Osem rokov je nič
Telefón začal zvoniť presne o pol ôsmej ráno, keď som stála nad sporákom a sledovala, ako sa v hrnci začína variť voda. Sporák je starý, plynový, liatinové mreže sú pokryté vrstvičkou cudzieho mastnoty, ktorú neviem dočista vydrhnúť. Každé ráno mi ten mastný povlak pripomína, že byt nie je môj, že tu bývali iní ľudia, so svojimi zlozvykmi, polievkami a životmi.
Na displeji blikalo meno. Viki.
Zdvihla som.
Zase si neodpovedala na jeho správu, začala namiesto pozdravu dcéra.
Dobré ráno, Viktorka.
Mamka, vážne. Písal mi včera večer. Tvrdí, že ho ignoruješ.
Voda začala vrieť. Vypla som plyn a šupla do hrnčeka čajové vrecúško. Lacný, gruzínsky v papierových sáčkoch po štyridsať kusov. Pred rokmi som pila len sypaný, cejlónsky, čo mi Ľubomír objednával v malom obchode na Poštovej v Bratislave.
Nech si hovorí, povedala som.
Mamka, vieš, čo robíš? Bývaš na nejakej diere na Račianskej, určite tam máš šváby, si sama, o chvíľu budeš mať šesťdesiat…
Päťdesiatosem mám, Viki.
To je skoro šesťdesiat! Odišla si od normálneho chlapa, z veľkého bytu v centre, z normálneho života. Kvôli čomu?
Pozrela som z okna. Vonku sivé novembrové nebo, holá lipa, kus susedného paneláku so žltou olupujúcou sa omietkou. Tam dolu prešiel električka. Koľaje sú tu staré, vreští to celú noc prvé dva večery som nemohla zaspať.
Teraz som si zvykla.
Viktorika, mám už zasa meškanie do práce.
Ty nikdy nechceš riešiť vážne veci.
Chcem. Ale nie teraz a nie po telefóne. Prídeš v sobotu? Navarím polievku.
Do tej tvojej nory nejdem.
Nora. Už aj Viktorka hovorí nora. Zrejme od Dany.
Dobre, povedala som pokojne. Neskôr sa porozprávame.
Mamka…
Ľúbim ťa, Viki. Pa.
Položila som mobil na stôl. Zobrala hrnček a preliala čaj do ťažkého pohára s brúseným okrajom, ktorý som našla v kredenci medzi cudzími hrncami. Presne taký pohár som nevidela aspoň tridsať rokov. Nápila som sa. Čaj bol horúci, trošku trpký, trochu páchol po papieri.
Dopila som ho postojačky, hľadiac na holú lipu.
Potom som sa obliekla a vyšla von.
***
Vchod bol vlhký a páchol po mačkách. Na treťom poschodí býva kocúr, ktorého som nikdy nevidela, iba ho počúvam hocikedy v noci. Výťah tu nie je. Ísť štyri poschodia dolu, pomedzi poštové schránky s odtrhnutými dvierkami, popri starých sánkach, čo tu zostali hádam ešte z minulej zimy.
Vonku bolo sotva päť stupňov. Zhlboka som sa zabalila do kabáta a vykročila k električke. Račiansku ešte nepoznám dobre po pol roku sa viem stále stratiť v uličkách. Krasňany, Vinohrady, Nová doba. Tu sú tie ulice iné než v centre. Tichšie, širšie, so starou zeleňou. Ľudia kráčajú rýchlo, nechodia spolu, ale ten typický chaos z centra mi tu nelezol na nervy ako kedysi.
V potravinách som si kúpila kefír a pol chleba. Predavačka, mladé dievča s modrými očnými tieňmi, ani nezdvihla pohľad. Odpočítala som eurocenty, naložila nákup do látkovej tašky a vyšla späť na ulicu.
V električke bolo teplo, ľudia stáli natlačení, ja som sa držala madla a rozmýšľala nad projektom. Včera sme s Mirom skončili prvý blok meraní, dnes sa malo ísť pozrieť na pivničné trámy, ktoré sa tu držali len zázrakom a vďaka remeselníckemu kúzlu z konca devätnásteho storočia.
