Hľadám ženu menom Terézia.
Prešiel nízkou bránou do dvora, ktorý sa na jar topil v roztopenom snehu a kalných mlákach. Bol to už štvrtý dvor, ktorý dnes navštívil. Na detskom ihrisku dievčatá poskakovali cez švihadlo, chlapci na rozmočenej ploche naháňali hokejový puk. Voda sa rozstrekovala na všetky strany, no deťom to bolo jedno.
Zastavil sa v bráne, preletel pohľadom dvor. Túžil, aby si pamäť niečo vybavila, zachytila sa na nejakom detaile, vyniesla z hĺbok dávne obrazy. Lenže všetko tu bolo iné ako kedysi. Prešlo toľko rokov. Vtedy tu boli len šnúry na bielizeň, drevené kôlničky pod oknami, kvitnúce floxy, lavičky a šum ríbezlí pod oknami.
A teraz
Za tie roky sa mohlo všetko zmeniť. Vlastne, muselo sa to zmeniť.
Nikto si nevšímal neznámeho seriózneho muža so šiltovkou lemovanou kožušinou. Tu, vo štyroch činžiakoch okolo dvora, prenajímalo bývanie mnoho rodín. Bratislava
Potreboval ísť do domu, ktorý stál napravo od brány. To sa určite nezmenilo. Pamätal si, že byt bol na druhom zo štyroch poschodí. Hlboko v chodbe, druhý sprava, v rohu. Na ráme dverí boli rôzne zvončeky každý inej farby, s menami pôvodných obyvateľov spoločného bytu.
Pamätal si každú maličkosť vo vnútri každý záhyb na záclone, krivú narazenú kľučku, zelený smaltovaný čajník, vŕzganie parkiet a aj toho švába, ktorého s Teréziou naháňali dva dni. Tam, v útrobách bytu… Ale číslo bytu nevedel, ani presné číslo domu. Iba meno ulice mu uviazlo v pamäti. No dvory tohto typu stáli na tejto ulici jeden vedľa druhého a vo všetkých sa točila rovnaká bielizeň a ozývali rovnaké detské hlasy. Ani si nebol istý, či si dobre pamätá vchod azda bol druhý od brány…
A tak blúdil tými dvormi.
Pravý dom, druhý vchod nie, tu sa hovorí druhá brána druhé poschodie, dvere až tam, v kúte… Štyridsaťtrojka? Alebo… Ak bol vo vchode elektronický vrátnik, stláčal 43.
Dobrý deň, hľadám Teréziu. Môžete mi, prosím, povedať…
Niekedy ho ani nedopočuli, povedali len, že tu taká nebýva, inokedy rovno, že taký tu nebýva. Musel skúšať opakovane.
Prepáčte, je to veľmi dôležité. Prosím, v osemdesiatom roku u vás nebývala pani menom Terézia? Veľmi mi na tom záleží!
Po treťom dvore si vytiahol zápisník a písal poznámky: 16 nikto, 24 určite nie, 32a nekúpili, nevedia
Dvorov bolo veľa. Mal sa ešte vrátiť tam, kde mu neotvorili, kde nezdvihli telefón alebo zostali nezodpovedané otázky.
Vystupoval po širokých, takmer slepých schodoch. Vysoké okná boli zaprášené, vo vzduchu cítil zápach po mačkách. Aj kedysi tu tak bolo, spomenul si.
Dobrý deň! uklonil sa.
Smerom k nemu šla staršia pani v sivom kabáte s látkovou taškou v ruke.
Dobrý, ku komu idete? spýtala sa.
Na druhé poschodie. Hľadám Teréziu, ženu okolo šesťdesiatky. Nepoznáte takú?
Do ktorej bytovky?
Do rohového bytu napravo. Ale bolo to dávno, ešte keď tu boli spoločné byty. Už si presne nepamätám dom…
Rohový? Nie, tam žijú Ivanovci, muž a žena, dve deti. Žiadna Terézia tu nie je. A ja bývam tu od detstva, nikdy som tu o takej nepočula.
Ďakujem, poklonil hlavu a vybral sa dolu schodmi.
Pani išla za ním.
Ako mala priezvisko?
Keby som si spomenul, už dávno by som to našiel v zozname alebo databáze. Ale neviem, vážne.
