Lapač snov
Zase?! Simona, Simka! Prebuď sa! Inak zobudí všetkých drobcov! Podrž ju! Lenka zoskočí z postele a potiahne sestru za rameno. Kedy už konečne prestane…
Sonka sa metie v spánku, jej ston je dlhý, smutný, akoby napĺňal izbu a nútil obzerať sa cez plece, či tam niekto nie je.
Ako v nejakom lacnom horore! Simona si stiahne perinu, ešte stále so zavretými očami cupitá k Sonkinej posteli.
Prehodí na ňu svoje prikrývku, ľahne si vedľa nej, pritúli sestru a začína jej potiše spievať uspávanku:
Spi, synáčik, spi, nechoď spávať na kraj… Do kelu! Leni, aké uspávanky?! Je celá horúca! Choď zobudiť mamu!
Lenka váha pri Sonkinej posteli, povzdychne si, ale napokon predsa odíde do rodičovskej izby. Čo má robiť? Sonka je pre nich to isté dieťa, ako všetky ostatné. Mama by jej aj tak vynadala, keby niečo pred ňou skrývali.
V spálni je ticho. Lenka siaha ponad kolísku malého Sergeja, ktorá je prisunutá k posteli rodičov, a pohladí po pleci Oľgu.
Maminka…
Oľga okamžite otvorí oči hnedé, presne také ako mala Lenka. Teplou dlaňou uchopí dcérine prsty.
Čo sa stalo, zlatko?
Sonke je zle! Mama, má určite horúčku. Je ako radiátor!
Sergejík slabučko zamrnčí a Oľga začína spievať, takmer presne ako pred chvíľou Simona:
Spi, synáčik, spi…
Jej prsty chytia úzke zápästie Lenky, položia ju na bok jej brata.
Pohojdaj ho, nech sa neprebudí. Hneď som tam…
Akoby včera nepadla zo stoličky a nebolelo ju celé telo, Oľga svižným krokom prejde do izby dievčat, načúva teplej tme spiaceho domu.
Dom je jej pýcha. Toľkokrát počúvala, že to s Milanom neutiahnu… Načo im vraj také priestory, že by im bolo lepšie v byte
Príbuzní len pokrčia plecami, bez okolkov vypália niečo tvrdé a urážlivé:
Načo vám taký palác, veď aj tak zostanete bez detí!
A Oľgu tie slová vždy bodli, hlava jej klesla, lebo ktosi necitlivý, ľahostajný, ju pritlačil k zemi. Nemôžeš byť matkou? No tak sa neukazuj svetu! Nesieš si hlavu pýchou? Sú dôstojnejší!
Keby Milan videl, ako sa vo chvíľach po rozhovore s jej mamou alebo tetami skleslo díva do zeme, objímal by ju, čudoval sa, ako presne jej líce zapadne do jamky na jeho krku. Akoby boli spojení, ich telá aj myšlienky splývali. Nebolo možné, aby jeden niečo cítil a druhý nie.
Nepočúvaj ich! Nemajú o ničom poňatie!
Ale veď majú, Miňo… Majú pravdu! Deti nikdy nebudú…
Ešte uvidíme! Milan zaťal zuby, zlostil sa na tých, čo jeho polovičku urazili, a vlieval si sľub, že urobí všetko, aby sa jej sen stal skutočnosťou.
Zdalo sa, že kto má peniaze a býva blízko Bratislavy, môže všetko. Ale klinika za klinikou… len zamietnutia. Lekári len mykli rukami:
Nie sme kúzelníci!
Oľga radšej mužovi nehľadela do očí, už dávno v sebe uzatvorila odpoveď. Až keď začal rozprávať o stavbe domu, zobrala odvahu a pootvorila srdce:
Nie so mnou, Miňo… Milujem ťa, vieš to. Ale potrebuješ rodinu, a keď ti ja nemôžem dať dieťa, podám žiadosť o rozvod.
Tak to určite! Milan buchol pohárom s čajom o stôl, prskal si popálené prsty, tancoval po kuchyni. Prestaneš mi tu trepať, Oľga! Som jednoduchý chlap, poviem po slovensky, čo si myslím! Ak sa mamine tvojej nepáčim, smola. Ale prepáč, ženu ako ty nepustím nikam! A ešte akú! Prepáč mi, ale dosť!
Ja?! Oľga sa údivom zabudla hádať aj plakať.
Áno, ty! Také si len tak mudruješ! Ja potrebujem teba! Deti, ak budú dobre, ak nie… Tak to je asi náš údel.
Oľgu to nepotešilo, mužom sa neverí všetko, čo hovoria mladý je, silný, lenže zo života prichádzajú neskôr otázky a už býva neskoro.
