Fifina
Pozri sa, ako sa navystrojila! Normálni ľudia idú ráno slušne do roboty, a táto? Kamže sa to trepe v bielych nohaviciach po našom blate?
Ale veď ona predsa nechodí peši! Všade sa vozí tým svojím autom, však? Celý autobus zaberie!
Buď rada, že je oblečená. Videla si, čo má na krku?
Nie. Čo?
Tetovanie! No dovoľ, kto si čosi také dá? Ako z basy! Mladá je, a už je taká okorenená! Čo by jej mama na to povedala, keby to videla? Ach, niet nad ňou dohľadu stratená duša…
Lavička pri vchode hučala za Júliou.
A čo by si nepoklebetili, keď už majú tašky vyložené pri nohách a domov sa im nechce, lebo tam zas len rutina: deti, varenie, upratovanie… A radosť? Tá je teraz vzácna, iba občas na sviatok, kde by ju človek vzal? Obyčajným ľuďom sa málokedy ujde. Skôr sa trápiš, rozmýšľaš, ako deťom pomôcť, či vnúčikom nejaký darček doniesť, potešiť sa, keď máš koho. Ale ani to nemajú všetky. Pozri napríklad na pani Grúňovú, jej deti jej povedali, že vnúčat sa nedočká, lebo dnes je moderné cestovať po svete, starosti nechávať bokom. Ako im to len ide? Asi sú tak trochu ako táto Júlia, dcéra nebohej Natálky.
A pri tom bola vraj normálna dievčina! Do školy chodievala, dobre sa učila, slušne sa zdravila. A teraz? Odkedy matka odišla, akoby sa jej zrútil svet. Túla sa kade-tade, nepracuje. Lepšie by bolo, keby aspoň študovala ale nie! Dcéra pani Ivanovej vravela, že Júlia robí niečo nehanebné! Tetovania! Vraj si otvorila vlastný salón. To sa kde vojde?
Keď sa pred pár rokmi objavil Júliin otec, všetci mysleli, že ju dá na správnu cestu, usmerní ju, ako sa patrí. A čo sa stalo? Kúpil jej to veľké auto, čo pol dvoru zaberá, a sám sa zas stratil, nechal dievča napospas osudu. A ona je pritom ledva za dvadsať! Ako môže niekto len tak opustiť také dievča? A čo ak si privedie domov niekoho cudzieho? Potom príde aj o byt, čo jej zostal po matke, aj o tú prekliatu mašinu, čo všetkým lezie na nervy.
No pozri! Práve odišla! Kam? Načo? Kto vie! Ani sa neobzrela! Fifina, ako z obrázka! V bielych nohaviciach…
Júlia však na reči susediek čas nemala, ba ani chuť. Mala dosť svojich problémov. Dnes bol jej deň rozplánovaný na minúty, toľko vecí, že by potrebovala dlhší deň aspoň o pár hodín. Mama jej vždy vravievala, že čas využívať nevie, ale musí sa to naučiť.
Júlia, od toho závisí veľa! Niekto je ako splašený, nič nestíha. Potom len žaluje, že nestíha, závidí tým, ktorým všetko ide. No to je jednoduché ak sa s časom skamarátiš, zvládneš veľa, možno všetko.
A ako sa mám s časom spriateliť, mami?
Neurážaj ho, nerozhadzuj ho. Najprv si povedz, čo je pre teba v živote naozaj dôležité, a venuj tomu toľko, koľko uznáš. Nezabudni však aj na oddych a zábavu. Aj to patrí k životu. Nik nevydrží len pracovať. Musíš si dovoliť aj oddýchnuť, postvárať hlúposti. Keď to všetko potlačíš, nakoniec ti bude zle.
Prečo?