Tak kto je pre vás, ak to nie je tajomstvo? zvedavo sa vypytovala.
Otočil sa. Zaváhal, nevedel, čo povedať…
Ona? …
A kto ona vlastne bola?
Láska nemá presnú definíciu. Buď je, alebo nie je. Všetko ostatné sú len obrazy, subjektívne pocity a možné dôsledky.
Miroslav Suchý celý život dúfal, že láska je krehký pocit. Dlhou rozlúčkou zanikne, vyšumí, vytráca sa. Návaly šťastia z dávnych spomienok mu pomáhali, dávajú silu, ale aj bolia.
Bol na vine. Tak si niesol v srdci invaliditu štyridsať rokov.
Práve tieto spomienky držali jeho srdce pri živote, aj keď… Práve ono najprv zlyhalo. Keď zomrela manželka, s ktorou prežil väčšinu svojho života, s ktorou v poslednom čase už žili spíš len vedľa seba, akoby cudzí. Iba si rozdelili izby v jednom veľkom byte. Už sa nehádali, všetky veľké hádky skončili, doháňali len bežné domácnosti.
Manželka považovala byt za svoj. On bol len navyše, zbytočný. Aj kamarátkam dôchodkyniam hovorila: No čo, nech si žije.
Byt bol prepchatý krištáľom, pestrosťou pozlátených obrazov, drahým nábytkom a farebnými drobnosťami. Uprostred haly stál biely klavír, na ňom váza s umelými kvetmi.
Ten klavír bol pre Miroslava symbolom pretvárky, nie preto, že bol nepravý, práve naopak bol pravý, značkový Steinway & Synovia. Ale doma k nemu nikto nikdy nepristúpil, okrem tej vázy; tú nikto nikdy nesňal, lebo klavír sa nikdy nehral.
Nebola snaha učiť sa, len krátke pokusy. Manželka si raz najala učiteľa hry, no aj to vzdala. Nič poriadne nikdy nedotiahla do konca, okrem masáží alebo manikúry.
Ani tehotenstvo nedoniesla do konca. To mu odpustiť nemožno, no v hĺbke duše cítil, že jej sebectvo jej nedovolilo byť matkou.
V poslednom období o tom často rozmýšľal. Poznal ženu, ktorej pod rukami by klavír ožil.
A predsa mu manželka chýbala. S príchodom starobných ťažkostí sa v ich vzťahu opäť rozžiarilo niečo krehké. Spoločne chodili von, sedávali pri jazierku a kŕmili kačice. Miroslav sa dokonca pustil do rybárčenia. Už nemali potrebu nič si dokazovať.
Prečo sme sem nezašli skôr, Zlatka? Tu je tak dobre…, sedával pri nej.
Boli sme hlúpi, prikývla.
Ale kedysi stále niekam utekali. On stúpal v svojej štátnej kariére až na ministerstve v Bratislave. Svokor Pavol mu vybavil každé povýšenie. Nestačil si vždy zvyknúť a už sa škrabal vyššie.
Právom, lebo Miroslav bol usilovný, schopný a rozhľadený manažér. Vedel riskovať, prispôsobovať sa a vyžadovať. Takého zaťa si miestny podpredseda vlády a šéf stavebného úradu Pavol Malina mohol len priať.
A len sotva by na začiatku Miroslav odolal svokor si to zariadil po svojom. Po rokoch sa mu žena priznala, aké vplyvy stáli za ich budúcnosťou. Úprimnosť bola už neskoro, otec nechcel citovo zničiť rozmaznanú dcéru.
Tak kto je pre vás, naozaj? pani bola zhovorčivá.
Obzrel sa, zakolísal, nevedel, čo povedať…
Ona… Asi všetko, čo mi ostalo.
Staručká už viac nevyzvedala. V jej pohľade bolo toľko bôľu, až ju zamrazilo. Muž zjavne hľadal niekoho veľmi drahého.
A on kráčal k ďalšiemu dvoru. Topánky mal premáčané. Volal, klopal, už viackrát bol prijatý nepochopením či hrubosťou, no niekedy ho pustili a prerozprával celý svoju situáciu. A potom išiel do ďalšieho… a ďalšieho…
Večer sa vrátil do hotela úplne vyčerpaný. Padol na posteľ v kabáte, zavrel oči. Boleli ho nohy, chrbtica, ťažko dýchal, hučalo mu v hlave. Ale ráno znovu vstal. Opäť ju išiel hľadať.
