– Paľko, ja už naozaj neviem, čo robiť! Ona nikoho nechce počúvať! Stále si dookola omieľa, že chce rodiť! Aké dieťa, Paľko? Veď má len devätnásť! Celý život pred sebou! Teraz nechá vysokú školu a čo ďalej? Pôjde zametať ulice? Musíme to celé nejako vyriešiť! A ty mi musíš pomôcť!
– Ako, mama?
Pavlov hlas bol taký chladný, až sa Irina skoro pustila mobil. Syn s ňou nikdy takto nehovoril! Vždy bol milý, jej láskavý chlapec… A teraz? Čo urobila zle? Veď ona nie je vinná, za všetko môže Lea! Láska! Hlúpa dievčina! Keby aspoň počúvla mamu! Ale načo sa sťažovať? Sama si to pokazila! Všetko jej dovolila, rozmaznala ju, chcela byť skôr jej kamarátka než mama… Tak nech si teraz užíva ovocie svojho výchovy! Ale prečo? Veď Paľko je výborný syn! Rozumný, slušný, vždy pomôže! Hoci už býva sám veď je už dospelý muž, aj keď zatiaľ slobodný. Stále mu hovorila, že je čas založiť si rodinu. Chce už predsa vnúčence! Koľko sa dá ešte čakať? Kedysi, kým bola Lea malá, bolo veľa starostí, krúžky, tréningy, súťaže… Človek nemal čas premýšľať o veku. Teraz? Dcéra je dávno samostatná, aj keď so športom sekla, doma je len málo. Stále sa niekam ponáhľa škola, kamarátky, teraz aj ten jej! Kde ho len vzala, to prehlúple stvorenie? Je to lenivý chudák! Irina všetko hneď pochopila, Lea sa však zbláznila od lásky! Nevie v ľuďoch čítať, všetkých považuje za dobrých. Koľkokrát jej len vysvetľovala, že takých dobrých je len pár na celom svete… Nepomáha to. A kde to všetko viedlo? Sviatky za dverami, hlava plná starostí. A teraz ešte aj Paľo! Prečo s ňou takto hovorí?
– Pavol, to aký tón si so mnou dovolíš?
– Kde je, mama? Pavol rezko odbočil do bočnej uličky a zaparkoval. Pokoj, ktorý ho vždy vystihoval, sa zlomil pri slove dieťa. Ruky sa mu chveli, zatmelo sa mu pred očami. Chcel skríknuť, kričať ako vtedy… Lenže ani vtedy to nepomohlo. Aj teraz vie, že musí zostať pokojný a urobiť všetko, aby aspoň Leino dieťa žilo. Ach, mama… Čo to vyvádzaš? Veď Leu si vždy mala radšej! Bola dievča a neskoré dieťa, ako by si takéto modrooké čudo s kučeravými plavými vlasmi nemohla milovať? Lea bola vždy krásna, už od prvého dňa. V ich rozvetvenej rodine sa rodilo detí dosť, samé pekné deti, silné, Matúšovskej krvi, s typickými modrasto-sivými očami, krátkych ručičiek a nožičiek čím silnejšie, tým lepšie. Len Lea všetkých prekvapila. Oči mala rodinné, ale zvyšok… Tá labutia štíhlosť, mramorové ruky, nohy, elegantné, akoby ich vytesal majster sochár!
– Taká krása sa len tak nenarodí! vzdychali tety, upravujúc mašle na dcérach.
Keď prvýkrát vyšla Lea na koberec v trblietavom overale, starostlivo špičkujúc nohy, bolo jasné, že je stvorená na niečo väčšie. Mama sa začala naplno venovať jej gymnastickej kariére, Pavol si konečne mohol žiť po svojom, oslobodený od matkinho všadeprítomného dohľadu. Milovala ho, bola naň hrdá a ak niekto zabudol, že má geniálneho staršieho syna, hneď to pripomenula:
– Paľko vyhral fyzikálnu olympiádu. Teraz máme istú budúcnosť! Geniálny! Výsledky z matematiky hneď oznámia, určite to dopadne rovnako.
Irina nevidela, že jej kamarátky len zaťato stískali pery. Ona žila vo svojom svete. Jej deti boli krásne aj chytré, muž milujúci, pracovala, keď chcela; bola talentovanou učiteľkou angličtiny, žiaci sa u nej na vysokú dostávali aj z nuly. Preto si mohla pýtať dvakrát toľko ako iní učitelia v Bratislave.
