STARÁ ZLÁ ŽENA
Starý autobus, ktorý šíril okolo seba vôňu nafty a rachotil, sa vzdialil a nechal ženu stáť osamote. Obzrela sa dookola, nič sa tu nezmenilo. Rovnaká rozbitá cesta, zablatene čierna od hlavy po päty. Tie isté kríky, ošpliechané sivou vodou. Dedina sa v diaľke ťahala ako úzka stuha po okraji lesa, v súmraku už svietili žlté štvorce okien, ozýval sa štebot psov a nespokojný gagot husí.
Áno, tu sa nič nezmenilo za šesť rokov, rozmýšľala Viera, takmer nič. Akurát na pravej strane na kopci už nebol rad poľnohospodárskych strojov, ktoré kedysi svietili v žltavom svetle lámp. Teraz tam zívala tma, ani len netušila, čo sa stalo s hospodárstvom Tomku, asi ho predali dedičom.
Viera vykročila na hlavnú ulicu v dedine. Ani by ju neprekvapilo, keby niekto z rohu hodil po nej kameň. Mala pocit, že z každého okna na ňu hľadia odsudzujúce oči. Kráčala so šatkou stiahnutou nízko na čelo, aby ju nik nespoznal. Čo ju čaká? Zostal ešte jej dom? Lenže nemala kam ísť, len domov, a vrátila sa sem napriek nenávisti, ktorú k nej miestni pociťovali. Práve kvôli nej totiž pol dediny pred šiestimi rokmi ostalo bez roboty.
Medzitým sa veľmi zmenila, zvonka aj zvnútra. Po tej bezstarostnej krásavici s modrými očami neostalo nič. Viera bola v minulosti pohľadná hnedovláska s veľkými modrými očami. Nemala nikoho, žila sama na konci dediny v starom domčeku pri jarku. Tomka v dedine každý uznával. Pracovala preňho väčšina miestnych. Raz sa k nemu Viera presťahovala. Myslela si, že vyhrala v lotérii.
Ale ukázalo sa, že všetko je inak. Karol Tomka si o sebe myslel, že je akýsi pán farár, v skutočnosti výmyselník a tyran. A Viera sa mu stala len dievčenskou ozdobou na pobavenie, ale omámená jeho pozornosťou dlho nevidela jeho pravú tvár. Najprv jej zakázal kamarátiť sa s priateľkami, potom skritizoval príliš vyzývavé šaty, zakázal jej líčidlá. Jej život sa zmenil na jeden dlhý zákaz.
Sedávala doma, čakala naňho, varila polievky a upratovala izby. O práci nemohlo byť ani reči. Karolovi sa stále zdalo, že má niekoho iného, večné podozrievanie ho zožieralo. Viera sa mu snažila dokázať svoju nevinu, no rýchlo pochopila, že to nemá zmysel. Problém bol v ňom, nie v nej. Mohla sa akokoľvek prispôsobovať, Karol bol vždy nespokojný. Keď prišli na rad údery, utiekla naspäť do svojho domu dúfajúc, že zabudne všetko ako zlý sen. Lenže ten najväčší úder osudu ju ešte len čakal.
Karol sa zjavil na druhý deň po jej odchode. Viera umývala kuchyňu, dvere boli dokorán. Domom sa niesol teplý vánok a pach čistoty. V pohode krúžila handrou po podlahe, upokojovalo ju to. On silno kopol do vedra s vodou, tá sa rozliala po kuchyni ako jazero. Viera hneď vedela, že po vedre príde na rad ona samotná.
Ďalej si už nepamätala, čo nasledovalo, akoby ju pamäť chránila. Prebrala sa až, keď bol dvor plný policajtov, ktorí sa jej vypytovali s igelitkou, v ktorej bol kuchynský nôž. Za plotom sa tiesnili susedia, v kuchyni bolo všetko prevrátené hore nohami, záclony strhnuté, a uprostred ležal Karol.
Zabila chlapa! ozývalo sa spoza plota. Menej mala flirtovať a mohol žiť! Čo jej chýbalo? Žila si ako v bavlnke! Dobréh chlapa zničila! A čo teraz s nami? Prácu sme vďaka nemu mali! Mrmlali hnevaní: A čo teraz? A teraz z čoho budeme žiť?
Viera dostala šesť rokov v base na Slovensku, výkon trestu s bežným režimom. Nebolo to ľahké, no ani také hrozné, ako sa bála. Vďaka dobrosrdečnej povahe a schopnosti vypočuť a poľutovať si našla priateľky, ktoré jej tmavé roky trochu uľahčili. Navonok z nej už nebola tá modrooká krásavica, ale oťažela, vo vlasoch sa objavila šedina, chuť na parádu ju opustila. Nikdy by neverila, že skončí za mrežami. Vždy si myslela, že tam sedia len zúfalci. Lenže od kufra a väzenia nikdy nemáš ďaleko! Život sa rozpadne na kúsky za sekundu. Teraz je z nej zlá žena.
Kráčala s tvárou v šatke a v srdci jej klokotala úzkosť. Existuje ešte jej dom? Možno ho už rozobrali na drevo Ale na samotnom okraji jarku, medzi dvomi rozložitými brezami, stála jasne jej známa chalúpka. Zo svahu sa niesol studený vánok, šumel potôčik, kvákali žaby. Koľkokrát si tieto chvíle predstavovala, koľkokrát ich videla v snoch. Za jarčekom začínal les plný húb rýdziky, kozáky, dubáky Túžila ihneď vybehnúť s košíkom.