***
Jeseň kedysi bola daždivá. Zlatistý koberec lístia v Petržalke splavovali neúprosné lejaky. Obchodovanie na uliciach bolo pestré, nové stánky s novinami, ovocím, trhoviská predaj zo všetkého.
S budúcim svokrom pricestovali do Bratislavy na zasadnutie o stavebných otázkach v období reforiem.
Pre Pavla Malinu to bolo dôležité čakal povolanie do Prahy. Mladý Miroslav Suchý nečakal nič, jednoducho pracoval ako aktívny mládežník, zrazu stál po boku sekretára v kraji. Nemal veľké ambície. Len zodpovednosť za novú fabriku pri Dunaji ho ešte prekvapila.
V Bratislave obdivoval krásu mesta. Nálada bola výborná. Svokor ho posielal vybavovať nakúp a v stanici Mlynské nivy Miroslav zrazu začul jemnú melódiu. Namiesto k východu išiel za ňou.
Štíhla mladá dievčina v modrej baretke a sľachovitom šáli hrala na husliach. Za ňou šedá zamoknutá stena, krátky kockovaný kabátik, poltopánky na tenkých nôžkach, ako baletka. Pred ňou otvorené puzdro na husle, kam okoloidúci hádzali drobné centy.
Miroslav sa zarazil. Tak zvláštna to bola scéna tragika hudby, šál letmo objímajúci mis jazvu jej tváre, kučeravé vlasy, mokrá stena a jej červené ruky. V chlade, ktorý akoby prenikal do hudby.
Kupci, stánkari, náhodní okoloidúci, ktorí vošli, vypočuli si pár tónov a išli ďalej. Len Miroslav ostal stáť.
Dievčina skončila skladbu, vložila husle pod pazuchu, chladne sa obliekla, trela si ruky. Potom ich znova roztiahla a smyčec jej vyletel z ruky svižným, skoro profesionálnym pohybom bola celá pre hudbu. Zatvorila oči, akoby odovzdávala zvyšky sily, seba celú tej skladbe. Zvuky sa rozliehali pod strop stanice…
Aj toľko smútku, napätia a bolesti! Hudba stekala po šedivej stene a stúpala, akoby zápasila o nesmrteľnosť.
Miroslav sa stratil v hudbe. Keď vtom…
Asi pätnásťročný chalan sa skrčil pri nohách huslistky a bleskovo zmizol s puzdrom. Ukradol! Zlodej! Pomóóóc! skríkla predavačka, čo najrýchlejšie zareagovala.
Huslistka hrala ďalej so zatvorenými očami.
Miroslav sa rozbehol za zlodejom. Bežal po schodoch, kričal po okoloidúcich: Chyťte ho! Jeden muž zahatal cestu, mladík ho odrazil, obzrel sa, upustil puzdro a tváril si cestu medzi autami.
Miroslav viac nehľadal zlodeja. Ďakoval mužovi, zbieral mince z puzdra. Zničené, pokrivené. Huslistka k nemu došla.
Tu. Hodil, rozbil puzdro…, Miroslav zbieral peniaze To je všetko, čo som našiel, podal jej, a zas hľadal.
Netreba, nehľadajte, povedala ktorú, puzdro bolo zlomené už predtým, často sa mi to stáva. Ďakujem.
Na pohľad bola vážna, akoby sa jej stalo niečo oveľa horšie ako krádež.
Často sa vám to stáva? chcel ju spoznať bližšie.
Nechcela však. Stáva sa, povedala a išla smerom na nábrežie.
Miroslav cítil, že by mal ísť opačne, ale šiel za ňou. Dievča spomaľovalo až sa zastavila na moste. Stála dlho, sledovala vodu, vietor jej dvíhal baretku.
Položila puzdro na dlaň, natiahla ho nad zábradlie. Miroslava zasiahlo hádže husle do vody, lúči sa s nimi. Pribehol:
Slečna, nerobte to!
Prekvapene sa obzrela, nečakala to. Držali puzdro obaja.
To ste vy? Prečo?
Nemôžem dovoliť, aby ste…
Zahambila som ich, musím… pokúsila sa puzdro zhodiť, no Miroslav ho pevne držal.