Kaštieľ bol pri Záhorskej Bystrici. Malý, koniec osemnásteho storočia, hlavná budova, dva krídla a niečo ako stará stajňa, ktorú viackrát prerábali, až už nik netušil, čo tam pôvodne bolo. Striedali sa majitelia, komunisti tam spravili sklad, potom to stálo prázdne. Dvadsať rokov do toho nik nefúkol. Teraz sa našli peniaze, aj ľudia, čo chceli spraviť z toho kultúrne centrum, a našla sa projektová skupina. Bola som hlavná architektka, reštaurátorka. Miro, môj kolega, konštruktér.
To bola ozajstná práca. Nie ako predtým rôzne maličkosti, bytové prestavby, len aby som mala niečo na stole. Toto malo význam. Históriu v stenách.
***
Miro už bol na stavbe, keď som prišla. Stál v prvej sále na prízemí, v typickej šedej bunde, v ruke pásmovka, a pozeral hore na strop.
Dobré ráno, povedala som, keď som vošla.
Pozri, ukázal mi roh, kde sa omietka zlúpala a vynorila biely tehlu. Už viem, prečo to tu klesá. V streche je trám prasknutý po celej dĺžke. Nebude to len oprava, to bude výmena.
Praskol či sa rozišiel po letokruhoch?
Poď, ukážem.
Išli sme hore, schodisko už trochu spevnili, ale aj tak vŕzgalo. Držala som sa zábradlia a cítila som vôňu starých dosiek suchú, sladkastú, s kúskom prachu a ešte niečo, čo neviem slovami pomenovať. Možno vôňa času. Alebo cudzích životov, čo sa po týchto schodoch stratili.
Mala som tú vôňu rada. Odkedy si pamätám.
Miro ukázal trám. Čupla som si, vybrala baterku a presvietila prasklinu.
Nie je to po letokruhoch, povedala som. Tam stálo niečo ťažké. Mechanické poškodenie.
Asi stroj.
Alebo viac strojov. Veď bol sklad.
Kľakol si ku mne. Oknom bez skla šušťal vietor.
Takže meníme trám.
Poctivo. No musíme zachovať pôvodnú technológiu. V archíve bol popis zrejme to bola miestna borovica, ale dobre vysušená.
To dnes… nádeš ešte také drevo?
Mám zdroj. V Turci, robila som s nimi už na Dóme. Zavolám im.
Prikývol a vstával, očistil si kolená. Bol vyšší, vždy trošku zhrbený, akoby premýšľal o niečom inom, a pritom nikdy nič neprehliadol. Po štyroch mesiacoch spoločnej práce som si ho zvykla vážiť za presnosť, tichosť a že nikdy neskáče do reči.
Dáš si čaj? opýtal sa. Mám v termoske.
Dám.
V chodbe si z batoha vytiahol dva plastové poháre. Nalial.
Dnes si nejaká… vetu nedopovedal, iba sa na mňa pozrel.
Aká?
Neviem. Pripravená.
Usmiala som sa.
Ráno zvykne volať dcéra, alebo sestra. To ma vždy dá do laty.
Nepýtal sa. Podal mi pohár.
Bol to dobrý čaj, nie zo sáčku.
***
S Danou sme sa videli v nedeľu. Pribehla bez predstavenia, zdola len zazvonila: Otváraj, mám koláč. Otworila som dvere.
Dana je o tri roky staršia, býva na Trnavskom s manželom Ferom, robí účtovníčku vo firme s rozpočtami, a jej názory stoja pevne ako bralá. Obehla byt pohľadom: mala výraz, aký som poznala už ako dieťa zmes ľútosti a triumfu.
Preboha, povedala. Toto je kúpeľňa alebo špajza?
Kúpeľňa.
Dlaždice sú prasknuté.
Dana, nosila si koláč.
