Slávnostný vstup Margity Petrovny
Mária, toto predsa nie je držková! To je nejaký podivný šalát! Milá moja, ty si skvelá právnička, naozaj, postaraj sa už o papiere a nechaj kuchyňu tým, čo majú na varenie väčšie nadanie.
Margo, nie som žiadna kuchta! Maťka mala slzy na krajíčku od rozčarovania.
Prečo jej vlastne nikdy nešlo ani najjednoduchšie jedlo? Na niečo zložitejšie si ani netrúfla. U nich doma boli roly medzi sestrami rozdelené už dávno.
Vierka pani domu, Maťka rozvážna hlava, a Svetka večne neposedné, čo z každého šráfu urobí to, čo práve treba. Preto varila vždy Vierka, Maťka a Svetka zabezpečovali zázemie: upratovanie, nákup potravín, rozvrh pre deti. To posledné Štefánia vždy bravúrne zvládla, lebo len ona vedela zorganizovať Bartosovskú letku tak, aby dom Vierky a okolie po ďalšom rodinnom stretnutí nevyzerali ako po výbuchu, ale nebolo ho nutné kompletne rekonštruovať.
Deti v rodine Bartosovcov boli milované a rozmaznávané, ale výchova bola prísna. Úspech to až taký nemalo. Všetkých sedem vnúčat Margity Petrovny, ktoré by najradšej zoštipkala od lásky, sa najviac podobalo práve na najmladšiu tetu Svetku. Hoci bola už mamou dvoch z tých, čo práve jačili na dvore, buď ako Apači, buď ako pôvodní obyvatelia Zemplína, nič na tom nemenilo.
Sedela na schodoch, hrabala sa v slivkách na kompót pre Margitu Petrovnu, rozmýšľala, že by sa zapojila do tej vreskotu radosti lenže prísne pohľady Vierky ju brzdili. Vierka, čo s vervou krájala paradajky do ďalšieho šalátu, si mrmlala pod nos:
Ty nie si žena, ty si treštené decko, Svetka! Kedy spomalíš? Maťka už dospela, ja tiež. Ty? Stále budeš užívať svet, jazdiť na motorke a vyrábať dobrodružstvá? Deti ti rastú! Aký si im vzor? Zatiaľ im je šesť, za pár rokov sa budú hanbiť pohľadom na teba!
Neblázni, Vierka! Maťka nakukla do hrnca, kde sa mala zrodiť držková. Ráznym pohybom dala pokrievku späť. Veď môžu byť na teba hrdé. Kto z ich mamy rozoberie motorku a zas ju zloží? Ty? Ja nie ja neviem ani omáčku poriadnu navariť, nieto ešte motor! A to tiež nie je dôvod na hrdosť?
Práveže, je. Ty nevariš, ale na súde všetkým vytrieš zrak.
No vidíš! Každý má robiť, čo vie najlepšie.
Výborne povedané! Margita Petrovna, ktorá polovicu rozhovoru zmeškala, vyšla na terasu. Ženy zatajili dych, deti prestali blbnúť a s úžasom sa zahľadeli na babku v plnej paráde.
No teda! Svetini dvojičky obdivne cmukli. Zvuk bol taký mohutný, že Margita Petrovna na okamih sebou trhla.
Efekt dosiahnutý!
Pomaličky sa otočila pred svojím rodinným publikom, mala na sebe nové šaty a lodičky na opätku tie si brávala len na veľké veci. Dnes bol práve ten deň.
Tak, dievčatá, čo si myslíte? Môže si žena v bálzacovskom veku dovoliť také šaty na stretnutie po štyridsiatich rokoch?
Margo, si nádherná! Ten muž bude hotový.
Ale nie že úplne hotový! Margita Petrovna hrdinsky zapózovala. Čo by som robila s mužom na podlahe? Potrebujem len zistiť, načo ma po rokoch zavolal. Čo mu je po mne?
Babka, možno chce niečo iné… od ženy? Vierina pätnásťročná dcéra Natálka si sadla k tete na schody a zahryzla do slivky. Čo je, hm?
Smiech, čo nasledoval po jej úvahe, spustil z parapetu vydesené mačky a rozbláznil kabelkového pinča, čo si Vierka minulý rok dotiahla domov ten v strachu kňučal pod stolom.
Natálka, ty ma zrušíš! Vierka si utrela slzy od smiechu a šla pre handru, Maťka zatiaľ upokojovala úbohého psíka.
Margo, čo ste spolu prežili? Zatiahla deťom uši, deti hneď zmizli niekam dozadu na pozemok.