Pretože nie si z ocele. Skôr či neskôr ťa to doženie. Kto z toho získa? Ty? Kdeže! Budeš len unavená, nervózna, podráždená… Oddych je rovnako dôležitý ako práca. Ale ani leniveť donekonečna nie je rozumné. Zvláštna je tá rovnováha. Treba si rozvrhnúť svoj čas, a držať sa toho. Bude ti lepšie, aj mne pokojnejšie…
Mamine rady si Júlia pamätala, ale dodržiavať ich bolo ťažké. Kúpila si aj diár, ale ani ten vždy nepomohol. Veď všetky veci boli dôležité a one na seba nechceli čakať. Dnes mala tri prednášky, ale stihla len jednu, pretože dvaja klienti boli objednaní priamo na dnes a ešte mala skočiť za Katkou. A kde Katka, tam aj Saša a to rozhodne nie je na päť minút. A potom sa ešte zastaviť za Arťom a pomôcť so sťahovaním… A treba spoznať nových, lebo budúci týždeň vycestujú a ona ešte ani nepozná ich mená. Snáď všetko stihne…
Kolóna, kde Júlia ostala stáť, sa konečne pohla a ona stlačila plyn. Auto sa pohlo jemne, akoby ju chcelo upokojiť. Neboj sa, stihneme. Veď preto ma oco pre teba nechal, nie? Aby ti chránil drahocenný čas.
Júlia pohladila volant.
Ďakujem, oci.
Keby jej ešte pár rokov dozadu niekto povedal, že raz bude ďakovať otcovi, vysmiala by ho rovno do tváre. Svojho otca neznášala odvtedy, čo si pamätala.
Mama nikdy nepovedala na otca zlé slovo. Práve naopak, stále vravela, aký bol múdry, a že celá Júlia je po ňom.
Ale Júlia nechápala, ako mohol niekto taký múdry nechať vlastné dieťa v plienkach a ujsť, ani si nevšimol, že zostala sama.
Myslela na to celé roky a hnev na toho, kto mal byť pri nej, rástol a hnisal v duši.
V škôlke sedela Júlia na stoličke v rohu vyzdobenej miestnosti a zlostila sa, keď ostatné dievčatká tancovali s otcami. Ona partnera nemala a bolelo ju to tak veľmi, že ani neplakala. Suchými očami sledovala tancujúcich a nedovolila si odvrátiť pohľad.
V škole, keď ju niekto urazil, len zaťala zuby a dala späť, so závisťou sledovala tie, ktoré mohli zakričať: Ja to poviem ocinovi! On ti ukáže!
A tesne pred maturitou sa pohádala na život a na smrť s najlepšou kamarátkou Naďou, keď tá počas debaty o výbere školy len tak ledabolo povedala:
Oco vravel, že môžem ísť na ktorúkoľvek vysokú. Ak sa tam nedostanem, zaplatí mi všetko. A ak to zvládnem, kúpi mi auto.
S Naďou boli od troch rokov, no v tom momente Júlia pochopila, že ich priateľstvo sa skončilo.
Nebol to žiaden závistlivý smútok. Skôr žeravá, neznesiteľná krivda. Naďa predsa všetko vedela aj to, ako Júlia túžila, aby mala otca… A napriek tomu si vždy našla chvíľu, aby ju tým bodla…
Ale Júlia nikomu nikdy úprimne nezávidela. Prečo? S mamou mali všetko, čo potrebovali. Chodievali aj do zahraničia, nie to ešte nejaké značkové šaty alebo dobrý mobil, čo dostala na šestnáste narodeniny.
Ale tento darček nebol najväčší v ten slávnostný deň. Júlia ešte obzerala peknú krabičku, keď na prahu izby sa zjavil niekto, koho tak veľmi túžila aspoň raz vidieť.
Vtedy vybuchla hrozná hádka… Hádala sa, kričala, plakala… Nevšímala si mamu, ktorá sa ju snažila upokojiť. Odstrkovala jej ruky, kričala jej do tváre:
Ty si zradkyňa! Prečo je tu? Ja ho nechcem ani vidieť!
Netušila, že mama mala už výsledky z vyšetrenia, a čoskoro sa ich život zastaví na okamih v temnom bode, v mrazivom tichu, aby sa potom zrútil dolu, a všetko, čo dovtedy pokladali za pevné, bude rozmetané na kusy. Zrazu ako by pod nohami bolo husté malinové želé to, ktoré Júlia ako dieťa neznášala. A tá eklavá, slizká hmota ich pomaly, ako v nočnej more, tiahla čoraz hlbšie, až napokon nezostala žiadna nádej, len mama chytila Júliu za ruku, aby vysvetlila.
Ja som na vine, Júlia! Za náš rozvod s otcom, za to, že som mu bránila s tebou byť Ja, rozumieš? Ja!
Prečo? mamine prsty boli chladné a tvrdé, no Júlia ich nevytrhla. Cítila, že onedlho pochopí konečne, prečo musela roky sedieť v kúte a snívať, kde je asi jej otec, namiesto toho, aby vyrastala v úplnej rodine.