Nosila. S tými slovami sa pustila do kuchyne a položila makový závin na stôl, ale okom ešte prebehla po byte. Lena, povedz mi… tam máš trojizbák v centre, vyleštený parket, vysoké stropy, poriadného chlapa. Bil ťa?
Nie.
Podvádzal?
Ktovie. Možno áno. Už som neriešila.
Tak čo? Prečo si sa vytratila? V tvojom veku utiecť do ruiny, rozumieš tomu?
Vytiahla som taniere.
Dana, prosím, bez prednášok.
Ja som tvoja sestra! Povedz mi, čo ťa k tomu viedlo. Viktorika mi volá, plače, on sa tiež ozýva, pýta sa, kde si. Je to dobrý chlap, lenže ty…!
Pre niekoho iného. Nakrájaj koláč.
Ty furt takto! Nakrájaj koláč. Ale rozprávať sa nie.
Už som ti všetko vysvetlila.
Akurát, že mi bolo zle. Každému je niekedy zle! Ja žijem s Ferom, vždy všetko ide? Ale neutekám po päťdesiatke do podnájmu!
Nie je to podnájom. Som tu sama.
Sama! Päťdesiatosem, v tejto šope, robíš za pár eur… a tvrdíš, že je to v pohode?
Pozrela som na ňu. Dana sedela oproti, veľká, príjemná, v starom béžovom svetri, na tvári kompletný zmätok. Nemohla som sa na ňu hnevať.
Danka, povedala som ticho. Bez teba by som to asi nedala, ale takto…
Dana zamračila obočie: Bezo mňa zahynieš, hlupaňa, zamrmlala.
Pokrútila som hlavou: Zahyniem vlastnou smrťou.
Dana zalapala po dychu.
Čo to táráš?
Nič, povedala som. Len… aký je koláč?
Kapustový. Ešte stále skúmala, či som normálna. Chodíš aspoň k psychológovi?
Chodím.
A čo hovorí?
Vraj rozhodujem správne.
Všetci to vravia. Platíš im za to.
Pili sme čaj a jedli kapustový koláč. Dana rozprávala o Ferovi, o jeho krížoch, čo zasa bolia, o susedoch, čo majú psa. Pozerala som z okna. Úplne stmavlo, nebo nad lipou je fialové.
Pred odchodom sa Dana otočila v dverách.
Mohla by si mu aspoň napísať. Človeče, veď má starosti.
Dobre…
Vedela som, že nenapíšem.
***
S Ľubomírom sme boli spolu osem rokov. Nebrali sme sa, vyžadoval to vraj žiadne papiere. Hovorilo to viac, než som si vtedy myslela.
Prvé roky boli iné. Alebo sa mi to len zdá. Venoval sa mi, vláčil do divadla, na dobré reštaurácie, do Banskej Štiavnice a Viedne. Hovoril, že som múdra, že mám vkus. Potom sa začalo drobiť tak pomaly, že sa to ani nevšimneš.
Začalo to detailami. Raz som si na jeho firemnú akciu obliekla zelené šaty, ktoré som považovala za svoje najkrajšie. Pozrel na mňa a povedal: Si istá? Nič viac. Odišla som a vzala si čierne.
Prišli poznámky k vareniu, k tomu, ako sa bavím s jeho kamarátmi, ku kvantu času, čo trávim prácou na taký slabý výsledok. Hovoril to mäkko, rozumne, akoby mi robil láskavosť.
Lenka, veď vieš, že reštaurácia je slepá ulička pre ľudí bez ambícií.
Ja ambície mám.
Ale no tak… Usmieval sa. Si dobrý odborník. Priemerný. To neni zlé. Nemusia byť všetci výnimoční.
Nevedela som odpovedať. Ticho som odišla a sedela hodinu v izbe, dívala do steny, nechápala, prečo mi je tak zle z takých dobrosrdečných viet.
Nikdy nekričal. Nikdy ma neudrel. Robil niečo iné: pomaly, dôsledne ma presviedčal, že bez neho nie som nič. Že moja profesia je nepodstatná, že moje kamarátky sú nudné, obľúbené knihy provinčné. Že jemu som vlastne dlžná za to, že so mnou žije.