Joj, Maťka! Bola to láska!
Margita Petrovna to vyslovila so vzdychom, že Natálka, čo už chcela utekať za mladšími, klesla späť a objala kolená.
Ešte na to máš čas, Natálka!
Fakt? A kedy bude vhodný? Natálka vzala od mamy handru, utrela kaluž, zamyslene vzdychla. Nejaká láska v živote neškodí! Koľko si mala rokov, Margo, vtedy?
Šestnásť! Margita rozpažila ruky a chytila Vierin pohľad. Tak sa na mňa nepozeraj! Bola som mladá, naivná, hlúpa! To tvojej dcére nehrozí… Ale vieť o tom, akí sú muži, by mala. Či?
Už rozprávaj! Svetka, po záchvate smiechu, uhla slzu. Bez nej odísť nemôže. Nech počúva a berie si rozum!
Natálka, vďačne, že môže ostať, si pohodlne sadla. Jej oči zelené ako žabinec na rybníku, podozrivo pripomínali babku. Túto zvláštnu vec si všimli všetci, hoci Margita Petrovna nebola ich pokrvná príbuzná a Vierka, Maťka, Svetka tiež nie vlastné dcéry, ale dávno už ich mama.
Margita Petrovna vstúpila do ich života krátko po smrti vlastnej mamy Bartosoviek. Otec, zlomený, sa nevedel pohnúť ďalej. Všetko, čo poznal, spadlo do čiernej diery.
Vierka, ktorá mala len osem, sa musela postarať o mladšie. Otec na všetko odpovedal:
Vierka, veď mama by vedela…
Toho sa Vierka bála až do špiku kostí. Zostala otázky pre seba, stala sa malou mamou. S Maťkou to šlo, lebo mala päť a bola rozumná, so Svetkou, dvojročnou, to už bolo peklo. Tá všade vyliezala, sekundu nedala pokoj.
Babka, ktorá prišla pomôcť, vravela: Nezvládam to, Tóno! Staroba, zdravie… Deti máš výboje. Idem domov. Ak chceš, zober si Vierku. Mladšie nechaj tu!
Vierka počúvala s hrôzou. Dokonca aj malá Svetka, vyrvala otcovi skrutkovač a už ho pchala do zásuvky, zarevala tak, že ju Vierka len stisla a triasla sa od strachu že ostane bez sestry, bez domova.
Nebudem plakať! Skryjem sa! Nenájde ma!
Babka hľadať nechcela. Otec niečo zamumlal, a svokra odišla, presvedčená, že spravila všetko, čo mohla.
O pár mesiacov vstúpila Margita. Svetka bola chorá už druhý deň a Vierka, čo ju strážila, išla za otcom prosiť volať doktora.
Načo ma rušíš, Vierka? Naozaj treba? znel cez dvere čudný hlas.
Strach ju ovládal dennodenne: stihne školu? Navarí Maťke kašu? Nerozoberie Svetka byt? Všetkého sa bála okrem dnešného, lebo tomu už nemohla. Svetka blúznila na mokrom vankúši.
Je to nutné! Svetka umiera!
To slovo, tá panika v hlase, otvorili dvere, zavolala sa doktorka, a Vierka cítila prvýkrát oddych bolo postarané.
Margita Petrovna bola detská lekárka. Zastupovala na susednom sídlisku, ponáhľala sa, zanadávala na výkopy, vybavila si informácie od starších susediek, a vystúpila pred bytovkou Bartosovcov.
Od tej chvíle sa v živote dievčat objavil človek, čo bol akoby skalou neotrasiteľnou, spoľahlivou.
Zachránila Svetku, zariadila sanitku, sprdla otca priamo pred všetkými:
Takto chceš byť otcom? Matku už nemajú… Človek potrebuje aspoň otca!
Hlučná, rázna Vierka si konečne mohla byť dieťaťom. A o chvíľu sa tešila, že budú mať macochu.
Každá prijala Margitu inak. Vierke jej energia vyhovovala, hlavne keď vyhlásila, že mama bude vždy len ich pravá mama, ona bude iba Margita.
Maťka však bojovala. Chýbala jej mama najviac. Na Vierine presviedčanie odpovedala len: Nechaj ma, chcem len moju mamu!
Keď už aj Svetka začala opakovať to isté, Vierke praskli nervy.
Maťka! Vieš čo? Ja to už nezvládnem! Ani ja nemám mamu! Chýba mi! Nemám silu byť vaša mama! Nedokážem!
Margita zamkla do izby, objala všetky a hladkala, čistila slzy.