Bola som urazená
Na čo? Mami, odpovedz! Ako môžeš byť taká urazená, že mi vezmeš… otca?
Poviem ti to. Len ma neprerušuj. Je to ťažké…
A tak Júlia zistila…
Ako sa brali veľmi mladí, priveľmi neskúsení, ako mama Júliu nosila pod srdcom a znášala vyčitky z dvoch strán svojej rodiny i manželovej.
Júliu nikto nečakal. Bola neplánovanou ťarchou, čo poplietla plány obom rodinám, jej rodičia to schytali obaja. Otecko musel nechať školu, aby uživil rodinu, mamka si vzala prestávku z výšky, ale už sa tam po narodení dcéry nikdy nevrátila, ďalší dôvod na hádky. Vzájomné sťažnosti, stále pribúdajúce krivdy, a ako posledná kvapka to, že sa narodila dievča, nie chlapec, a už mamin otec balí kufre svojej dcéry, nevediac, že už nikdy neuvidí svoje dieťa.
Hľadal ťa. Písal mi, volal… Ale povedala som mu, že nie si jeho…
Bože, mama… Prečo?
Tak často mi to všetci opakovali, že som tomu nakoniec sama uverila… Chceli to, majú to tak!
Kto opakoval? Kto tak chcel?
Všetci… Júlia… Prepáč… Nemôžem už o tom…
Dnes to síce znie úplne hlúpo, ale vtedy som verila, že robím správne. Nechcela som, aby si musela prežiť aspoň trošku z toho, čo som znášala ja. Dieťa nemá rásť v nenávisti! Chránila som ťa… Ako som mohla, ako som vedela… Teraz viem, že som to celé poplietla…
Júlia vytrhla ruku, prešla k oknu a udrela päsťou do parapety. Jediný kvetináč s rozrasteným kaktusom nadvihlo a malé čierne kúsky hliny roztrúsili po bielej ploche. Každý z nich bol ako slovo z maminkiných úst… A je špina… A treba to upratať. Táto špina sa neprlepí na handru, nechá po sebe stopu, treba sa potrápiť, aby zmizla…
Handra zmizla; prach bol preč. Potom si Júlia sadla k maminej posteli, ako keď bola malá, a rozhodila suchými očami:
Rozprávaj všetko. Ani slovo neklam. Sľub mi, že mi nikdy viac neklameš.
Nebudem…
Tak sa Júlia dozvedela pravdu. Odpovedí mala menej než otázok, ale pochopila, že život je snáď najčudnejší vynález sveta. Dnes si všetko myslíš, všetko je jasné, ale zajtra ti pribudne jediný kúsok informácie a tvoj vyvetraný, udržiavaný svet začne praskať a bude treba niečo robiť. Lenže čo presne to musíš rozhodnúť sama…
Či Júlia mame naozaj odpustila, to nevedela. Asi áno… Ale nie celkom.
Jedno však vedela určite je vďačná, že jej to len tak v noci nepovedala, prehovorila všetko nahlas. A možno nie celkom všetko… Najdôležitejšie zostalo zamknuté za dverami maminej spálne, v nočných tichých rozhovoroch, v otcových rukách, keď držal maminu ruku, keď už nič nepomáhalo, v jeho slzách, ktoré Júlia občas videla, hoci on sa to snažil zakryť pred svetom.
Nikdy sa nepýtala otca, čo si vtedy povedali. Nechcela vŕtať.
A ani by na to nebol čas. Museli sa naučiť žiť spolu otec odmietol nechať Júliu u tety.
Odídem, ak len budeš chcieť. Ale až keď budeš mať osemnásť. Dovtedy budem tu, nebudem vadiť.
Nebuď smiešny! Veď si chýbal už tak dlho! Buď tu, prosím…
Natália, Júliina mama, žila ešte skoro dva roky namiesto pár mesiacov, čo jej predpovedali doktori. A i keď bolo to obdobie bolestné, bolo to najšťastnejšie a najťažšie v ich živote.
A vtedy začala Júlia kresliť.
Prečo nie skôr? Netušila. Občas čmárala do zošitov, do starých albumov, ale naozaj kresliť začala až vtedy.
Počúvaj, to vôbec nie je zlé!
Otec sa zahľadel na jej diela a podvihol obočie.