Várila som kapustnicu a bála sa, či nie je slaná. Volala kamarátkam a bála sa, či to robím príliš často. Chodila na schôdzky a bála sa, že pôsobím príliš sebavedome. Vo mne žil jeho hlas, stále plný pochybností.
A potom bol jeden večer.
Boli sme u jeho známych, Paľa a Martiny, v paneláku na Mickiewiczovej. Hovorili o novom projekte, niečo som poznamenala o architektovi, o tom, že fasáda je patetická typicky to niekto šetril na projektantovi. Úplne vecne.
Ľubomír sa usmial tým nepríjemne familiárnym spôsobom a povedal:
Lenka je odborníčka. Ale veď vieš, sú teoretici a praktici. Lenka už dávno nič väčšie nerobila.
Chvíľku bolo prvý raz ticho. Martina na mňa pozrela. Paľo si odpíl.
Usmiala som sa.
Dojedla, dopila víno. Bavila som sa, vyvolala taxík. Cestou domov Ľubomír rozprával o Paľovi a ja som cez okno rozmýšľala len jednu vec, jasnú a jednoduchú: ďalej už nevládzem.
Nie že je zlý človek, nie že som nešťastná iba: ďalej to nejde. Ako stena, do ktorej som vrazila a už neviem nadísť ďalší vchod.
Odišla som o tri mesiace. Zháňala som byt, našla tento na Račianskej. Dve autá, presúvanie krabíc. Ľubomír v ten deň cestoval. Nechala som na stole kľúče a lístok, kde bolo napísané iba: Prepáč.
Potom som dumala načo som to slovo písala. Neviem. Proste som potrebovala.
***
November na Račianskej je špeciálny. Park je hneď za rohom a večer, keď sa vraciam, idem niekedy okľukou, cez tiché chodníky, kde lístie už dávno opadlo a cesta čvachtá pod nohami. Ale vzduch vonia vlhkou kôrou a starými stromami tak, že mám pocit, že ho musím nasať do seba.
Doma je chladno. Kúrenie v starom bytovom dome ide polovične radiátory buď pražia, alebo vôbec. Kohútik v kuchyni kvapká. Písala som majiteľke, že pošle opravára. Stále len sľubuje.
V Obi som kúpila tesnenie a vymenila ho sama. Trvalo to štyridsať minút, dvakrát som si zlomila necht a vypustila také slovo, že by sa aj stará mama červenala. Ale keď som pustila vodu, tiekla už rovnomerne.
Pocítila som zvláštnu pýchu. Absurdné, ale vlastné.
Večer sedávam za kuchynským stolom, rozložím výkresy a rozsvietim lampu so zeleným tienidlom, čo som kúpil ešte deväťdesiatom treťom na blšáku. Ľubomír ju vždy nenávidel vraj nevkusná. V centre bola v sklade. Tu je na stole.
Kaštieľ ide pomaly, ako všetko veľké. Najprv merania, potom archív, analýzy a koncept. Tento proces mám rada nie je kam to urýchliť. Budova buď drží, alebo padá. Tehla je živá, alebo nie. Históriu nevymyslíš.
V bratislavskom archíve som našla niekoľko dokumentov o kaštieli. V devätnástom storočí ho vlastnil obchodník Mihál, potom ho prebrala dcéra, a urobila tu domovskú školu. Po revolúcii sklad. Dcéra sa volala Zuzana. Na jednej starej snímke sedí priamo a hľadí do objektívu, ako by vedela čítať aj cez fotografa.
Dlho som na ten obrázok pozerala.
A potom som sa pustila do výkresov.
***
Miro sa raz opýtal, ako som sa dostala k reštaurovaniu.
Sedeli sme v aute, hrialo sa pred archívom. Otvárali už sneh, prvý v tom roku.
Deväťdesiate roky navrhovala som nové budovy, byty, kancelárie. Placa bola slušná, práce dosť. Potom som raz išla s kamoškou pozrieť reštaurovanie malej barokovej kaplnky za Pezinkom. A vtedy som to pochopila.