Neplačte, moje drahé, mamu vám už nevynahradím. Ale priateľom vám budem a nikomu vás nedám!
Dievčatá plakali spolu, ani Maťka sa už veľmi nebránila, a Svetka zaspala na jej rukách. Začiatok bol daný.
Prijatie prišlo až časom. Margita po nešťastnej operácii už deti mať nemohla, ale sestry Bartosovky ju prijali za matku podľa srdca.
Otec dievčat tragicky zahynul rok po svadbe. Margita vtedy vybehla na školu po Vierku a Maťku, keď to oznámili, zobrala ich domov, posadila a povedala:
Nebojte sa, nie ste samy. Vždy som tu pre vás!
Dievky to pochopili majú jednu druhú, majú svoju Macu. Nebáli sa, aspoň nie tak veľmi.
Margita ich oficiálne osvojila, prepustila miesto v poliklinike a začala pracovať v dvoch súkromných medicínskych centrách. Bolo lepšie po peniazoch, po stabilite.
Dievčatá boli šikovné aj svojské, a každú životnú voľbu Margita podporila. Keď Maťka chcela byť herečkou, našla casting. Po dvoch rokoch to Maťku prešlo.
Svetka, keď už chcela na motorku, Margita investovala do výstroja, predala dedičnú chalupu, a ešte našla kaskadéra na lekcie. O pár rokov zvyšok peňazí išiel na dielňu. Na otázky priateliek len kývla:
Je šťastná. Načo túžbu deťom mariť?
Vierka nikdy nepridala starostí. Bola zrelá už ako dieťa, Margita ju pri objatiach vždy šepkala:
Uvoľni sa, dievča. Som tu.
A Margita sa snažila nie vždy všetko vyšlo, ale s odstupom rokov na nič výčitky nemala. Všetky postavila na nohy, všetky majú svoje rodiny… Čo viac treba?
Dni plynuli pokojne, pokým neprišiel telefón pred troma dňami. Ten známy, dávno zabudnutý hlas vyslovil jej meno, a Margita pustila hrnček s čajom, odstrčila Natálku, posadila sa do kresla skôr povedané, minula ho a spadla na zem, kde pozerala do stropu a nereagovala na otázky vnučky.
Natálka, volaj mamu! Potrebujem akúkoľvek podporu! Rýchlo!
Vierka prišla za pol hodiny, ledva dýchala, hneď po ceste volala sestry.
Margo, čo je?
Asi som sa zbláznila.
To je novinka! Vierka vyzliekla bundu za jazdy, Svetka už vchádzala s prilbou v ruke.
Pozri sa na seba, ty meteorit! Zasa si šla jak postrelená?
To hovoríš ty, čo nikdy nevidíš moju motorku, keď spíš! Margita, kukni, aký mám nový dizajn! Krása, že?
Výborné! Ani neviem, čo je to.
Drak!
Tak to je čisto tvoj štýl… Dievčatá, môžem si dovoliť rande?
Kamže?!
Pohľady všetkých prisvedčovali. Natálka sa rozbehla variť čaj matematika môže počkať. Zaujímavejšia je babkina schôdzka… S kým asi?
Diskusia o tomto nevšednom čine trvala ešte niekoľko dní. V nedeľu Margita zvolala všetkých do Veľkej kuchyne Vierky.
Čo vám mám? Bola to moja prvá láska… Bože, čo to bol za muž! A ten hlas, čo ma odzbrojil…
Babka, a ľúbila si ho?
Ako blázon! povzdychla Margita.
A trpela si? Prečo?
Lebo sa mi nakoniec neodzvrdol, len ma priviedol do trápenia. Stratila som samu seba. Tak, prvé poučenie, Natálka! Láska bolí alebo môže bolieť.
Ešte, babi! Prosím!
To už by bolo na spev ako balady zo Spiša! Ale keďže dnes nie som spevavá, vystačíme s príbehom…
Sranduj menej, rozprávaj viac! Svetka sa na slivky usmiala.
Nepochop, dieťa… Kto ti povie, čo všetko sa stalo? Bola to len láska medzi dvoma deťmi on mal sedemnásť, ja šestnásť a ona, čo nás rozdelila, osemnásť…
Bola staršia? hneď zahriakla Natálku, Svetka.
Bola. Dnes mi to príde smiešne, vtedy to bola celá priepasť. Bola susedka, ich mamy kamarátky. Prvá lekcia, Natálka: nikomu nevykladaj, akého máš frajera, lebo aj kamarátky sú niekedy závistlivé. Závist je ako pleseň najprv ju nevidíš, naraz je všetko čierne. Tak to bolo. Mala som zlomené srdce, mlčala som.