Pozeraj!
Stiahol si tričko a Júlia vykríkla. Na otcovej chrbte bola farebná tetovačka, až z nej Júliine obrázky vyzerali ako detské škrabance.
Robil mi to kamarát. Chceš, dohodnem sa, pozrie si tvoju prácu? Možno by sa ti venoval.
Chcem!
Nikto zo susedov ani nezbadal, že Júlia odišla. Rok žila s otcom v Bratislave, učila sa remeslu, a potom sa rozhodla vrátiť domov, do Trenčína.
Oci, ja chcem domov…
Otec ju k jej prekvapeniu nezastavoval. Poprosil, nech ešte pár týždňov počká a niekam zmizol. Keď sa vrátil, pomohol jej pobaliť sa a položil jej na kuchynský stôl kľúče od auta.
Toto je tvoje. A ešte toto.
Dokumentácia k malej prevádzke pristála na stole a Júlia nechápala:
Čo to je?
Toto je tvoj salón. Predal som byt a kúpil ti malý priestor v centre. Nie veľký, viac nechcel som, ale Laco, tvoj učiteľ, vybavil veci, čoskoro všetko doručia. Pracuj, dcéra. A uč sa. Profesiu máš, ale škola je ešte potrebná.
Júlia počúvala, neveriac. Ani keď bolo všetko hotové a prvý zákazník, chlpatý sused Kubo, biker, čo šiel vždy proti vôli manželky, bol spokojný, neverila, že sa jej život vracia do koľají.
Otec jej vybavil všetko, dohliadol na pozornú reklamu, a potom balil kufre.
Kam ideš zase?
Za rodičmi, Júi. Tam ma potrebujú. Ale vieš, že…
Ja viem… Si tu… Ale, oci, nechcem, aby si šiel…
Viem, zlatko, ale musím…
Keď Júlia odprevadila otca, zabudla na všetko – len práca a štúdium. Mala toľko klientov, že najala dvoch pomocníkov.
A práve počas toho šialeného obdobia spoznala Katku.
Mladá žena prišla do salónu podvečer, keď Júlia už nervózne pozerala na hodiny.
Prepáčte, môžem hovoriť s majsterkou?
Júlia odtrhla pohľad od notebooku a poznámok:
Môžete. Ja som majsterka.
Dievča, nemám chuť na žarty. Zohnala by si mi dospelých?
Vtedy sa Júlia zahľadela na ženu pozornejšie.
Drahé veci, kvalitný strih, ale smutné oči, nenalakované nechty, roztržitý pohyb… Starý známy smútok, a Júlia prosto vstala, vybrala album s prácami.
Tu sú moje práce. Páči sa? Povedzte, čo si prajete.
Meno… Tu…
Žena vyhrnula rukáv, dlaň obrátila hore.
Na ruku, aby som ho videla stále pred sebou…
Viac už zo seba nevydala. Júlia, sledujúc, ako žena stíska pery a vyvracia hlavu, aby zahnala slzy, zamkla dvere práve vo chvíli, ako salónu zaparkoval klient, ktorý meškal hodinu.
Sadnite! zatiahla žalúzie. Bude to.
Bolí to? Viem.
Žena si sadla a vydala posledné slovo:
Saška…
Júlia sa už viac nepýtala. O tom, kto bola Saša, sa dozvedela o dva dni, keď na nej narazila v nemocnici. Išla na návštevu za tetou.
Vy?
Ja. Ďakujem…
Nemáte za čo. Je to pekné.
Je. Páči sa to Saške…
On…
Ona. Je to moja dcéra.
Žena sa zvláštne pozrela na Júliu, podala jej ruku.
Katka.
Júlia.
Chceš, zoznámim ťa s našou Saškou?
Júlia ani sekundu neváhala, ešte netušiac, ako jej to prevráti život.
Chcem!
Malé dievča v obrovských okuliaroch, so zalepeným sklom, Júliu okamžite dostalo. Bez zábran sa jej chytila za ruku a ťahala ju, ukazujúc hore:
Máš oriešky? Semienka? Ty nemáš nič? Čím kŕmiš veveričky?
Aké veveričky?
No také! S chvostíkmi! Vieš, koľko ich tu je? Každý deň ich tu s mamou hľadáme! Mama vraví, že keď ich toľko chránim orieškami, padnú z konárov, aké budú tučné!