Zaistil ho, ruky mu drkotali.
Vidíte, hudba sa nechce vzdať. Jej osud je rozdávať zvuk aj ďalej. Prečo jej to beriete?
Nemala som hrať v podchode. Sľúbila som…
Komu?
Mame…
Škoda. Je prísna. Ja prvýkrát v živote počul ozajstné husle. Keby ste nehrali v podchode… opäť sa obracala, pridala do kroku.
Prepáčte! Už ste pochopili, že som hlupák! Ale naozaj budem čakať zajtra tu! Budem vás strážiť pred zlodejmi…
Zajtra však nebola. A ani pozajtra, hovorili trhovníci. Strávil tam polovicu dňa. Nakoniec prišla. Tvárila sa, že Miroslava nevidí. Rozložila si opäť husle a začala hrať.
Po dvoch hodinách skončila. Usmiala sa na neho. Všetci už odišli. Prišiel k puzdru a vložil bankovky.
Preboha! zhrozila sa. Veď to sú peniaze! Zoberte ich, prosím.
Mám na to právo koľko chcem, to dám!
Napchala mu ich späť do ruky.
Ste vážne blázon. Tu nie je bezpečne. Poďte…
Dole schodmi šli dvaja výpalníci. Dievčina si vydýchla.
V Petržalke v tých rokoch platili vlastné pravidlá. Za predaj na ulici bolo potrebné platiť. Predvčerom huslistka nezaplatila. Dnes sa už strážilo jej nápadníka.
Koľko máte? pýtali sa.
Kto za ňu zaplatí? Kamarát? nastala bitka. Miroslav nebol slabý, ale ich prišlo štyri.
Dievča neotáľalo; zbehlo do obchodu, odkiaľ onedlho priviedli hliadku. Miroslava kopali v kúte, ľudia sa len pohoršovali.
Polícia lenivo zasiahla. Zbití frajeri odišli znechutení.
Huslistka sedela pri Miroslavovi.
Do nemocnice?
Nie, len domov. Neviem ani, kde je v Bratislave röntgen…
Som z hotela, ministerského, tak tam radšej nepôjdem.
Potom poďte ku mne. Rýchlo!
Na taxislužbu nadiktovala: Vajnorská 22. Pol života sa potom snažil vybaviť číslo, ale nikdy si nespomenul…
V priestrannej chodbe spoločného bytu voňalo po cibuli, prachu a starých topánkach. V diaľke niekto telefonoval. Dievčina rozsvietila jej izby boli dve. Do svetlej miestnosti viedla útla spálňa.
Vyvýšené stropy, okná s ťažkými záclonami. V rohu fotografia mladej ženy s kvetmi. Pri stene klavír s čipkovanou dečkou a soškami slonov.
A knihy, knihy…
Tieto spomienky kráčali s Miroslavom celý život. Objavovali sa, keď bolo ťažko, a on sa usmieval; keď bolo dobre, rozžiali sa srdce a pohľad mu zíkal.
Musel sa vyzliecť. Prevziať, čo mu dievčina našla. Išiel do spoločnej sprchy, kde na neho kráčal opitý sused.
Hej, vyjdi, Mišo! Aj tak nemáš peniaze, a vodu púšťaš! kričal na dievča, Ako voláš svojho nápadníka?
Neviem. Nepoznáme sa.
Miroslav sa vynoril v uteráku.
Tiež Mišo. Sme menovci.
Aha, pozor šváb!
Kde? Sisa sa rozhliadla, vyzliekla šlapku a vrhla sa do boja.
Pomáhal jej Miroslav, no šváb bol rýchlejší, zmizol pod linoleom.
Výpary z maste mu namazali rany, pili čaj s buchtami. Nič viac doma nebolo. Ani cukor nie. Opraviť mu nohavice, vypočula si jeho rozprávanie o stavbe a o jeho žití.
Aj ona rozprávala nedávno si vyzdvihla papiere z konzervatória.
Teta Ľuba ma berie na trh. Často chodí pre tovar, budem jej pomáhať.
Ale ste výborná huslistka!
Asi prišla taká doba. Hudobníci nie sú žiadaní, povedala smutne a podala mu opravenú nohavicu, Tu, oblečte si, nech neostanete v cudzom bez nohavíc.