– Záleží, čo je pre koho dôležité peniaze alebo výsledok. Kto na dieťa nemíňa len centy, má istotu, že spravím všetko, aby ich prijali tam, kde chcú.
Pavol sa len čudoval, ako mama všetko stíha: Leine tréningy, domácnosť aj prácu. Organizácia bola jej druhé meno a odovzdala ju aj jemu, vďaka čomu vedel dobre narábať s časom.
Aj dnes mal Pavol deň naplánovaný na minúty. Preto ho matkine správy zaskočili. Koľko odvtedy prešlo?
– Som tehotná. Rodiť nebudem. Som mladá, nechcem takú zodpovednosť. A môžeš za to ty! Tak to rieš!
Pane Bože, ako sa pohádali… Prvý raz za tri roky, čo so Svetlanou žili spolu, na ňu kričal tak, až sa sklá triasli. Bol nahnevaný, nerozumel, čo spravil zle. Veď ju opakovane žiadal o ruku, mali všetko: byt, síce malý, ale na začiatok dosť, auto, rozbiehajúci sa podnik. Síce nie je bohatý, ale ani ona nie je princezná! Obyčajné dievča z dediny pri Košiciach, len meno si nik v Bratislave nikdy nevedel poriadne zapamätať… Spoznali sa tak, že naponáhlo narazila do Pavla na chodbe univerzity, on tam stál, niečo počítal, ceruzkou škrabkal vzorec na stenu.
– Čo tu stojíš? Nedá sa ani prejsť! Papierov máš málo? Prečo špiníš steny? Aj doma to tak robíš?
Nafrkaná, len s jednou topánkou – druhá sa jej zlomila, Svetlana odcupitala na skúšku a Pavol išiel za ňou ako začarovaný.
Keď vyšla zo skúšky, vztiahla mu žiacku knižku s jedničkou pod nos:
– Pecka, no nie? Poďme to osláviť. Ty niečo vymysli!
Rok sa stretávali, až sa nasťahovali spolu. Vtedy býval Pavol s dedom, ktorý zomrel po roku a on dedov byt pokojne vymenil, keď rodičia navrhli niečo väčšie. Deda mal veľmi rád, veľmi mu chýbal, ešte dlho čakal, že ho ráno zobudí:
– Vstávaj, študent. Raňajky ti už chladnú.
Dedo bol pevný ako parník: no odkedy zomrela babka, vyhasol.
– Čo tu mám sám robiť bez nej? Chvíľu ešte vydržím len kvôli vám.
Babka bola jeho holubička. Nekričali sa, nehádali, keď Pavol niekedy dačo vyviedol, len si vzdychla: Paľko, dnes si to prehnal… a bolo.
Takú lásku Pavol chcel so Svetou, ale už vedel, že to nebude, keď mu na klinike nástojčivo natiahla ruku po kartičku. Po hádke si sama zbalila veci, vzala mu peňaženku, zabuchla dvere. On sa spamätal až keď prišla SMS z banky, že z účtu mizne poriadna suma… Všetko zablokoval.
Mamkin plač prerušil otec trknutím po pleci:
– Pomôžem, keď bude treba!
O rozchode so Svetlanou nič viac nehovoril, vedel, že mama by všetko obrátila proti nej, zničená by ju bola i v Leinej pamäti. Takto to bolo ľahšie.
Večer sedel na starom gauči vo svojej izbe v rodičovskom malom panelovom byte. V hlave tma, myšlienky lepivé ako med, ľahšie sa dýchať nedalo. Svetlo nebolo.
Prišla samotná Lea. Postála chvíľu vo dverách, potom si sada na koberec, s kostičkami pokrčenými pod sebou, zotrela mu slzy, a zašepkala:
– Je ti zle, Paľko. Ako ti viem pomôcť?
– Buď len tu so mnou, aby som niečo hlúpe nespravil.
Zostala až do rána, tichúčko po jej boku, potom sa rozprávali, až kým neprišla mama s výčitkami. Myslela si, že Lea je nervózna kvôli súťaži, nechápala, že spolu tú noc preplakali a prehovorili. A Lea, hoci len šestnásťročná, ukázala bratovi veľkú dávku citu a múdrosti. Vytiahla z neho všetko, čo potreboval povedať. Od toho momentu Pavol vedel, že život ide ďalej.
