Milý denník,
Dneska bol v práci bláznivý deň. Oslovila som pána Petra Valenta, môjho šéfa, či by som mohla odísť skôr, pretože mi zo škôlky volali už druhýkrát, že malý je chorý. Ešte ostávala hodina do konca pracovnej doby, ale nedalo sa nič robiť.
Tie papiere na stole, zoznam stretnutí na ďalší deň všetko som nachystala, len v duchu som sa strachovala, či ma pustí. V tejto stavebnej firme robím len pár mesiacov a vôbec nechápem, ako som tú pozíciu vôbec získala. Nikdy predtým som nebola sekretárka, a čo bolo v inzeráte uvedené ako požadované vystupovanie, na to som sa pred zrkadlom mohla len trpko usmiať.
Tá stará svetríková bunda, ktorú ešte stále chránim ako oko v hlave, bola jediná, ktorá vyzerala ako-tak dobre, ale sukňa… Sukňu mi šila mama. Látku vyberala hádam aj dva týždne a za šijacím strojom trávila celé večery.
Nebude horšia ako kupovaná, hovorila vždy.
Mama, to je predsa ručná práca, určite bude lepšia! Odpovedala som, aj keď v kútiku duše som si nebola istá, ale vedela som, aké dôležité bolo pre ňu to počuť.
Nové šaty a sukne u nás v rodine neboli bežné. Po smrti otca sa všetko zmenilo. Mama bola zdravotná sestra, s platom ledva vychádzala, kým nezostarla babka. S ňou to nikdy nebolo jednoduché. Babka, stará Bratislavčanka, ktorú si mama nikdy poriadne neobľúbila, no plnila sľub, ktorý dala otcovi práve tým, že sa o ňu starala.
Lýdia! Ty nemáš ani štipku rodinnosti v sebe. Ale teraz patríš k nám, tak si zvykaj na zodpovednosť. Rodina pomáha rodine, zneli babkine zásady. Ich zmysel mi unikol až do chvíle, keď som bola dospelšia. Fungovalo to len na jednu stranu. Mama mala babke dávať polovicu výplaty a za to počúvala donekonečna výčitky a dobré rady.
Prečo neodpovieš, mama? Prečo sa nebrániš? pýtala som sa jej, keď som už bola staršia.
Mama len ticho skladala vyžehlenú bielizeň: Lebo viem, že nemá pravdu. A viem, že je chorá a sama. Okrem nás nikoho nemá. Navyše, sľúbila som tvojmu otcovi, že ju neopustím. Musím dodržať ten sľub.
Zlosť na babku vo mne rástla, no mama ma vždy pribrzdila: Nerieš to. Všetko, čo patrí babke, je len jej a nie naše. Nepripúšťaj si to k telu.
Až keď babka zomrela, pochopila som, čo mala mama na mysli. Po babkinej smrti sme našli len list a závet. Všetko rozdelila medzi bratrancov a sesternice. Mama len potiahla plecami: Zanechaj to za sebou.
Toto všetko mi chodilo dnes po rozume, keď som stála na chodbe nášho sídliska v Petržalke, v jednej ruke kabelka, v druhej antibiotiká pre Paľka. V škôlke som ho zbalila, v lekárni vyzdvihla lieky a domov ma skoro dovliekla únava.
Nazdar, Katka! kývla som susede, keď sme sa stretli na schodoch.
Zase chorý? spýtala sa so súcitom, keď uvidela mojho malého pritisnutého ku mne.
Už zase. Ešte ma z práce vykopnú. Len čo pol roka nebýval chorý, hovorím.
Aj moja bola prvý rok v pohode, potom každý mesiac teplota. Počuj, prečo nenajmeš opatrovateľku? Už máš snáď lepší príjem.
Len som mávla rukou: Zatiaľ nie na toľko, aby som dávala polovicu platu na opatrovateľku. Škoda, že nemáme babku.
V byte som sa zmohla len na krátky zúfalý vzdych. Och, mama, ako veľmi mi chýbaš…
Ale keď Paľko na zemi kýcha, rýchlo som zahodila sebaľútosť, dala ho do postele, zaliala čaj. V duchu mi vírila jediná myšlienka: Musím niečo spraviť.