Potichu vbehla bránkou, nahmatala kľúč v skrytej škáre. Keď otvorila dvere, čakala zatuchnutý vlhký pach, no nič také neprišlo. Klikla spínačom a v kuchyni sa rozlial žltý svit žiarovky. Všetko bolo upratané, na okne kvitla gerbera s ružovými strapcami. Viera zízala na kvet, bola v rozpakoch. Prešla do izieb, nič nebolo porušené, všetko na svojom mieste. Niekto sa tu počas jej neprítomnosti staral.
Vierka, Vierka! ozvalo sa zo zápražia a do domu vbehla narýchlo susedka Evdokina. No teda, povedala miesto pozdravu, ako si sa zmenila Pozrela som, že tu svieti svetlo, tak som sem utekala. Doniesla som ti niečo na občerstvenie, po ceste si určite hladná! Položila na stôl pohár mlieka a bochník chleba zabalený v utierke. Ďakujem, povedala Viera s úsmevom, to vy ste sa starali o dom? Samozrejme, ako inak, chalupu nechať bez dozoru nemôžeš Ďakujem! Ste veľmi dobrí! Viera bola dojatá, v očiach jej zažiarili slzy. Ja idem už domov, povedala Evdokina, lebo chlapi v dedine ešte na teba držia zlosť. Ak by môj vedel, že som u teba, zahanbil by ma!
Vieře sa na duši uľavilo, aspoň jeden človek ju podržal. Naliala si do pohára ešte teplého, voňavého mlieka, a práve vtedy zaklopalo niekto nesmelo na dvere. Na prahu stál asi trinásťročný chlapec a neobratne jej podával balíček. Mama odkázala! zareval hanblivo a strčil jej do ruky zväzok. Odkáž, že ďakujem, usmiala sa Viera a hanblivý chlapec sa rozbehol preč. Kto to bol, nevedela, za šesť rokov deti dorástli, zmenili sa. Voňalo to údenou slaninou, až sa jej zbiehali sliny.
Tánka vbehla bez zaklopania a rovno ju objala. Kedysi, ešte pred Karolom, boli veľmi dobré kamarátky. Viera sa rozplakala: Myslela som, že sa so mnou nik nebude chcieť baviť! Ale no ták, povedala Tánka, existuje ženská solidarita! Bola to sebaobrana, nech si muži hovoria, čo chcú. Mužské tomu nerozumejú, preto sú nasraní. Evdokina mi povedala, že si tu, tak som sa zastavila len nachvíľu. Doniesla som ti zeleninu zo záhrady. Dnes si oddýchni, zajtra poklebetíme!
Viera bola tak premožená dojímom, že jej šlo jedlo ťažko dolu krkom. Uvedomila si, že na susedy bola zbytočne zlá. Ženy ju pochopili a podržali. S pôžitkom vliezla do čerstvo ustlanej postele, ešte ani oči nestihla privrieť, keď niekto zaklopal na okno. Aj v tme spoznala robustnú postavu Olega. Tento chlap bol neoficiálnym richtárom v dedine a mal všeobecný rešpekt.
Nevychádzaj, porozprávame sa cez okno, povedal. My chlapi sme sa zamysleli a uznali sme, že je hlúpe na teba držať zlost. Možno ženy to nechápu, ale ty za to, čo sa stalo, nemôžeš. Je ťažké žiť bez práce, ale Karol za to sám mohol. A popravde, chlap bol… Ech, nebudem pred tebou hovoriť. My sme ti chlapi dali dokopy nejaké eurá, na začiatok. Zober si, zober! Vieře bolo trápne vziať tie peniaze, ale Oleg ich jednoducho hodil cez okno a stratil sa v noci.
Autor: Anfisa SavinaViera sedela pri okne, uzlom z peniazmi v dlaniach, v izbe ticho, len praskanie v peci a vonku kvákanie žiab. Nad dedinou sa rozlievala hlboká noc, mäkko hladila staré múry, šek patril jej navždy. Pohladila dlaňou omrvinky z chleba, potom peniaze skryla pod vankúš. Nebola už tou, čo odišla pred rokmi vrátila sa ako cudzinka, lež dnes ju prijali aspoň ženy, a možno, potajme, aj niektorí muži.
V drevenom ráme sa mihala silueta bieleho záclonového strapca. Viera si sadla na kraj postele a zachichotala sa toľko ľudskosti by v rodnej dedine nečakala. Možno sa slová ešte budú dlhé mesiace niesť ulicami, možno ju budú deti obchádzať, ale jej dom zostal, domov zostal, ostala ona.
Oprela si čelo o studené sklo, chvíľu len vnímala tmavý les na horizonte. Tam, za brehov žblnkajúcich pod oknami, čakal ďalší deň. Možno začne zbierať huby, záhradu okopať, rozkúriť pec, piecť koláče, pre ktorých príde na dvore rozpačito čakať deti a možno aj niektorí otcovia. Bude sa usmievať, bude starať o svoj kvet, bude a to nečakala ani v najdivokejšom sne zase doma.
Prvýkrát po šiestich rokoch zhlboka vydýchla, pustila únava z ramien a úzkosť z hrude. Vonku, v širokej tme, dedina šeptala svoje príbehy, aj ten o starej zlej žene ale teraz mal iný koniec. Tichý, hrejivý, odpúšťajúci.
A v tej istote, medzi poznanými stenami, s úsmevom prikrytým dlaňou konečne zaspala viac pokojná než kedykoľvek predtým.