– Lea, mala by si byť psychologička!
Keď sa jej líčka začervenali, hneď vedel, že trafila do čierneho. Mama v nej však chcela vidieť vrcholovú športovkyňu…
Ten deň vyhrala Lea svoju gymnastickú súťaž. Lietala po koberci tak, že porota žasla, kde sa v nej vzalo toľko citu pre hudbu… Habanera znela, a Lea vkladala do pohybu bratov smútok a silu.
Chceli ju poslať ďaleko na športovú školu – prišla však smola. Vracala sa z tréningu domov pešo, otec mal prísť, ale nestihol, bratovi nechcela volať veď je už dospelá, prejde predsa sama.
– Slečna, počkajte. My máme psíka, pozrite aký je milý!
Nízký, hrdelný breh za chrbtom Lea pridala do kroku, psa sa od detstva bála. Neutekaj, veď potom pes zaútočí, rýchlo prešla k schodom, no korčule jej podklzli na ľade, čo bol navečer na schodoch, spadla, stratila vedomie.
Prebrala sa až v nemocnici, mama šedá do modra, oči opuchnuté od plaču.
– Mami…
– Prebrala si sa? Ako si to mohla dopustiť, Leuška…
Lea nevedela povedať, čo ju viac mrzí zlomeniny, čo ju čakajú, alebo koniec športovej kariéry? Mamka jej neponúkla objatie či súcit, akoby najväčšie sklamanie bolo len v nesplnených plánoch. To všetko jej dal až Pavol:
– Drž sa, malá! Viem, že bolí. Chceš veľkú tortu? Teraz už môžeš! Alebo pôjdeme von, ja ťa odnesiem na rukách. Ak chceš, nakúpim ti pekné ružové barle a môžeme sa pripravovať na prijímačky na psychológiu. Nechceš to vzdať, však?
Objímal ju, a ona sa mohla schovať v jeho náručí, trochu zabudnúť na bolesť.
Rehabilitácia bola dlhá. No na konci prváku Lea už chodila skoro normálne. Dlho mala ružové barle, ktoré jej brat prestriekal v servise. Nakoniec ich darovala Lenke z pátracieho tímu, zdravotne znevýhodnenej, no vždy užitočnej a usmiatej. V jej byte bol z pátračov hlavný štáb.
– Lenka, ty nikdy nemáš pokoj… Lea jej zalievala čaj, chystala chlebíčky pre hľadaciu partiu. Večer dorazí niekto a treba ich vybaviť jedlom a termoskami.
– Načo by mi bol pokoj, Lea? Veď takto žijem, som potrebná.
Tam, medzi dobrovoľníkmi, spoznala Lea aj Mareka.
Mama mala v niečom pravdu, Marek bol obyčajný, akoby alebo neviditeľný, no zvládal viac než traja chlapi. Lea poznala jeho životný príbeh, mame radšej nič nevravela. Vedela, že by ho nikdy neuznala za hodného pre Leu.
Do tímu prišiel, keď sa stratil jeho nevlastný otec. Celú noc ho Marek hľadal sám, a až keď polícia nechcela nikoho hľadať, volal dobrovoľníkom. Nevlastný otec bol jeho prvý muž-mama sklamanie. Pravý otec nekonkrétny, od narodenia nikde. Vychovávala ho babka s dedom, kým mama pracovala v zahraničí. Po desiatich rokoch sa vrátila s novým manželom, ale s Marekom si nesadli. Po prvom konflikte utiekol k babke a nechcel sa vrátiť.
Nasledujúci muž, sused, vdovec, slaboch, ktorý však Mareka prijal a keď marekova mama zomrela na rakovinu adoptoval ho. S ním Marek vydržal, volal ho tati. Kým nezmizol…
Marek ho hľadal, dobrovoľníci pomohli, ale otca už našli mŕtveho. Po pohrebe išiel Marek rovno za Lenkou:
– Chcem vám pomáhať. Môžem?
Paľovi Lea Mareka predstavila čoskoro:
– Páči sa mi, Paľko. Asi viac, než len páči.
– To je predsa dobré.
– Aký je?