Potom, keď už bol byt tichý a ja som sedele pri počítači nad inzerátmi, ticho som sa zľakla slabého klopania na dvere. Otvorila som na prahu stála pani Oľga Štefanová, susedka z vedľajšieho vchodu. Poznala som ju len zbežne, občas sme sa pozdravili.
Dobrý večer, Maruška, povedala.
Dobrý. Bola som trochu zaskočená. Stalo sa niečo?
No, mohlo by sa to tak povedať. Nezavoláš ma dnu? Na prahu sa nerozpráva.
Prešla priamo do kuchyne, sadla si za stôl, zložila ruky do lona a pozrela na mňa: Počula som, že zháňaš babku na hodinu.
Prosím?
No, babku na stráženie, keď treba. Keď je malý chorý, alebo musíš niekam odbehnúť, vysvetlila s takou samozrejmosťou, akou len matky a babky vedia hovoriť.
Pozrela som na ňu neveriacky, ale potom mi postavila čaj a pustila sa do rozprávania svojho životného príbehu. Klasický bratislavský život v mladosti pracovala v Istrocheme, dvaja synovia, dnes už každý žije na opačnom konci Slovenska, vnúčatá vidí zriedka. Potrebovala medzi deti, a nastala zhoda okolností suseda Katka sa preriekla, že hľadám opateru.
Vieš, povedala pani Oľga, mám skúsenosti, vnúčatá tiež. Peniaze nechcem veľké, a tebe aspoň odľahčím. Rozmysli si to, ráno sa zastavím.
Večer som sedela v kuchyni a vo vnútri viedla rozhovor s mamou, s jej veľkým portrétom na stene: Čo by si mi poradila? Je to naozaj tak jednoduché? Len sa zveriť cudziemu človeku?
Nakoniec som súhlasila. A dobre som spravila. Pani Oľga s malým Paľkom sa hneď skamarátili. Prvý deň mu urobila čaj s malinovým sirupom (malinové lekváre ešte dobrodinne prinesla z pivnice), rozprávala mu rozprávky, kým nezaspal.
Po pár týždňoch už Paľko vedel písať aj čítať Oľga sa s ním trpezlivo hrala, dokonca ho prihlásila na šachový krúžok a začali spolu chodiť na plávanie. Nikdy by som to časovo nedala.
Keď som sa posťažovala Katke, že Oľgu si nemôžem vynachváliť, len mávla rukou: Počkaj, až moja Kika vyrastie, Oľgu ti vyfúknem!
Čas bežal, Paľko šiel do školy, Oľgu sme potrebovali menej, ale no, bez nej si už náš život neviem predstaviť.
Potom nastal šok raz Oľga zmizla! Nedvíhala telefón, nebola doma. Prehľadala som všetky bratislavské nemocnice, až po týždni ju našla bola po úraze, prišla o pamäť, synovia sa neozývali. Kto ste mi vy? spýtal sa lekár, keď som ho presviedčala, že patrí v prvom rade domov ku nám.
Dcéra, odpovedala som bez rozmýšľania.
Zobrala som Oľgu domov, starala som sa, Paľko jej nosil obed, rozprával jej rozprávky a volal ju babi Oľga a Oľga sa usmievala, občas povedala vnučik môj.
Po pol roku sa objavil jej syn. Nevychádzalo mu to mama nechcela ísť k nemu, necítila sa medzi cudzími doma. Vedela som, že u nás má domov a istotu. Čo by na mňa povedala mama? Možno by mi poradila presne to, čo sama žila nikdy nikoho nenúť a nechaj veci plynúť.
A tak, keď dnes Paľko prišiel zo školy, z kuchyne voňal čerstvý koláč a Oľga sedela za stolom, s úsmevom, ktorý som u nej dlho nevidela, naplnilo ma to obrovským pokojom.
Mami, môžem dať babke dva kúsky koláča? volal Paľko.
Samozrejme, zlato. Veď si zaslúži. Bez babky Oľgy by sme to nezvládli.
A dnes viem, že aj rodiny si môžeme tvoriť sami. Niekedy nie sú naše vzťahy krvné, ale to nevadí dôležité je, koho k sebe pustíme. Preto, mami, dúfam, že si na nás zhora pyšná. Držíme spolu, aj keď to nie je celkom podľa slovenskej starej trnavskej tradície, kde všetci žijú pokope no je to naša malá rodina. A mne je s nimi dobre.