Jej úsmev bol kúzelný. Rozlúčili sa, ale vrátil sa. Kúpil cukor a ďalšie potraviny a vrátil sa späť. Hundrala, prijala ich, ale vzala aj jeho sľub, že opäť príde.
Šťastný pozrel na jej okno, mávala mu vrkočom. Druhé poschodie, pod oknom žiarila jarabina. Tam bola, pamätal si… a za domom rastli topole.
Pavol, keď ráno zbadal, že má čierne oko, bol zúrivý.
A ty… Kde si bol? Na pohotovosti? Neodídeš mi z očí.
No Pavol mal práce veľa, Miroslav predsa našiel dom a dvor.
Prišiel s tortou a potravinami.
Sisa zasa brblala. Chodili dažďom po Bratislave, krátkymi skokmi sa schovávali pod strechu, smiali sa, on otravoval okoloidúcich, že je virtuózna huslistka. Sisa citovala báseň. Mrzli, delili si kávu. Boli šťastní.
A potom sa boskávali, požiadal ju poď so mnou do Košíc. Za manželku. Zosmutnela, citovala:
To je pieseň nášho posledného stretnutia…
Sisa, čo to? Aké posledné?
Poďme ku mne, poď…
A doma…
Si si istá?
Áno, veľmi! Ostaň dnes…
Večer volal na hotel Pavlovi. Klamal, že je znova na pohotovosti. Možno mu neveril, ale to už mu bolo jedno.
V jeho tričku hrala nejaký pochod, potom znova chytali švába. A bola noc…
Keď sedeli na parapete, pozerali na dážď, Sisa znova čítala verše:
Príroda prichádza do rozkladu, odlivy sa menia v príliv…
Žiadny rozklad! So mnou žiadna rozluka! Ideme späť len s nevestou!
No ráno…
Telefonát. Sused tĺkli na dvere Miroslava vraj volajú.
Pavol nebyl zlý, bol skôr smutný.
Okamžite! Hrozí ti trestné stíhanie, Mišo!
Sisa ho sledovala.
Sisa, vrátim sa. Trochu všetko doriešim, to je iste omyl…
Jasné, Mišo. Prídeš. Verím ti, vieš že áno… a deklamovala: Tajne čarujem nad budúcnosťou… očakávam druhé stretnutie… Nevyhnutné stretnutie s tebou. Dovidenia, Mišo!
A Miroslav už premýšľal o tej hlúpej žalobe. Čo sa mohlo stať?
Keby sa vtedy našiel niekto, kto by mu povedal, že je to všetko len lož, možno by neuveril. Všetko bolo presne obkreslené výsluchy, fakty, čísla. Sabotáž, plytvanie, korupcia…
Nemal skúsenosti, často riskoval podpisy.
A všetko to bol Pavlov plán. Potreboval ho zaviazať. A obetoval všetko. Vedel, že dcéra je do Miroslava zamilovaná. Mal sa oženiť… vtedy mu to povedal priamo… Ale ak nechcel, nech si problemy rieši sám.
Cez deň prišiel vyšetrovateľ, posielal otázky. Miroslav noc nespal.
Ráno mu Pavol vtisol lístok na vlak, čo odchádzal za pár hodín.
Rýchlo choď! Tu to budeme riešiť bez teba.
Na stanici v reproduktore znel husľový koncert. Miroslav si sadol za budovu, mlátil päsťou do múru a prvý raz v živote zaplakal od žiaľu…
***
Miroslav už vedel, že staré tetky na lavičkách sú poklady pre pátranie.
Treba vám Terézia? prevrávali sa dve. Nebola to tá, čo umrela na jar? Syna mala, na veľkom aute…
Chytil sa za hruď, zatočila sa mu hlava, chytil sa stĺpu. Toho sa najviac bál že ju nenájde, že umrela. Ak áno, aj on už umrie.
Čo trepeš! Popletená! On hovoril, že vpravo bola brána a to bola Alica, nie Terézia. A bývala tam v tých domoch Vidíte, je vám zle? Nevolať sanitku?
Pravda, Alica prikývla druhá.
Znova volal, klopal, prešiel tie isté domy. Nikde nenašiel jarabinu. Asi sa mu z tých pátraní už všetko splývalo. Vracal sa do hotela, šiel medzi dvormi. Zrazu zazrel opradený obchod s hudobnými nástrojmi. V okne strunové nástroje.