Nebudú, stále skáču, nepotučnejú.
Fakt? Dievčatko na Júliu pozrelo neveriacky, a rozosmialo sa. Ty si múdra!
Nie moc.
Prečo?
Lebo sa ešte učím.
Ááá. Jasné. Ojoj, zabudla som!
Vážne podala Júlii drobnú rúčku.
Alexandra Michalová.
Pekné… Júlia jemne stisla jej ruku. Júlia Ďuricová.
Už sme známe!
Detský smiech cinkal pod borovicami nemocničného parku a Júlia videla, ako Katke na chvíľu rozjasnili oči.
Na druhý raz už išla Júlia s vreckami plnými orieškov…
O tom, ako Saškin liečba napreduje, Katka Júlii nehovorila hneď. Po zoznámení citlivo kráčali po ľade dôvery, pomaly.
Dá sa niečo urobiť?
Áno. Už to nie je rozsudok. Katka zohrievala ruky o hrnček čaju v malej kaviarni. V ten večer, keď som prišla k tebe, povedali mi, že nádej je minimálna…
Rozumiem…
Potom prišiel nový chirurg. Artem Dušan… A povedal, že ešte nie je koniec…
Tak prečo plačeš, Katka! Veď to je dobré!
Včera Sašku operovali. Je na JISke zatiaľ… Vyhodili ma odtiaľ… Mám prísť zajtra… Bojím sa, Júlia… Strašne… A nemám to s kým zdieľať.
Si sama? Kde je Saškin otec?
Odišiel od nás, keď som bola tehotná. Sama nie som žiadna svätica, Júlia. Sašku som mala len pre seba, zo vzťahu, ktorý mal byť len jej… On vedel, že ho nemilujem… Teda zistil to, keď som čakala dieťa. Preto nie je v našom živote… Chápeš?
Nie celkom, ale to je jedno. Hlavné je, že je Saška.
Je…
Počuj, nesmieš! Musíš bojovať! Pozri sa, aké máš ruky! Vybrala som dobré farby, nech je meno tvojej dcéry vidno! Musíš spraviť, aby Saša nezostala len spomienkou, napísanou mnou!
Nekrič, prosím… Počujem…
Tak neplač. Plač nič nerieši. Treba konať!
Katka plakala ako decko, nezvládla pozrieť Júlii do očí, ale tá potichu cítila, že to je ten zlom. Odfúkala čašníka jediným pohľadom.
Prosím vás pohár vody.
Noc a deň spolu prepiekli v salóne. Hovorili, mlčali, smiali sa, plakali…
Ráno vyviezla Júlia svoju novú kamarátku autom do nemocnice.
Pôjdem s tebou.
Máš čas?
Katka, čudná si… Júlia sa prehrabala v ruksaku, vytiahla hrebeň. Na! Učeš sa. Decko sa ťa zľakne.
So Saškou to dobre dopadlo. Artemove ruky spravili zázrak.
Kedy uvidím veveričky? smútila Saška na posteli.
Čoskoro! Pustia nás, pôjdeme do Bratislavy, tam je ich veľa.
Prečo do Bratislavy?
Lebo musíme. Operáciu máš za sebou, teraz ťa musia naučiť pozerať sa inak. Laco, kamarát Júlie, všetko vybavil.
Na reha… čo? Nie, ticho! Júli sa spýtam!
Saške už nezáležalo, čo povie mama. Dlhé slovo asi znamenalo, že sa pôjdu voziť s Júliou veľkým autom a to iste bude zábava. Všetko lepšie než smutná izba a daždivé stromy súce na sneh.
Mami!
Hm?
Pôjde Artem s nami?
Nie, má toho veľa v nemocnici. A nespomínala som ti, že nemáš dospelým tykať!
Ja môžem!
Prečo?
Lebo jeho Júlia miluje! Saška sa rozosmiala, keď Katka ostala s ústami dokorán.
Ty si číslo, dieťa! Ako na to prišla?
A nie je to jasné? Mamka, si ako malá! Aj Júlia je taká. Hovorím jej, neverí mi!
Nedalo sa nevšimnúť, že Artem k Júlii cíti viac, hoci oni dvaja sa tvárili, že nič. Slušne sa vítali, debatovali o tom, o čom sa rozprávajú cudzinci, a potom šli každý svojou cestou.
