Keď si spomínam na svoj okrúhly jubileum, stále sa mi vybaví zvláštna zmes pocitov: očakávanie, hrdosť i tá trpkosť, ktorú môže do života vniesť len niekto blízky napríklad svokra. Práve ona, Mária Kováčová, bola v tom čase postavou, ktorú som už poznala lepšie, než by som kedy chcela.
Všetko sa udialo v Bratislave, kde sme s mužom, Petrom, bývali v útulnom byte. Bolo to obdobie, keď sme práve splatili hypotéku, ja dostala povýšenie a všetko sa mi zdalo byť v najlepšom poriadku. Pripravovala som sa na večer plný prianí a úsmevov, keď zazvonil zvonček a v dverách stála ona moja druhá mama.
Mária mala vždy zvláštny spôsob ako povedať kompliment tak, až človeku zamrzol úsmev na perách. Jej vety, ako No, táto sukňa je odvážna na tvoj boky, či Pekne si schudla asi sa v práci vôbec nešetríš? boli balzamom a jedom zároveň. No tentoraz chystala ešte väčšie predstavenie.
Večer plynul, hostia sa bavili, stôl sa prehýbal pod haluškami, údeným a koláčmi a nastal moment obdarúvania. Nakoniec Mária vstala, vypýtala si slovo a začala svoju typickú, rozvláčnu reč o tom, ako čas beží, ženská krása je ako kvet, ktorý treba polievať, a manželovi treba byť peknou oporou. Bolo mi jasné, že prichádza špeciálny dar.
Podala mi tašku zabalenú elegantne, až nápadne. Rozbalila som ju v prvej škatuli boli podlahové váhy značky, ktorú poznal každý zo slovenských obchodov. Druhá ukrývala sadu kozmetiky s veľkým červeným nápisom: 45+. Hĺbková obnova starnúcej pleti. Proti vráskam. Zavládlo ticho, Peter očervenel, hostia uhýbali pohľadmi a Mária žiarila:
To máš, dcéra, na budúce! Prevencia je najlepší liek. Váhy veď si vravela, že po sviatkoch sú džínsy tesné. Ako matka, starám sa.
Donútila som sa do úsmevu, poďakovala a odkložila balíčky pod stôl ale vo vnútri vo mne všetko pukalo. Skandál som nerobila, ani váhy nevyhodila z balkóna, hoci to chvíľu reálne hrozilo. Krém som vystavila vo vani, ale použiť som ho nemienila.
Mária Kováčová, vždy keď prišla na návštevu, pozerala si na tie “poklady” a pýtala sa:
Používaš?
Šetrím na zvláštne príležitosti, odpovedala som rovnako pokojne.
Čakala som na jej narodeniny. Mala päťdesiatpäť, veľká oslava. Vedela som: treba vrátiť úder, no prefíkanejšie. Nedala som jej tlakomer či krém na pigmentové škvrny bolo by jasné, že ma zasiahla. Chcelo to niečo subtílnejšie, presnejšie.
Dlho som rozmýšľala. Jej slabosť nebola vek, postava či zdravie, ale jazyk. Potreba všetko komentovať, poučovať, mudrovať od mojich záclon po to, ako krájam mrkvu. Navštívila som najbližšie kníhkupectvo. Medzi darčekovými publikáciami som objavila poklad: nádherne viazanú knihu Umenie mlčať: Ako si strážiť jazyk a udržiavať dobré vzťahy s rodinou. Podtitul ešte lepší: Príručka pre tých, čo radi rozdávajú nevyžiadané rady.
A ešte som k tomu vybrala krásnu lupu so zdobenou rukoveťou, ako zo starých slovenských filmov.
Prišiel jej veľký deň, svadobka v reštaurácii, vyrástol strom gratulantov. Mária bola vo svojom živle, všetci ju velebili. Peter povedal úprimné, diplomatické slová, daroval jej od nás oboch poukaz do kúpeľov. Bolo treba udržať tvár.
A potom som sa usmiala a podala jej môj zabalený balíček.
Mária, toto je len drobnosť odo mňa. Pre radosť aj rozvoj duše.
Otvorila tašku, najskôr vytiahla lupu.
Ach, to je krásne… Starina? Načo mi to? Veď ešte dobre vidím.
To preto, povedala som pokojne, aby ste lepšie videli cnosti druhých, nielen ich chyby.
Pár hostí sa zasmialo, ona trocha stuhla, no balila ďalej. Vytiahla knihu, chvíľu ju prezerala, potom zamrmlala:
Ako si strážiť jazyk…
Pozrela na mňa.
To je… kniha? hlas sa jej zachvel.
Áno, Mária, povedala som nahlas. Na mojom jubileu ste mi nenápadne dali najavo, že sa mám starať o vzhľad. Myslela som, že v päťdesiatpäť je ten správny čas venovať sa svojmu vnútornému svetu a pohode v rodine. Vám sa to určite zíde, tak ako mne sa zišiel váš krém…
Jej tvár sčervenala, no scénu nevyrobila vedela, že práve kniha by ju usvedčila. Poďakovala suchým, odmeraným hlasom a odložila dar, akoby jej ho niekto prikázal.
Nie, neprestali sme sa stýkať, neboli ani žiadne výčitky či scény. Pravidlá hry sa zmenili. Pochopila, že už nie som nemá obeť a ku každej nevinnej poznámke mám pripravenú odpoveď. Prvé týždne volala len Petrovi, so mnou bola chladná a formálna. Postupne jej rady a uštipačné poznámky začali ubúdať.
Váhy zostali odložené v rohu na poličke v špajzi, krém som nakoniec spotrebovala výborne zjemnil päty, takže v podstate vďaka. Knihu som jedného dňa u nej doma zazrela na nočnom stolíku. S knihovou záložkou blízko v polovici.
Takže predsa len to malo zmysel.
