Po štyroch mesiacoch písania si cez internet som súhlasila so stretnutím s 52-ročným nápadníkom a ten začal rozhovor piatimi výčitkami.
Vraví sa, že očakávanie sviatku býva sladšie než samotná oslava. V príbehu Veroniky sa však čakanie natiahlo skoro na štyri mesiace a premenilo sa na online seriál s každodennými časťami.
Za ten čas sa naučila poznať Tomášove chute, pamätala si mená jeho detských kamarátov a už ju ani neprekvapovala jeho čudná záľuba písať ku každému dobré ráno tri bodky.
Veronika mala štyridsaťpäť práve v tom veku, keď na rande už nejdeš s trasľavými kolenami, ale s ironickým zvedavým pohľadom vedkyne. No, uvidíme, aký exemplár to bude tentokrát, pomyslela si, kým sa pripravovala.
Patrila k ženám, ktoré vedia nosiť obyčajný kašmírový sveter tak, akoby to bol svadobný plášť, a dokážu svojou sebairóniou rozptýliť aj tú najtrapnejšiu situáciu.
Tomáš, ktorý práve oslávil päťdesiatdva rokov, vyzeral v správach vážne, rozumne, trochu ironicky a čo bolo najlákavejšie spoľahlivo.
Vieš, Veronika, písal jej večer, v našom veku už človek nehľadá ohňostroje, ale teplo. Chce byť s takou ženou, ktorá chápe aj bez slov.
Bez slov, nuž dobre, usmievala sa Veronika, keď si líčila mihalnice. Hlavne, nech tie slová, ktoré predsa padnú, neprinútia človeka hneď utiecť.
Stretnutie dohodli v útulnej kaviarni na Obchodnej ulici v Bratislave s tlmeným svetlom a vôňou škorice. Veronika prišla načas upravená, sebavedomá, naladená na príjemný večer. Vyzerala výborne.
Tomáš dorazil po piatich minútach. V skutočnosti bol trochu nižší než na fotkách a pozrel na Veroniku pohľadom, ako by práve zistil závažnú chybu v daňovom priznaní.
Sadol si oproti, stroho sa usmial a pozdravil.
Žiadny kompliment, ani teplé teším ma, nič z toho neprišlo.
Tomáš si ju dôkladne premeral pohľadom, akoby ju skúšal. Potom navrhol objednať si kávu a koláč na tom sa zhodli.
Veronika, začal tónom prísneho triedneho, dlho som analyzoval naše správy. Skoro štyri mesiace. A keď ťa teraz vidím, musím hneď spomenúť dôležité veci. Mám na teba päť výhrad.
Vnútri v nej čosi ticho zazvonilo tak zvyčajne končí dobrá nálada. Veronika oprela bradu do dlane a prikývla.
Päť výhrad? Znie to zaujímavo. Počúvam.
Tomáš sa neusmial a zohnul prvý prst.
Prvá výhrada: fotografie
Na jednej fotke v modrých šatách máš inú postavu. Teraz vidím, že si výraznejšia. To môže chlapa zmiasť. V našom veku by žena mala byť úprimnejšia.
Veronika v duchu pozdvihla obočie. Výraznejšia vďaka, to je pokrok, aspoň nie monumentálna.
Druhá výhrada: rýchlosť odpovedí
Sem-tam odpovedáš príliš pomaly. Napríklad pred tromi týždňami som ti písal o 14:15 a odpovedala si až 16:40. Mužom sa nechce čakať. Je to neúcta.
Vtedy som mala poradu začala, ale Tomáš už skladal ďalší prst.
Tretia výhrada: miesto stretnutia
Prečo sme tu? Táto kaviareň je príliš nóbl. Ja som navrhoval niečo jednoduchšie. Takýto výber ukazuje tvoju záľubu v okázalosti.
Veronika sa pozrela na svoj latte a prekvapivo cítila chuť vyliať ho Tomášovi na hlavu. No ešte zvíťazila zvedavosť.
Štvrtá výhrada: vzhľad
Prečo máš na sebe tie šaty? Iba sme chceli ísť na kávu. Je to priveľmi nápadné na deň. Ani tie šperky nemusia byť. Žena by mala upútať svojou hĺbkou, nie trblietaním sa. Vo svojom veku hľadám obsah, nie výkladnú skriňu.
Piata výhrada: samostatnosť
Sama si vybrala reštauráciu, často vravíš sama. Nedávaš mužovi možnosť byť mužom. Potrebujem ženu, ktorá požiada o radu, nie neustále ukazuje svoju nezávislosť. Ak by sme boli spolu, musela by si svoje správanie zmeniť.
Dopovedal a prekrížil si ruky na hrudi, čakal pokánie alebo vďaku za úprimnosť.
Veronika sa naňho chvíľu dívala a okamžite pochopila: štyri mesiace písania boli len maskou puntičkárskeho manipulátora. Nehľadal teplo hľadal poslušnú obeť na napĺňanie svojho ega.
Vieš, Tomáš, povedala mäkko, takmer nežne, aj ja som analyzovala. A päť minút mi stačilo na záver.
Aký? zamračil sa.
Si unikátny kus. Precestoval si celú Bratislavu, aby si žene, ktorú vidíš prvý raz, vystavil účtenku za jej vkus, výzor a právo byť sama sebou. To je úroveň sebavedomia!
Tomáš sa zamračil:
Len som úprimný.
Nie, pokrútila hlavou Veronika. Nie si úprimný. Si len nešťastný a snažíš sa merať svet pokriveným metrom. Moje fotky ti nesedia? Choď do galérie tam sa exponáty nemenia. Pomaly odpovedám? Zaobstaraj si tamagoči. Nepáčia sa ti šaty? Obliekla som si ich pre seba, nie pre teba.
Vstala, napravila si kabelku a pokojne na neho pozrela:
A napokon ak ťa slovo sama rozladí, potreboval by si terapiu, nie lásku. V mojich štyridsiatich piatich si už príliš vážim svoj čas, aby som ho márnila s človekom, čo začína vzťah auditom mojich nedostatkov.
Kam ideš? A káva? zamrmlal Tomáš.
Kávu si dopiješ sám. Ušetríš si tak aj energiu. A ešte rada: ak chceš, aby ti ľudia pozerali do úst, objednaj sa k zubárovi.
Doma Veronika najprv zablokovala Tomáša vo všetkých aplikáciách. V jej veku znamená pohoda nielen deka a ticho, ale aj telefón bez ľudí, ktorí ju chcú vopchať do vlastnej škatuľky.
A čo myslíte vy: bol to nevydarený flirt, alebo len dokonale nacvičené divadlo? A vôbec oplatí sa pokračovať v rozhovore, keď sa vám už od prvej minúty vystavuje účet len za to, akí ste?
Veď napokon: každý si zaslúži byť prijatý s úctou a pochopením, nie podľa zoznamu cudzích predstáv. Skutočný vzťah sa začína tam, kde sa ľudia neboja ukázať svoje skutočné ja.