Vošiel.
Prajete si? spýtala sa mladá predavačka.
Mohol by som pozrieť tú husle?
Ochotne mu ich vybrala.
Budete skúšať?
Kdeže, ja neviem. Len som poznal tu ženu, hrala výnimočne. Bývala tu v tých domoch. Terézia
Terézia? Nie Kudličková? dievča zdvihlo obočie.
Nepamätám si priezvisko, vy poznáte nejakú Kudličkovú, čo hrala na husle?
Áno.
Asi ju hľadám. Poznáte adresu?
Nie, len viem, že tu býva so svojou rodinou. Prečo?
Je vydatá? Má syna?
Má, asi osemročného, znervóznela, hneď aj dodala, aby viac nehovorila.
Koľko môže mať rokov?
Neviem, tridsaťpäť?
Môžem si sadnúť? poprosil, spadol na stoličku a rozopol kabát.
Je vám zle? Zavolať vodu?
Nie. Zase som nenašiel. Po troch dňoch…
Vyšiel z predajne. Prehliadol domy na druhej strane ulice. Náhle zbadal rad topoľov, len za jedným dvorom. Ten skúsi. Sínil už veľa síl.
Pred domom stretol seniorov; vyšli na podvečernú prechádzku.
Dobrý večer! Hľadám pani okolo šesťdesiat, menom Terézia. Bývala tu v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch. Bola huslistkou. Pravda, asi len ako mladá
Zahľadeli sa na seba.
To bude Katkina Terka Šurinka
Poznali ste ich? nechcel ani dýchať.
Samozrejme, dajte si sadnúť.
Sadli na lavičku. Ukázali na okná na druhom poschodí, kde kedysi bola jarabina.
Bývala tu s mamou, pestovala kvety, neskôr sama, tehotná. Upratovala schodisko, prenajímala izby študentkám, učila deti na husle…
A kde je teraz? spýtal sa.
Odišla, nevieme kam.
Nádej zhasla.
Spýtajte sa dcéry býva tu v ich byte s rodinou.
Zarazil sa, To je tu? Prvá brána, druhé poschodie, roh napravo. Je to Kudličková, slávna huslistka.
S mäkkými nohami Miroslav zrátal byty, zazvonil.
Prosím?! ozval sa mužský nesústredený hlas.
Nastala odmlka.
Ehm hľadám Kudličkovcov, potrebujem pani Teréziu, vaša svokra, myslím…
Otvorili mu.
Potichu šiel po schodoch, proti nemu šiel mladý muž.
Je vám vážne zle?
Keby ste mi dali adresu Šurinky…
Pridržal ho pod pažou, pomohol do bytu.
Poďte, som lekár. Nevyzúvajte sa, ľahnite na gauč.
Mišo sa nevládal ani rozoberať s okolím, len sadol, chytal dych.
Vošla ona Tá mladá, ktorú včera skoro oslovil ako Teréziu. Bola jej neuveriteľne podobná.
Bola to jej dcéra. Merali mu tlak, vybavený prístrojom.
Tlak vysoký, pulz Choroba?
Infarkt.
Zavolám sanitku. Ste súhlasný?
Nie, len oddýchnem.
Bojím sa, že to nebude stačiť, dostanete injekciu.
Pustili sa šepotom s manželkou. Do izby nakukol chlapec, tak osem.
Poď sem, hrdina, ako sa voláš?
Michal.
Usmial sa. Či aj jeho otec bol Mišo?
A ako sa voláš ďalej?
Mihál, dodal pyšne, Oco je Michal, mama Terézia Mišová.
Muž so striekačkou chlapca vyhnal, vysvetlil, čo robí.
Prepáčte, zas len starosti. Potrebujem adresu vašej mamy, ako sa má?
Dáme si čaj na tlak, oddýchnite. Mama? Má sa dobre. Poznali ste sa?
Poznali, kedysi. Poznám tento byt, len nie túto izbu bývala vpravo. Tu bol pán, čo pil.
Spojili sme dve izby pred pätnástimi rokmi, keď sme odkúpili celý byt. Žili sme v zahraničí, našetrili. Aj mama už má svoj pokoj.
Musím ju vidieť. Deje, prepáčte, ale spýtam sa vás niečo ste ročník?
Usadila sa, pokrčila ramená, hľadela do zeme.