– Myslím, že dobrý…
Po bližšom zoznámení sa s Marekom Paľo súhlasil. Nevyzerali síce ako pár: vysoká, nádherná Lea a nevýrazný Marek. Rodičia to dali najavo, ale Paľo sestru podržal:
– Hlavne, že je to dobrý človek. Nie?
Mama len prevrátila oči, otec len zamyslene zamrmlal: Uvidíme.
Tak uvideli…
Paľo naštartoval a vybral sa hľadať Leu. Po hádke s mamou síce snáď nie, že by šla “skočiť pod vlak”, ale istota je istota. Veď mama ani nevie, že Marek už nie je… A dieťa, to áno…
Hlúpa smola tmavý večer, tmavá bunda, Marek sa rozprával s Leou po telefóne, zabudol, že nestojí na priechode, vodič ho v tme nevidel… Paľo to úseku poznal, fakt sa vodiča nedalo obviňovať.
Stalo sa to len predvčerom. Zajtra pohreb. Lea rodičom nič nepovedala, len ticho prežíva šok. Nevedela plakať.
– Slzy nejdú, Paľko. Len potichu kničím do vankúša, aby to rodičia nepočuli…
– Povedala si im to?
– Nemôžem. Mama by začala… To by som neprežila…
Prečo o dieťati nepovedala Paľovi, nepochopil. Snáď sama ešte nevedela? Otázky a žiadne odpovede.
Dvere do Lenkinho bytu boli otvorené. Paľo potichu zaklopal na kuchynskú zárubňu, Lenka sa otočila:
– Lea je v mojej izbe. Choď. Čakala ťa.
V izbe bola tma. Paľo nechcel zažať svetlo, aby Leu neboleli oči.
– Paľo…
– Som tu.
– Dobre…
Tie slová boli také slabé, že Paľo si k nej sadol, objal ju s dekou pevne, ako najviac vedel:
– Neboj sa, drobček, som pri tebe! Zvládneme to! Viem, že ti je teraz ťažko, ale bude tu malý a bude nová budúcnosť. Veľmi dobrá, lebo bude mať takých skvelých rodičov.
Lea sa ticho rozplakala, tvár schovanú v bratovom pleci.
– Aj ty si mal byť psychológ, Paľko… Vieš pomáhať… Je mi tak zle, keby si vedel…
Ten večer si Paľo vzal Leu k sebe. Rodičom oznámil, že teraz bude bývať u neho a ak nechcú prísť aj o druhé dieťa, musia rešpektovať, že o svojom živote rozhoduje sama.
Potom to už nebolo jednoduché: Leina tehotnosť s brutálnymi nevoľnosťami, ďalšie hádky s rodičmi. Najmä s mamou, kým otec tajne pomáhal, vozil Leu k lekárovi, pripravoval veci pre príchod vnúčaťa.
Malá Viktorka sa narodila skoro ráno, vyšťavila mamku a zahriakla pôrodnicu takým krikom, až sa sestra rozosmiala:
– No teda! Mama je víla, dcéra bude basovať. Po kom to?
– Po otcovi… usmiala sa Lea, hľadiac na tváričku: nový život, Marek v nej bude žiť, lebo tie oči rozhodne nie sú “Matúšovské.”
O tri roky neskôr.
– Viki! Poď, mám pre teba darček!
– Paľko! Zasa? Lea nakúkne z kuchyne, ruky od múky. Je Silvester, nie narodeniny. Dosť už tak rozmaznávaš moju dcéru!
– Mám právo! Na to sú strýkovia a krstní! Ten bol od rodiny, toto od krstného!
Vika prestala ťahať kocúra za chvost, on trpezlivo ležal na podlahe malej izby v novom paneláku. Paľo predal svoj byt, pridal zvyšok a kúpil dve jednoizbové jednu pre seba, druhú pre Leu blízko seba.
Tie veľké, Marekove oči rozžiarili sa už pri pohľade na krabicu s ozdobami.
– Môžem?
– Jasné! Poďme ich zavesiť na stromček!
Lea, utierajúc si ruky o zásteru, prišla, keď Paľo zdvíhal malú a spoločne vešali ozdoby na konáriky.
– To je rozprávka! Paľo, aké krásne! Ale veď sú zo skla, ak sa rozbijú…
– Nevadí! Už viem, kde také kúpiť znova. Hlavne, že Vika má radosť!