Pochopila čo?
Že chcem robiť takéto veci. Je to dôležitejšie.
Chvíľu bol ticho.
Zriedkavosť, keď to človek vie.
Aj ty si to pochopil?
Nie hneď. Robil som, čo bolo rozumné. Potom som sa zastavil.
Pozerala som naňho. Na okne šľahali vločky.
A čo potom?
Potom toto. Kývol smerom ku kaštieľu. A je to fajn.
V aute bolo teplo, voňala koža a trošku káva z rána.
Išli sme do archívu.
***
Ľubomír prišiel v stredu.
Nečakala som ho. Zazvonil o ôsmej večer, keď som sedela nad výkresmi a jedla jogurt rovno z kelímka. Zvonček klasický, plechový, u všetkých je rovnaký.
Otvorila som, mysliac, že je to majiteľka alebo sused.
Stál tam, v kabáte z kašmíru, v ruke menšia kytica. Chryzantémy. Chryzantémy nemám rada. Za osem rokov to nikdy nezistil.
Ahoj, povedal.
Nevedela som rýchlo odpovedať. Prosto som ho chvíľu len pozerala.
Ako si našiel adresu?
Viki mi povedala.
Takže Viki. Poznačila som si to do hlavy na neskôr.
Čo chceš? pýtam sa.
Porozprávať sa. Trochu sa usmial. Ten jeho úsmev. Pustíš ma?
Rozmýšľala som sekundu, potom pustila dvere.
Vošiel, rozhliadol sa. Videla som, ako premieta očami malú chodbu, praskliny na tapetách, háčik na kabáty na krivo, moje čižmy položené hneď vedľa.
Tu žiješ, konštatoval.
Áno.
Lenka… Chcel ma chytiť za ruku. Uhla som. Preložil si kvety do druhej. Vieš, že si už mala dosť samoty. Prešlo pol roka. Stačilo.
Stačilo čoho?
Byť sama. Spraviť si pauzu. Neviem, ako to nazvať. Prešiel do kuchyne, poobzeral výkresy na stole. Pracuješ?
Pracujem.
Aký projekt?
Reštaurovanie kaštieľa pri Záhorskej Bystrici.
To je dobré tým tónom, ako vždy. Pre teba fajn.
Nie len pre mňa. Kaštieľ z osemnásteho storočia.
Kvety položil na výkresy. Odsunula som ich stranou.
Lenka, vieš, čo robíš? Bývaš… tu! Rukou mávol k oknu. V tomto.
Viem, kde bývam.
Chcem, aby si sa vrátila.
Pozrela som naňho. Ľubomír bol vždy príťažlivý muž. Šesťdesiatpäť, vyzeral mladšie, vysoký, kabát mu sadol.
Prečo? skúsila som.
Trochu sa zháčil. Tú otázku asi nečakal.
Akože prečo?
Chceš, aby som sa vrátila. Prečo?
…Chýbaš mi.
Čo konkrétne?
Lenka, čo to je za reči?
Bežný rozhovor. Ty vravíš, že ti chýbam. Ja sa pýtam, čo konkrétne.
Pozeral sa na mňa. To mierne podráždenie, schované za trpezlivosťou, som spoznávala.
Chýbaš mi. Ako človek. Boli sme spolu osem rokov.
Pamätám si.
Tak to takto skončí? Len tak si odišla?
Nebolo to len tak. Prekrížila som ruky. Mala som domáce, starý sveter, džínsy. Úplne iná, než si pamätal. Odchádzala som osem rokov. Len si si to nevšimol.
Nerozumiem.
Viem, že nerozumieš.
Skús vysvetliť.
Pokúšala som sa. Môj hlas aj mne samej znel pokojne. Pred pol rokom by som už plakala alebo by som sa ospravedlňovala. Pamätáš si večer u Paľa a Martiny?
Aký večer?
Keď si povedal, že som teoretik. Že som dlho nič poriadne nerobila. Pred ľuďmi.
Chvíľu rozmýšľal.