Osemdesiatjeden, júl. Vy ste Miroslav? Ste môj otec?
Miroslav sa chytil za hruď, tentoraz to nebolo srdce, to bolo ozajstné dojatí.
Prisahám, netušil som o vás, Terka. Ale mal som.
Vošli do slnečnej kuchyne. Tu by bývalý byt nikdy nerozpoznal.
Nemáte švábov?
Kdeže. Banda, bojím sa. Mama s nimi bojovala, nezabudnem…
Pili čaj, Miroslav slzy utieral, vyhováral sa na prievan.
Rozprávaj, aké to bolo vyrastať s mamou. Ťažké?
Muž so synom si dali partiu, ženy sa rozprávali.
Ako všetci. Mama hovorí, že ju zachránilo moje narodenie. Pracovala v troch zamestnaniach, striedalo sa bývanie študentiek, učila deti na husle. Mámina mi nikdy nevyčítala otca.
Som vám dlžník.
A vy? Neviem, prečo ste sa stratili mama len hovorí tak to život zariadil. Vraj vás očakávala. Predtuchy sa naplnia. Zavoláme jej!
Nie! Prosím. Chcem prísť osobne. Prosím…
V kuchyni sa zjavil manžel.
Ja nie som za. No lekára nikto nepočúva. Mali by ste ísť do nemocnice! Toto rozrušenie…
Ešte väčšie bude, ak neuvidím dnes Terku. Inak naozaj umriem. Dajte mi adresu, prosím.
Odveziem vás, vzdal sa, ale potom idete do nemocnice!
Sľubujem. Si príkladný.
Cestou dole sa ešte raz obzrel. Dcéra, vnuk… Takú rodinu mal, ale netušil.
Dorazili rýchlo. Novostavba.
Tu je. Vás sprevádzať?
Nie, chcem byť sám. Ak niečo, volajte jej číslo. Piaty, byt 118, kľúč od vrátnika. Len ju vystrašte.
Opatrne kráčal, telo ťažké ako deväťdesiatnikovi. Zo zvončeka 118 nezaznela otázka Dvere sa otvorili.
Ona sa nezmenila. Len vlasy menej husté, líca ochabli, no tvár to bola stále ona. Spolu prežili len dva dni, ale akoby mali spoločný osud.
Hľadeli na seba, čakali. On ledva povedal:
Terka, prepáč mi… A padol na kolená.
Aj ona kľakla.
Mišo! Preboha, vstávaj! Je ti zle? Mišo, ako to?…
Sedeli na chodbe, držali sa za ruky. Prekrikovali sa, chceli všetko dobehnúť.
Našiel som ťa! Našiel! Čakal som príliš dlho…
Nevedel si o dcére… Verím, že nie. Ani si tušiť nemohol.
Som hlupák. Zaslúžim si vyhnanstvo. Ale…
Nezavrhujem, vedela som, že sa vrátiš. A čakať, to je láska…
Pamätáš tú báseň…
Pamätám, z nej žijem. Ale teraz ti zavolám zaťa. Si chorý. Je lekár.
Je dolu, on ma priviedol…
Krátko nato už zať riadil auto do nemocnice. Vzadu sedel Miroslav a Terézia, držali sa za ruky. Dali mu sprej, dýchalo sa mu lepšie.
Nechcem do nemocnice, ledva som ťa našiel.
Budem pri tebe, už vždy spolu…
Slzy tiekli, ľutoval roky osamelosti. Stačilo len chcieť a našiel by ich hneď…
Plačeš? Už neplač, už bude dobre, chlácholila.
Pre jeho pokoj recitovala verše:
Ja nad budúcnosťou potajme obraciam kúzlo a očakávam druhé, nevyhnutné stretnutie s tebou.
Po Bratislave sa rútilo auto, aby v nemocnici zachránili jeden život, ktorý potreboval len jedno konečne žiť s tou, ktorú celý život miloval a deliť sa o lásku.
Neprišiel o šťastie. Stihol to.
***
Láska znamená nájsť odvahu niečo hľadať a nevzdať sa, kým neskoro nie je. A vždy je lepšie vrátiť sa, ospravedlniť sa, kým máme ešte silu i čas. Pretože rodina a láska nám dávajú druhú šancu ak ju sami dáme aj my sebe.