Malá Viki objímala stromček i kocúra, rozprávala mu príbeh, ktorého koniec bol veľmi dlhý až sa Viki bála, že to Chlupáč nevydrží, keď sa vyparí.
Včera boli v divadle, kde ich Paľo zobral na Luskáčika. Celý deň tancovala, napodobňovala baletky.
– My sme už nepotrební, Paľo! Aha, a ty si vravel, že ju balet nebude baviť!
– Vravela som, že je ešte malá. Mýlila som sa. Očividne moja dcéra nie je typický živel.
Paľo prevrátil očami so smiechom:
– Pripomeň mi to, keď ju budeš večer uspávať! Počkáme, kto z koho! Nakŕmiš ma? Musím ísť do práce.
– Neostaneš? Rodičia už na ceste.
– Nech sa tešia z vnučky. Ostatní, večer prídem. Musím zachrániť kocúra, zabije ju!
– Vieš, že mama už zháňa baletnú školu pre Viku?
– Ojoj…
– No! Čo s tým?
– Zvládneme to! Energie babky využijeme v prospech rodiny.
– A keď to nepôjde?
– Si jej mama, a ja budem stáť za tebou. Dvaja nás určite zvládnuť nedá.
– Myslíš?
– Som si istý! Konečne už dostanem jesť v tomto dome?
– Jasné! Ty si nikdy dosť nevďačný. Kedy si už konečne nájdeš manželku, Paľko?
Lea uteká do kuchyne a so smiechom sa vyhýba bratovu žartovnému capnutí.
– Ešte aj ty! Plemienkov sa asi nikdy nedočkám!
– Ach, ženy!
Figúrka Mariky sa zahýbala na vetvičke, Vika zamumlala pesničku pre seba, roztočila sa v kruhu a aj kocúr jej urobil miesto. Ktovie, možno práve sledujeme budúcu slovenskú baletnú hviezdu…
©Paľo si ešte raz prezeral izbu, kde sa jeho malé veľdielo znova napĺňalo smiechom a svetlom. Dojalo ho, že miesto, kde ešte pred pár rokmi ticho plakala sestra, teraz žiarilo girlandami, vôňou koláčov a detskou bezstarostnosťou. Pristúpil k Leinej poličke, zbadal tam starý pohľad zo súťaže Lea na ňom tancuje vo vzduchu, akoby nič nebolo nemožné, oči žiaria nadšením, presne ako teraz v očiach jej dcéry. Z kuchyne zaznel zvonivý smiech, do ktorého sa v skoku zapojila aj Viktorka, v ruke držala plameniaka z pierok a Chlupáč sa s ňou poslušne točil dookola, akoby len on tušil, že tento moment bude spomínať naveky.
Dvere zabúchali, rodičia stáli vo dverách s balíkom kapustnice a všetci sa vrhli na objatie, v ktorom sa strácali výčitky, krivdy i nepovedané vety. Na chvíľu si všetci jednoducho len užívali, že sú spolu. Lea cez slzy v očiach zašepkala Paľovi:
Vieš, čo? Asi nakoniec predsa len viem, čo potrebujem len aby sme zostali spolu, v dobrom aj v horšom.
Paľo sa usmial a objal ju, tesne, ako keď boli ešte deti.
To ti môžem sľúbiť. A vieš čo? Na ďalší Silvester už budeme o jednu rodinnú rozprávku bohatší.
Rodičia v kuchyni rozbaľovali pečivo, Viktorka tancovala medzi rozprávkovými postavičkami a na stromčeku sa ligotali sklenené ozdoby niektoré už s odtlačkom malých detských prstov. Vonku začalo snežiť tak, akoby aj nebo chcelo vstúpiť do tohto malého, teplého zázraku.
Nikto nahlas nevyslovil, čo si myslel: že život je nevyspytateľný, niekedy krutý, inokedy zasa krásne spravodlivý v tom, komu dovolí začať znova. Ale v ten večer všetci vedeli, že patria k sebe a že najväčším zázrakom bývajú práve celkom obyčajné dni, keď je rodina pohromade, aj so všetkými jazvami a smiechom. A niekde na drevenej vetvičke zvoleného stromčeka visela drobná prianie: Nech máme vždy koho objať a kam sa vrátiť.