Ale Milan si stál za svojím. Príliš dlho čakal tú svoju.
Pre Oľgu je Milan druhý manžel.
Prvý raz sa vydala, keď mala devätnásť. Cieľom však nebolo stať sa niekoho manželkou, ale odísť od večného dozoru a výčitiek matky.
S mamou Elenou Krivdovou mala Oľga vždy náročný vzťah. Chvíľami ju uctievala, chválila a na druhej strane ju trápila výčitkami a výlevmi.
Ako som len mohla narodiť také chúďa?! Oľga! Niekedy pozerám, génius! Inokedy… čo máš v tej hlave, dievča?!
Oľga túto príčinu nevedela zodpovedať. Mlčky znášala, čo prišlo.
Keby sa jej niekto opýtal, či mamu ľúbi, bez váhania by odpovedala áno! Veď matku predsa nemôžeš neľúbiť. Ale s vekom pochopila, že ani titul, ani práca, ani priatelia nevytvárajú človeka štedrého a vrelého. Jej mama bola vždy stredobodom pozornosti, vie, ako zapôsobiť, ale s vlastnou dcérou…
Mami, prečo ma nemáš rada? tá otázka padla týždeň pred svadbou, keď Elená zamračene komentovala šaty.
Prestaň! Keď budeš mať svoje deti, pochopíš…
Až vtedy Oľga precitla: rodičia vždy túžili po synovi. Najskôr bola sklamaním.
Bože, to je ešte stredovek! Syn je správny, dievča je nič Blbosť… Ja také robiť nebudem…
Svadba bola pompézna a o ničom. Oľga ledva dýchala v korzete šiat, mama ju objímala za pás.
Pozri, aká krásna si! Šťastná?
Oľga len kývla, jej kamarátka, ktorej chcela povedať, nech jej povolí tie šaty, bola preč a omrznutá zasa počúvať výčitky nechcela.
Toto manželstvo rýchlo skončilo keď Oľga po spontánnom potrate ležala v nemocnici, muž si zbalil veci a vrátil sa k rodičom.
Zostala v rodičovskom byte, mama ju nabádala:
Predáme ho, vrátiš sa domov a my ti nájdeme lepšieho muža.
Oľga však zašla za otcom a poprosila, nech ju nechá bývať samostatne. Táto prosba, na rozdiel od mamy, u otca našla pochopenie.
Napokon vyštudovala, kariéra sa jej rozbehla, ale v súkromí prázdno. Krása jej nezabezpečila žiadne výhody Oľga bola ako tlejúce uhlie. A dôvod bol jasný.
Po problémoch so zdravím jej lekári oznámili, že zrejme nikdy nebude mať deti.
Táto správa ju zlomila. V ich rodine to videli, mama sa tvárila, že nič nevidí, ale tety sa snažili Oľgu dotiahnuť medzi ľudí, medzi mladých chlapcov.
Práve na jednej takej oslave Oľga stretla Milana.
Nebola to žiadna plánovaná zoznamka Milan bol taxikár, priviezol tetu s rodinou na chalupu, keď Oľga, v bielej kožušinke, nahnevaná vystúpila a zahlásila: Do mesta, prosím!
Prečo jej v ten deň praskli nervy, nevedela. Ale prestalo jej záležať na tom, čo rodina povie.
Milan sa nezdržal, Oľga po príchode domov našla v predsieni jeho vizitku s podprahovou poznámkou: Treba voziť pozitívnych ľudí.
Odvtedy sa ráno pred domom objavovala biela octavia, a Oľga najskôr na vysokých podpätkoch, neskôr v pohodlných kožených čižmách si zvykla, že Milan bude jednoducho jeho vodič.
Priateľstvo prerástlo vo viac Milan bol iný. Teplý, svetlý, pri ňom život dával zmysel.
Mama zúrila.
Prekliatem! Oľga, spamätaj sa! To je tvoj výber?
Oľga však už vedela, čo chce.
Svoje zdravotné problémy Milanovi povedala dávno pred svadbou.
Čo mi na to povieš? Oľga sa hrala s plyšovým jeleňom a hľadela do zeme. Možno nikdy nebudeme mať deti…
A čo? Na svete sú iné dôvody žiť spolu. Milujem ťa.
Zobrali sa v meste, svadbu urobili doma u Milanových rodičov. Oľgina mama neprišla. Otec sa pristavil nakrátko.
So svokrovcami si Oľga zvykla rýchlo. Budúca svokra Zuzana krútila hlavou:
Pomarančová, treba ťa nakŕmiť! Syn by mal byť doma, nie tráviť život v jedálni!