Asi som žartoval. Nepamätám si detaily.
Možno. Ale bola to ďalšia z mnohých malých poznámok. A ja si ich pamätám.
Si citlivá.
Možno.
To nebolo ponižovanie.
Možno nie. Mne však bolo zle.
Pre hlúposť.
Pre osem rokov takýchto hlúpostí.
Chvíľu mlčal a pozrel na kuchyňu. Pohár pri sporáku, stará lampa so zeleným tienidlom.
Tu ti je dobre? Úprimne?
Zamyslela som sa. Nie preňho, sama pre seba.
Raz tak, raz tak, priznala som. Niekedy ťažko. Niekedy sama. Radiátory zle kúria. Ale lepšie než tam.
To je len tvoj pocit.
Možno. Ale je môj.
Zobral kabát. Pozrel ešte raz. Niečo v ňom sa zlomilo, zachvela som sa: na krátky moment bol bezo zvyšku ľudský.
Nie som ti cudzí.
Nie, povedala som. Ale už nie si môj. Choď domov.
Ešte chvíľu postál. Odišiel do chodby. Oblečený. Otvoril dvere.
Budeš to ľutovať, povedal.
Nie ako hrozbu. Skôr ľútostivo.
Možno, pripustila som.
Zatvoril dvere. Zostala som stáť na chodbe pri špinavých dverách s kukátkom, potom som sa vrátila do kuchyne. Strčila chryzantémy do prázdneho zaváraninového pohára a naliala vodu. Predsa sú to kvety. Vyhodiť ich je škoda.
Vrátila som sa k výkresom.
Vonku zaškrípal električka. Raz, dvakrát, potom stíchol.
A ja som si uvedomila, že už ten hluk neberiem ako prekážku.
***
Prezentácia konceptu bola ohlásená na druhý decembrový týždeň. Prvý krok klient si chcel vypočuť, čo zachovať, čo obnoviť, čo prerobiť a prečo. Pripravovala som sa poriadne. Miro tiež. Po večeroch sme si volali, dohadovali detaily, občas sa pohádali.
Raz povedal niečo o pivničnom strope, ja som nesúhlasila, hádali sme sa štyridsať minút, až napokon zistili, že máme obaja pravdu, len z rôzneho pohľadu ja o vzhľade, on o statike.
Si tvrdohlavá, poznamenal, nie vyčítavo.
V práci.
V práci to je dobré.
To bolo všetko. Nič sentimentálne navyše.
Zložila som a pristihla sa pri úsmeve.
***
Tri dni pred prezentáciou volala Viktorka. Nie ráno, ale večer.
Mamka, ozvala sa iným hlasom. Nie tým zo šiestich posledných mesiacov. Môžem prísť?
Príď.
Prišla s vínom a takým výrazom, aký má človek, čo už niečo vie, ale nevie, ako to povedať. Veľmi mi bola podobná tie iste lícne kosti, tie isté ruky. Dvadsaťdeväť, pracovala v graficom štúdiu, bývala s priateľom na Miletičke.
Sedeli sme v kuchyni. Naliałam víno do pohárov poháre na víno mám len jeden, druhý som dala do čaju. Viktorka povedala, že aj z pohára je to v pohode.
Volal ti potom, ako bol u teba? pýtala sa Viki.
Nie. Občas napíše sms.
O čom?
Rôzne. Väčšinou neodpovedám.
Viki krútila pohár v ruke.
Mamka, ja mu dala tvoju adresu. Nehnevaš sa?
Nie.
Myslela som… Neviem, čo som myslela. Že hádam už sa porozprávate a…
Porozprávali sme sa.
A?
Nič. Odišiel.
Viki bola chvíľku ticho. Potom, do pohára:
Celý čas som bola na jeho strane. Chápeš to?
Hej.
Hovorila som si, že… že potrebuješ návrat do normálneho sveta. Aj jeho mi bolo ľúto, pôsobil tak samotársky, zmätený.
Vie dobre pôsobiť.