Nebola si v ničom Tatyana, že?
Počúvala som pozorne, nikdy som mu to nevyznala. Čo by bolo ďalej? Pár mesiacov bozkov pod vŕbou? On chcel byť námorníkom, ja doktorkou. Jediné, čo vyšlo, sú sny o budúcnosti… Napísal mi. Dva listy. V prvom som sa priznala, že ho ľúbim.
Paráda! Natálka skoro spadla z lavičky.
Ton hlasu bol však plný bolesti. Všetci stíchli.
No… v druhom liste som mu už odpísala nech to nejde…
Prečo nie? Natálka ohromene pozrela na babku.
Lebo čo by som mu dala? Len lásku. Muž potrebuje aj niečo viac deti. Ja mu ich už nedám…
Čo? echá…
Deti. Jeho pokračovanie. Keď miluješ, máš myslieť na toho druhého, nielen na seba. To je tvoja druhá lekcia! Keď nájdeš, kto na teba myslí viac ako na seba, choď za ním!
Natálka hladkala slivku, zotierala peľ, zamyslená…
A potom? zdvihla pohľad a zbadala, že Margita plače. Skočila jej okolo krku, bozkávala slzy.
Nebreč! Už nič nerozprávaj! Daj si pauzu, babi! Nos bude červený, oči opuchnuté!
Máš pravdu. Idem sa prebrať, veď dnes večer mám veľký výstup… Treba žiariť!
Všetky ticho doprevádzali Margitu pohľadom. Aj ich učila čo je, to je, treba ísť ďalej. Aj keď život nie je už zázračný, treba čítať ďalšiu stránku.
Svetka dokončila slivky, išla do kuchyne. Vierka všetko poupratovala, Maťka sa zvalila do hojdacej siete so starou knihou zaspala takmer okamžite a prerešila si aspoň chvíľu ticha.
O pár hodín zaparkovalo pred bránou auto. Starší pán v modernom barete vystúpil, skontroloval papierik a cinkol na bránku.
Dobrý večer, prosím, je tu pani Margita Petrovna?
Vierka otvorila, kývla, že áno. Stretnutie bolo síce za pár hodín, no nikdy nevieš, čo potrebuje starý známy.
Keď sa predstavil, Vierka skoro spadla od smiechu. Veď to bol ten legendárny hrdina, ktorého spomínala Margita.
Nemali ste sa stretnúť v meste?
Áno, ale bol som hotový skôr, nedalo mi to, prišiel som rovno.
Rozumiem, poďte, zavolám ju…
Kráčala na verandu a tam zastala v úžase.
V plnej kráse vyplávala Margita Petrovna… Jej vnúčatá ju vyzdobili permanentné fixky namiesto očných liniek, Vierina mačka prestrašená pod stolom… Účes, na tom sa mladšie vnúčatá vybláznili štyridsať minút veža s kvietkami, ako od víťaza majstrovstiev vo vlasovej fantázii.
Bože! Margita! Vierka zalapala dych, potom prepukla v rachotivý smiech. Hosť, čo chvíľu stál na jednej nohe, zabudol postaviť druhú nakoniec smiechom sa rozosmial s nimi.
Š…š…š…š… vlasýýýý!!!
Hosť nechápanlivo pozeral, potom so sebairóniou rozosmial všetkých.
Kedysi som bol kučeravý! Tie časy sú preč. Margita, som rád, že sme sa stretli.
Margita, už definitívne prebudená, mrkla na Natálku tá na ňu s úžasom i hrôzou hľadí a bleskovo sa stiahla do domu. Dvorom sa ozval škrípavý zvuk, potom hurónsky smiech. Svetka zakričala:
Prvá! A zaliezla do kúpeľne.
Až keď sa všetko upokojilo, Margita očistená od vnučičiek výtvarného úsilia, rodina sa usadila na terase. Dlhý podvečer začal novú kapitolu ich života.
Sestrám Bartosovkám bolo jasné dobrých ľudí nie je nikdy dosť.
Ak ten muž, čo zďaleka nebol podľa Margitinho opisu, nezdupkal a úprimne sa smial spolu s nimi, možno je práve on tou osobou, čo môže patriť k ich svete… Uvidí sa. Treba dať čas človeku, čo oň prosí. A to, že oň žiada, bolo zrejmé z očí hosťa… a hlavne, z tmavých vlhkých očí Margity.
Vierka, keď k Margite pokladala ďalší šálok čaju, jemne ju objala a pošepkala jej:
Nemaj strach, sme s tebou. Skúsaj!
