večer ani neprišla na tradičný čaj na priedomí zriedkavé.
O týždeň som objednala nové hnojivo. Opäť mi vyložili kopu na tom istom mieste. Noc prešla bez rušivých zvukov, bez šuchotu lopaty či šelestu vriec.
Kopa zostala ráno nedotknutá.
Jolana prešla ráno okolo môjho plota, naschvál odvrátila tvár. Teraz nakupovala hnojivá v obchode v pestrofarebných sáčkoch za vlastné peniaze.
Dobrý, susedka! zavolala som. Ako rastú papriky?
Zastala, pozrela na mňa. V jej očiach nebola výčitka, len opatrnosť a obavy z nečakaných chemických reakcií.
Rastú, zamrmlala. Zvládam, nepotrebujem tvoje darčeky.
Výborne. Recept na špeciálne hnojivo už poznáš.
Znechutene odplula domov. Vrátila som sa, zaliala si silný čierny čaj.
V srdci zavládol pokoj bez škodoradosti, bez triumfu. Jednoducho sa veci vrátili tam, kam patria. Moje zostalo moje, a cudzie ostalo cudzie.
Hranice v živote neurčuje výška plota, ale jasné lekcie. Nemá cenu siahať po cudzom, ak nie si pripravený znášať následky.
A sušené droždie mám pre každý prípad stále hore v špajze. Človek nikdy nevie keď sa objaví ďalší “slimák” na skúšku mojej štedrosti, na každého platí iný recept.