Domacnosť u Milanovcov bola vľúdna, priamočiara. Žiadne masky, žiadne duchaplné reči len dôvera a úsmev.
Keď raz pri večeri Milan prezradil rodičom, že s Oľgou nemôžu mať deti, Zuzana len prikývne:
Ďakujem ti za úprimnosť, Oľga. Ja tiež nie som rodná. Moji rodičia si ma adoptovali, milovali ma ako vlastné. Nezáleží, kto ťa porodí, záleží, kto ťa vychová…
Tie slová Oľga zvážila. Povinné čo povedala mama už neliezlo tak ľahko do uší.
Dom postupne rastie, Milan podniká, Oľga rozbieha prax ako právnička.
Škola pre budúcich pestúnov dávno absolvovaná. Oľga a Milan rozmýšľajú, kde nájdu to svoje dieťa.
A netrvá dlho. Zuzana zavolá: Mali by ste prísť! Susedia Novotní mali požiar, matka sa vzdala detí… Deti sú zlaté, dievčatá navštevovali od malička našu záhradu, Sima a Lenka sú hotové poklady! Vzali by ste tri deti naraz?
Oľga ani nestihne reagovať a už automaticky obúva tenisky.
A tak sa stáva mamou naraz trom deťom.
Sedemročná Simona a šesťročná Lenka sa po čase samy ozvú:
Nemusíš sa nás báť. Vidíme, že si dobrá.
Dvojročný Saško má rychlo jasno po dvoch týždňoch Oľgu volá maminka a stáva sa jej tieňom.
Rodina protestuje, mama krúti hlavou:
Tri cudzie, Oľga! Vieš, čo robíš?!…
Mama, som právnička…
Oľga prvýkrát matke zvýši hlas:
Doteraz som žila pod tvojou taktovkou. Dosť bolo.
Chvíľa rastu. Roky plynú.
Deti rastú, Oľga sa zamestnáva z domu len občas rieši prípady.
Až keď zistí, že je tehotná, verí tomu len lekár:
Ale veď to nie je možné…
Tak tu je vaše “nie možné”, smeje sa lekár a ukazuje jej ultrazvuk.
Sergejko sa narodí v zime a dom zrazu žije. Sima a Lenka to vezmú filozoficky o jedného viac, o jedného menej, hlavne že treba pomáhať.
Saško nového brata neznesie, túli sa k Oľge, vyžaduje si pozornosť.
Smiem byť tvoj aj ja? vypýta sa v slabej chvíli.
Trvá, kým pochopí, že ho mama ľúbi rovnako.
A do rodiny razom príde Sonka dcéra sesternice z Prešova, ktorá tragicky zahynula. Sonka zostáva sama, v náhradnej rodine.
Oľga otvára dvere novému dievčatku.
Sonkin plač v noci je dlhý a bolí všetkých.
Babka, prečo má Sonka taký strach?
Lebo je slabšia, dievčatá. Musíte jej ukázať, že je doma, kde je teplo a láska. Ona toho zažila veľa.
Hračky, čelenky, dokonca ani nová blúzka Sonku nezaujmú. Starší brat Saško však z knižky o Indiánoch prezrie obrázok:
Toto je lapač snov! Musíme vyrobiť taký pre Sonku. Chytí zlé sny do siete, nebude viac kričať v spánku.
Simona tlieska, Lenka už chystá niť a koráliky. Lapač snov vzniká. Perká dodajú husy od babky, a každá korálka má farbu podľa obľúbenej od niekoho z rodiny.
Sonka ešte dlho v noci kričí, až raz sa schúli Oľge do náručia a zašepká:
Neopusť ma!
Nikdy.
Teplota Sonky stúpa, Milan beží pre vodu, svižná improvizácia, kým príde pohotovosť.
Oľga pochopí, že je navždy mamou nielen štyrom, ale piatim deťom.
Ráno, po prebdenej noci, žasne na stene nad posteľou visí tam lapač snov. Lenka jej vysvetlí:
Nie je sama. Má svojich lapačov snov mňa, Simu, Saška, Sergeja, tatina, babky, dedka…
Z kuchyne sa nesú detské hlasy, babka s oboma vnučkami pečie bábovku, Sergej dostáva mlieko od tatina.
A na stole v kuchyni stojí malý kuriatko, ktoré babka priviezla a už sa deti dožadujú aj psa do nového domu.
Oľga objíma malé ruky Sonky, hladí jej zvlhnuté vlásky a vie, že dom, kde je láska, lapať sny nemusí.
Všetko je, ako má byť. I keď… možno ešte niekto chýba. Ktovie… Čas ukáže.