Aj po odchode Katky s dcérou sa rozprávali. Júlia zistila, že môže to, čo pre Sašku, robiť aj pre iné deti. Laco jej nápad podporil a zanedlho už Artem vyprevádzal za Júliou aj ďalšie deti, ktorej veľké čierne auto sa stalo pojazdným domovom uteráčiky, vreckovky, tablet, kde deti pozerajú rozprávky na cestách.
Artem sa nikdy nespýtal, prečo to robí, len ju obdivoval, ale svoje city neprezradil. Júlia tiež mlčala. Prvý krok neprišiel.
Kto vie, či by sa vôbec bol, keby nebolo Sašky, ktorá po návrate presvedčila mamu, aby šli s ňou do nemocnice.
Prečo, Saška?
Musím Arťovi niečo povedať.
Čo také?
Ach, mama, jasne že! Však mu to musím povedať!
A mne?
Tebe neskôr!
Artem to zobral vážne.
Dobre, povedz.
Katka sledovala dcéru, čo gestikuluje a niečo vysvetľuje, ani sama nevedela, čo riešia.
Odpoveď bola jednoduchá.
Prečo to Júlii nepovieš?
Komu a čo, Saška?
No že ju máš rád.
To je zložité…
Na tom čo je zložité? Vy ste divní! Aj ty sa Júli páčiš!
To som postrehol.
Tak čo táraš?
Vieš, Saška, nemám byt, nič. Mám podnájom niekde vzadu a ešte dlho nebudem mať dosť, aby som Júli niečo ponúkol. Chápeš? Ona má všetko… Má svoje auto…
No a?
No, muž by mal dievčaťu čo ponúknuť.
A láska nestačí? Saška skúmavo sledovala doktora. Nestačí?
Niekedy nie…
Saška už nepočúvala. Potiahla mu plášť, naklonil sa a ona mu pošepkala čosi, z čoho Artem vybuchol smiechom:
Nešanti!
A čo mám robiť? Idem!
Chytila Katku za ruku:
Poďme!
Kam?
K Júlii!
Ale Júlia pracuje!
Veď ma rada uvidí!
Katka sa len zasmiala a zavolala taxík.
So Júliou spravila Saša tiež rozhovor. Výsledok na seba nenechal čakať.
Keď Júlia večer zamykala salón, rozhodla sa. Keď malá dievčina vidí, čo ona sama tají, asi je čas nestrácať čas.
Artema si všimla, až keď jej vyšiel oproti, tmavý, dobre známy, a to Ahoj, znelo ako pieseň.
O pár mesiacov lavička pri vchode Júliinho domu opäť ožila.
Má frajera! Kto to je? Ktohovie! Doniesol veci a nič nevieme! Veď ju ešte zbabre!
Pôsobí slušne!
Oj, pani Grúňová, všetko vy chápete! Vaši sú tiež slušní a viete, čo robia! Sama ste vraveli!
Mali by sme zohnať Júliinho otca! Nech to vybaví!
Ale však tu je!
Čože? Kedy prišiel?
Pred pár dňami. Niečo sa chystá!
A čo?
Uvidíte!
A aj uvideli.
Júliu v bielych, úplne neuveriteľných šatách, konečne všetci videli aj tetovanie na jej chrbte, až aj pani Grúňová zalapala po dychu.
Artema, ktorý viedol svoju nevestu, pritom nenápadne vyhrážal Saške, ktorá sa práve smiala, že ho predala Júlii a mala zo seba veľkú radosť.
Katku, ktorá plakala od radosti, neustále postŕhala závoj priateľke.
Dovoľ mi sa aspoň takto vyjašiť, veď toto sú dobré slzy…
A zvláštnych ľudí s kyticami, čo objímali Júliu, akoby bola ich vlastná.
Ale nikto nevedel, kto boli.
A prečo si Júlia, keď nastupovala do auta, vyhrnula šaty, hodila preč topánky na opätku, a vyliezla z nich bosá s tým, že teraz potrebuje tenisky, lebo v tej nevestovskej obuvi sa za volant sadnúť nedá.
A prečo jej ich Artem obul, šnúrky jej zaviazal priamo pred všetkými, keď ich Katka z batožiny vytiahla.
Nič nie je medzi nami normálne! šomrala lavička, keď zmizli autá za rohom.
Veď hovorím, fifina!
No jasné! Fifina jak vyšitá!