Áno. Pozerala mi do očí. Dospela som k tomu nedávno. Zavolal mi, keď odišiel od teba. Povedal… povedal, že si bola vždy trošku odtiahnutá, a že ťa vlastne trpel. A že ti urobil láskavosť, že s tebou vydržal osem rokov.
Prikývla som.
To sú na neho typické slová.
Mamka. Prvýkrát za dlho ma naozaj pozerala priamo, bez tej vrstvy nervozity a nepochopenia. Bolo ti naozaj zle?
Veľmi.
Prečo si mi to nepovedala?
Prešla mi hlavou myšlienka.
Asi preto, že sama som si to nevedela popísať. Keď ťa bijú, podvádzajú, vyhadzujú vieš povedať, čo je zle. Ale keď nie, vysvetliť to dcére, ktorá ho vidí raz za čas okázalého a príjemného… To nejde.
Viki vstala, obišla stôl a objala ma. Prudko, naraz. Sekundu som nedýchala, potom som ju objala aj ja. Jej hlava bola teplá, voňala šampónom tým s hruškovou vôňou, ktorý mala rada už na gympli.
Nie si hlúpa, povedala mi na plece. Teta Dana sa mýli.
Potichu som sa zasmiala.
To dobre vedieť.
Dopili sme víno. Viki si prezrela výkresy a pýtala sa na kaštieľ. Ukázala som jej fotku Zuzany Mihálovej z archívu. Viki povedala: Vyzerá ako ty. Pozrela som na fotku znova. Možno.
Viki odišla o pol dvanástej. Sľúbila, že nabudúce príde cez víkend.
Umyla som poháre. Uložila výkresy. Postála pri okne.
Električka už nechodila, bolo neskoro. Dvor pod oknom stíchol, iba pouličné svetlo vyfarbovalo všetko na modro. V susednom dome žiarilo jedno okná, mihla sa tam postava.
Napadlo mi zavolať Mirovi a spýtať sa na detaily ohľadom stropu v pivnici. Ale už bolo neskoro, tak som to nechala na ráno.
***
Prezentácia bola v zasadacej miestnosti projektovej organizácie. Klient mal celý tím, právnikov aj poradcu na historické pamiatky, ktorý sa pýtal presne a až nepríjemne. Odpovedala som. Miro dopĺňal statiku. Raz klient spýtal na termíny výmeny trámov na poschodí a odpovedala som po pravde: ak zohnať správne drevo, stíhame, inak sa omeškáme o tri týždne. Poradca sa zamračil. Dodala som: Radšej to poviem teraz, než potom vysvetľovať meškanie.
Prikývol. Myslím, že sa mu práve to páčilo najviac.
Po skončení sme stáli na chodbe. Miro držal spisy.
Myslím, že schvália, povedal.
Ja tiež.
Pozrel na mňa. Na chodbe prechádzali cudzí ľudia s cudzími spismi a rýchlymi krokmi.
Pôjdeme na večeru? navrhol. Tu blízko je dobré miesto. Oslávime to.
Pozrela som naňho.
Rada, povedala som.
Prechádzali sme decembrovou Bratislavou, Záhorskou Bystricou, kde v podvečer rozsvietili lampy a sneh ležal na rímsach starých budov. Miro kráčal vedľa a trochu sklápal hlavu vyššie, ako vždy. Nerozprávali sme o práci. O dreve na trámy, o tom, že poradca je síce puntičkár, ale to je dobre. Že v zime sa skoro stmieva.
Reštaurácia bola malá, tichá, so závesmi na oknách a drevenými stolmi. Objednali sme si teplé jedlo a pohár červeného. Hovorili sme dlho, nielen o práci. O meste, ako sa mení, o knihách. Uvedomila som si, že nepozerám na hodiny.
Keď sme odchádzali, zdržal mi kabát. Obyčajný, malý pohyb. Nepripisovala som mu význam alebo možno práve naopak. Neprehnane.
Vonku povedal:
Som rád, že spolu pracujeme.
Odpovedala som:
Ja tiež.
Až pred stanicou sme sa rozdelili do iného smeru.
